Marek vyletel z dverí chatky a zreval na celý tábor – „Slovenskóóó!!!“ Pohľadom sršiacim neuveriteľným šťastím a s pootvorenými ústami ostal ticho čakať na odozvu z chatiek nášho kempu. Nikto sa nepripojil. Sme na šťukách vo Švédsku, v krajine, kde sa odohráva polovica šampionátu a dnes sme vyhrali nad Českom. Postúpili sme do finále majstrovstiev sveta v hokeji.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚL 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Budeme hrať o medailu. „Slovenskóóó!!!“ Vtáci v korunách stromov prestali štebotať a odlietajú spať na druhú stranu jazera. Táto noc bude veselá. Aj hviezdy na oblohe si pripli slovenskú trikolóru. To, čo nám robí radosť, sa nemá odkladať. Hneď pri prvom náznaku záujmu o šťukovú rybačku vo svete vo februári tohto roku som mojim priateľom nedal žiadnu šancu. Do hodiny som im vypracoval návrh, hneď niekoľkých lokalít so skvelými revírmi vo Švédsku. Takáto ponuka sa skutočne nedala odmietnuť a už v ten deň som začal vyberať zálohy na zájazd. Našu základnú štvoricu som rozšíril o ďalších dvoch rybárov, Martina a Mareka. Tí mali naplánované ísť na šťuky do Fínska už v minulom roku, ale Marek sa rozhodol po vzore našich neprispôsobivých občanov spáliť pri chate nahrabanú kopu lístia a suchej trávy. Nič múdrejšieho ho však pri tom nenapadlo, iba túto vlhkú hromadu poliať benzínom. Najprv iba trochu, ale pre istotu ešte trošičku, nech to pekne horí. A veru horelo. Po výbuchu, ktorý zobudil aj suseda až v druhej doline, horeli aj Markove nohy, ale iba medzi vibramami a trenírkami, no zato do chrumkava. Preto sa ich výprava nekonala a idú s nami až na tento rok.
Hurá za Švédskymi šťukami
Dohodli sme sa cestovať všetci šiesti spolu. Požičali sme si za slušný peniaz veľký Citroen Jumper a naložili sme ho až po strop. Na okná sme nacapili nie jeden, ale hneď dva navigačné prístroje. Samozrejme, že boli nekompatibilné a virtuálna navigátorka Andrea sa hádala s virtuálnou Máriou snáď pred každou druhou odbočkou. Ako správni Slováci vypočuli sme si názor jednej, potom druhej baby a urobili si po svojom, čo malo za následok, že keď sa dal Berlín obísť zprava (názor Andrey) alebo zľava (tak to tvrdila zásadová Mária), my sme si to namierili stredom, síce po diaľnici, ale do úplne neprejazdnej zápchy. Varujem vás! Dávajte si pozor, aby sa vám nechcelo cikať pri prejazde hlavným mestom Nemecka. Berlín je o tretej poobede upchatý ako trojročný chlapec, keď tajne zje pol kila varovej čokolády. Strašné. Najprv som bol mojou prosbou o urýchlené nájdenie parkoviska svojim priateľom na posmech, ale po hodine sa začala v ich očiach objavovať spoluúčasť a pocit neistoty, či ešte skutočne vydržím. Nekonečný rad áut moje trápenie predĺžil o ďalšiu polhodinu a mňa zaradil medzi rekordmanov v udržateľnosti množstva moču silou vôle.
Trajekt v Rostocku – polovica cesty za nami
Ďalšia cesta už prebehla bez vážnych závad, ak považujeme za normálny cvrkot tisíc cvrčkov, ktorý celou cestou vyludzovala tabuľa tvrdeného polystyrénu opierajúca sa o sklo auta v zabarikádovanom batožinovom priestore. Napriek preplneným cestám sme do prístavu v Rostocku prišli načas a keď sa osvetlený kolos trajektu objavil v tme, už sme vedeli, že polovicu cesty máme šťastne za sebou. Po nalodení, v momente, keď sa Peter dozvedel, s kým spí v kajute, siahol do kabely a vytiahol mikroténové vrecko plné štupľov do uší, ktoré s úsmevom ponúkal všetkým spolunocľažníkom. „Budete ich potrebovať“– podotkol. Onedlho, po vyplávaní trajektu a našom uložení sa na spánok, sa tichou nocou prenieslo epicentrum hluku a vibrácií zo strojovne do kajuty s číslom 936.
A sme pri tom úžasnom jazere
Cieľ našej cesty sa nachádzal stosedemdesiat kilometrov za Štokholmom. Ubytovaní sme boli v chatovej osade na brehu prírodného jazera Färnebofjärden, ktoré napája rieka Dalälven. Rozsiahle borovicové a zmiešané lesy sú súčasťou Národného parku Färnebofjärden. Dĺžka jazera je viac ako dvadsať kilometrov a jeho rozloha je ohromujúcich päťtisíc hektárov. Po celom jazere sú roztrúsené väčšie či menšie ostrovčeky s členitým pobrežím. Na niektoré z ostrovov je v tomto období prísne zakázané vystupovať z člna kvôli jarnému hniezdeniu vtákov. Vôkol nás sa rozprestierala čistá príroda. Zátoky zarastené tŕstím, zoschnuté stromy popadané do vody, osamotené balvany vyčnievajúce z vody ďaleko od brehu a všadeprítomné vodné vtáctvo vytvára oázu kľudu a rybárskej pohody. Hodinu po prevzatí chatky a zakúpení rybárskych povoleniek už sedíme v člnoch a provokujeme šťuky k útoku. Teraz už neviem, či si Majo vybral do člna mňa, alebo ja jeho, no vytvorili sme tandem na celý pobyt.
