Milé rybárky, rybári a rybárčatá, tí, ktorí ste prelúskali minulé číslo Slovenského RYBÁRA dozaista už viete, za akých kurióznych okolností sa ku mne nasťahovala „inkriminovaná“ lastovička. Tí, ktorí prvú časť nečítali, mnohé z toho nájdu medzi riadkami tohto môjho príbehu, ... ale ešte lepšie urobia, ak siahnu po minulom čísle a lastovičku si v ňom vyhľadajú.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚL 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 47
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Lastovička je teda moja
Je pravdou, ako už v predchádzajúcom článku písal prvý úspešný lovec Oreno, po prevzatí lastovičky som s ňou nezačal okamžite švihať vody Hrona. Dal som si totižto záväzok, že ju musím stoj čo stoj odovzdať aj tretej osobe, ktorá bola do diania okolo lastovičky zainteresovaná. Dobre známemu rybárovi, ktorý sa „skrýva“ na fóre Slovenského RYBÁRA pod nickom Jaro-moderátor. Bolo teda treba uloviť nielen zubáča cez 70, ale lastovičku aj dochovať v dobrej kondícii. A kde inde by som to najskôr zvládol, ak nie na mojej srdcovke. Na vodnej nádrži neďaleko mojej rodnej viesky, ktorú mám “prečítanú” takpovediac odpredu aj odzadu. Tak trochu navyše som si predsavzal, že by nebolo od veci napísať o lastovičke článok do časopisu. Do tohto zámeru som zasvätil aj Orena s Jarom. Už počas jarných mesiacov minulého roka sa mi v hlave rodila predstava, ako by mohli články vyzerať. V prvom dejstve Oreno so zubáčom, pri ktorom sa to všetko začalo a následne v druhom capnem na lastovičku metrovicu. Budem sa tam vycierať s rybou a priať Jarovi, aby nadviazal na naše predchádzajúce úspechy. Uvedomoval som si, že sa ľahko povie, ale uloviť takú rybu v našich podmienkach, to už teda nebude žiadny špás.
Ešte neprišiel jej čas
Navyše, príchod prívlačovej sezóny neznamenal pre mňa automaticky nasadenie lastovičky „do prvej línie“. Pre mňa vtedy začala sezóna lovu sumcov - “klasika-trhačka! V tom období upadla lastovička do úzadia a v skrinke medzi náhradnými poistkami a žiarovkami čakala na svoj veľký deň. Pretieklo „čo-to“ vody dolu Kráľovou, deň sa krátil a klasická sumčiarska sezóna sa blížila k svojmu koncu. Pomaly, ale isto som dával dokopy svoje prívlačové náradie. Prvé vychádzky s prívlačkou však boli spočiatku skôr o príjemnom pobyte pri vode ako o úlovkoch. To som už mal lastovičku presunutú medzi svoje zbrane. Spočívala v mojom kufríku s nástrahami, no stále v tzv. vyčkávacej fáze. Pri spoločných vychádzkach s priateľmi s mojimi synátormi som im neraz prerozprával, ako sa ku mne lastovička dostala, akú má minulosť. Vtedy ma nabádali, aby som ju zavesil na koniec šnúry a priali mi pekný úlovok. Ale, keďže bola tak trochu iná ako všetky ostatné v kufríku, tak trochu ináč som na ňu i hľadel. Ten povel, tá neviditeľná ruka, čo by viedli tú moju, aby som ju zavesil na šnúru, ten ešte neprišiel. A tak aj naďalej čakala lastovička na svoj veľký deň. V októbri som konečne zaznamenal prvé úlovky, ktoré stáli za to. Dokonca aj sumce sa nedali zahanbiť. Pre pracovnú vyťaženosť som si však našiel čas vždy len na pár hodín. Stačilo za auto zapriahnuť vozík, na ktorom bol čln a za slabú polhodinku som už močil svoje nástrahy na mojej srdcovke.
Vobler nie je to pravé orechové
Deň s veľkým „D“ prišiel v posledný októbrový týždeň. Pred koncom pracovnej šichty mi zvonil telefón, volal môj veľmi dobrý kamarát Martin. Čo asi tak chcel, to mi bolo jasné hneď po pár sekundách nášho rozhovoru, keď sa pýtal, čo s načatým večerom. Zanedlho sa už stretáme na brehu vodnej nádrže. Pofukuje nepríjemný vetrík a teplota ukazuje len niečo tesne nad bodom mrazu. Na brehu sme si vymieňali zážitky z posledného týždňa a ani sme sa nenazdali, keď sa vodná plocha začala ponárať do čiernej noci. Nie s veľkým nadšením sadáme na čln a mizneme v studenom opare. Úspech spred týždňa bol dôvodom, že prednosť dostala udica na ťažkú prívlač a zubáčový špeciál zostal ležať na podlahe člna. Vyskúšali sme vari všetky nádejné miesta, ale bez kontaktu s rybou. Nepríjemný mráz zachádzal pod nechty, šnúra sa začala pomaly, ale isto meniť na tvrdý drôt, s ktorým sa už nedalo loviť, ale... ale práve vtedy som zacítil prvý jemnučký záber! Keď sa to isté zopakovalo asi po piatich minútach, už mi bolo jasné, že vobler je pre tú rybu asi veľmi rýchly. Treba zmenu!!! Chce to niečo, čo ide pri dne a pracuje dobre aj pri pomalom vedení. Pri pohľade na druhú udicu na dne člna mi v hlave blikla iskrička nádeje. Nacvičeným pohybom som zložil sumcový ťažký špeciál a neprešla ani minúta a už som švihal do vody menšiu gumenú nástrahu. Očakávaný výsledok sa ale nekonal. Blížil sa koniec vychádzky, okraje a vrch člna boli pokryté jemnou vrstvou šmykľavého ľadu, švihali sme len tak z povinnosti. Zapálil som si fajrontovú višňovú cigarku a vychutnával si čiernočiernu tmúcu tmu a ticho.
Lastovička je skrátka čarovná
Poslednýkrát som otvoril kufrík a vo svetle čelovky hľadal nástrahu, ktorá by bola o čosi väčšia, ale ľahšia. V množstve nástrah mi pohľad padol práve na lastovičku!! V tom okamihu sa „TO“ stalo. Neviditeľná ruka viedla tú moju a tá sa ani v najmenšom nepriečila ... v duchu som jasal - „čiperka, veď presne akurát teba hľadám“. Keď už bola lastovička uväznená v karabínke, ešte v rýchlosti som letmým pohľadom kontroloval posledný meter šnúry a nahodil. Lastovičku som ťahal po sľubných miestach už ani neviem koľkýkrát, s maximálnou koncentráciou kopíroval členitý terén. Bol som taký zažratý do vedenia nástrahy, že som si zabudol popri tom vychutnávať cigarku, ktorá mi medzitým zhasla. Keď som mal nástrahu takmer pod člnom, odložil som prút a znovu si zapálil zhasnutú cigaru. Vzal som prút do rúk a s nástrahou len tak preklepával miesta tesne pred člnom. A vtedy prišlo to, čo by už snáď nikto ani nečakal! Pocítil som slabulinký kopanec, po ktorom v zlomku sekundy nasledoval môj prudký zásek do niečoho, čo zostalo stáť bez pohybu. Špička prúta, z ktorej pod vodnou hladinou mizlo čoraz viac a viac očiek, nikoho z nás dvoch na člne nenechalo na pochybách, že ide o rybu a nie hocijakú. Kto ma pozná vie, že sa s rybami veľmi nemaznám a málokedy dovolím rybe potiahnuť z cievky. Ináč to nebolo ani v tomto prípade, kde neubehla snáď ani minútka a v kužeľoch svetla pretínajúcich opar nad vodnou plochou ostalo na hladine ležať biele telo zubáča. Na prvý pohľad sa nezdal. Keď sa ale ukázal v celej svojej paráde, ihneď som povolil brzdu navijaka. Bolo však už predsa len dosť chladno, ryba už nebola v plnej kondícii, a tak po chvíli ležal kusisko zubáča vedľa člna. Kliešťami sme zubáča šetrne vylovili a položili na dno plavidla. Až vtedy sme si uvedomili, že sa jedná o kapitálnu rybu, ktorá má určite cez 10 kilogramov a je dosť pravdepodobné, že bude atakovať aj hranicu môjho osobáku. Adrenalín a zima urobili svoje. Ruky sa mi triasli, keď som vo svetle čelovky hodnú chvíľu hľadal meter. So zatajeným dychom som ukladal chvost na čísla, ... do metra veľa nechýbalo. Zubáč meral 94 centimetrov. Osobák sa nekonal, ale to mi vôbec nepokazilo radosť z úlovku. Rýchlo som vzal do rúk telefón a fotoaparát na zdokumentovanie. Urobili sme len zopár záberov, rybu som odhodlane ihneď vrátil vode. Bola to krásne stavaná ikernačka bez jedinej chybičky krásy. Strieborného rytiera som položil na okraj člna a lúčil sa so slovami, nech si dáva na seba pozor a s prianím a nádejou, nech sa ešte dakedy stretneme. Vo svetle čelovky jeho oči žiarili ako veľké perly. Na rozlúčku mi venoval spŕšku ľadovej vody a pomaly, ale isto sa stratil v hlbočine.
V hre je už aj tretí majiteľ
Ako vodná hladina predo mnou, aj moje myšlienky sa pomaly ukľudnili. Ešte som z mobilu poslal MMS Orenovi a s dobrým pocitom ukončil lov. Doma sa mi ťažko zaspávalo. Neustále som mal pred sebou obrazy dnešnej rybačky i príbeh lastovičky a stále viac som veril, že jej príbeh ani u Jara neskončí. Na druhý deň som sa tiež pochválil na fóre Slovenského RYBÁRA. Prebehla aj tipovacia súťaž. Ja som však za správny tip nemohol venovať úspešnú nástrahu, lebo tá už budúceho majiteľa mala. Aj keď viem, že sa okamžite nerozlúčime, jej rybárska púť u mňa už skončila. Odteraz ju len skladujem, pre mňa je už nedotknuteľná. Pobudne so mnou ešte pár tisíc kilometrov, pokiaľ príde čas odovzdania. Jarovi som odovzdal lastovičku na “Stretnutí priaznivcov fóra časopisu Slovenský RYBÁR na jazere Striebornica. Poprial som lovcovi šťastnú ruku pri výbere, „kde a kedy“ by mal použiť zázračnú lastovičku. Jaro je uznávaný kaliber a známy usporiadateľ rybárskych akcií. Pripomenul som mu možnosť, že ak by sa mu zadarilo, uloviť zubáča a lastovičku ušanovať v dobrej kondícii, nič mu nebude brániť, aby jej umožnil v ďalšom cestovaní rybárskym letom-svetom a venoval ju ďalším priaznivcom rybárskeho cechu. Tým, ktorí s ňou už teraz majú spoločný osud, len o tom ešte nevedia.
Takže Jaro, šťastnú ruku a „Zlom prút“!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