Prvé malé šťučiatko nás nemôže odradiť
Dvesto metrov od prístavu Majo chytil prvú rybu výpravy. Malé päťdesiatcentimetrové šťučiatko sme nevyťahovali ani do člna a vypli sme ho priamo vo vode. Pravidlá revíru dovoľujú denne si privlastniť jeden úlovok, ktorým môže byť zubáč nad päťdesiat centimetrov, pstruh nad štyridsať centimetrov alebo šťuka do jedného metra. Rozhodli sme sa, že určite nejakú tú šťuku i ochutnáme, ale nemienime tu robiť žiadne filetovacie závody, a aby sme dodali rybačke súťaživý náboj, rozhodli sme sa naše úlovky každý deň sumarizovať a toho, kto chytí najväčšiu šťuku, aj odmeniť. Spoločne sme sa poskladali po desať eur a víťaz má dovolené zvyšku kolektívu kúpiť za odmenu večeru v reštaurácii na spiatočnom trajekte.
Majov delený vobler kraľoval
Už tretia Majova šťuka stála za foto. K útoku ju vyprovokoval osemnásťcentimetrový delený vobler vo farbe belice, ktorý s Majom kraľoval aj ďalších šesť dní rybačky. Bola to neskutočná nástraha. Prenasledovali ho šťuky a ostrieže zo širokého okolia. Normálne mi odoberal chuť do súťaže. Kým ja som sa trápil a po celodennom hádzaní som mal na konte v priemere päť až šesť šťúk, to môj spolubojovník v člne chytal skoro každý deň s prechodom cez desiatku. Už v prvý deň chytil šťuku cez deväťdesiat centimetrov a zároveň to bola aj posledná ryba, ktorú som mu pomohol vyloviť podberákom. Jej saltá na dne člna s voblerom v papuli tak dokonale domotali sieťku podberáka a z ryby vytvorili rolovanú šunku, že rozmotávanie a vyslobodzovanie trvalo dlhšie, ako jej zdolávanie. Všetky ďalšie ryby sme uvoľňovali už vo vode alebo v prípade nevyhnutnosti uvoľnenia háčika bola ryba vytiahnutá do člna samosvornými vylovovacími kliešťami, ktoré sa stali nenahraditeľnými.
Jarino, ktorý tvoril posádku člna aj izby s Petrom, chytil na druhý deň úžasne vyfarbeného konzumného tridsaťsedemcentimetrového ostrieža. Všetky ďalšie ostrieže chytené do konca zájazdu skončili tesne pod touto hranicou. V predposledný deň mali obaja na udici v priebehu pol hodiny tu istú šťuku dvakrát. Červený fľak na hlave bol toho neklamným dôkazom. Keď Peter chytil túto rybu po tretíkrát, veril, že už mu neujde. Pri jednom z mnohých prudkých výpadov však nevydržala karabínka a šťuka, ktorej odhadovali silno cez meter, ušla bez rozlúčky.
Bomba ryba až po majstrovstvách
Treťou loviacou dvojicou boli Martin s Marekom. Martin, už skúsený rybár, každý deň chytal svoj štandard – sedem až osem šťúk denne. Marek bol nepredvídateľný ako aprílové počasie. Trikrát po sebe chytil len dve ryby počas celého dňa, a to len preto, aby nám v posledný deň vyrazil dych. Výsledok (sedemnásť šťúk) nám do tváre vystrčil vztýčený prostredník. Dnes už viem, prečo to bolo tak. Hokejové majstrovstvá sveta vrcholili a výhry nad Kanadou a Čechmi mu nedovoľovali sa poriadne sústrediť na rybačku a až so ziskom striebornej medaily, kedy nám prišli gratulovať aj Lotyši z vedľajšej chatky, sa mu uvoľnila myseľ a od tej chvíle sa sústredil na lov. Už cestou do Švédska nás upozornil, že je jasným favoritom na chytenie najväčšej ryby a že nič iné si ani nepripúšťa. Na svojej prvej prívlačovej rybačke chytil pred rokmi ako rybár – začiatočník deväťdesiatcentimetrového zubáča na rieke Váh. Potom sa venoval len práci a na ryby mu neostávalo veľa času, čiže opäť ide s nami ako rybár – začiatočník, a táto kombinácia uňho znamená vždy jasné víťazstvo. Nesklamal. V posledný deň vytiahol stojedencentimetrovú šťuku s obrovskou hlavou. Obavy z toho, že ho takéto veľké zviera istotne pohryzie, mali za dôsledok, že túto rybu na všetkých fotkách drží ako zrolovaný kovralový koberec. Vo svojom repertoári fotografických póz s úlovkom má ešte jednu obľúbenú, kedy drží rybu ako chlapec sviečku na prvom svätom prijímaní.
Za týždeň rybačky sme šiesti rybári dohromady chytili presne dvestotridsať štúk, z ktorých deväť bolo cez deväťdesiat centimetrov a jedna merala rovných stojeden centimetrov. Toto sú len počty, na tie sa rýchlo zabudne, no čo mi zostane dlho vryté do rybárskej duše, bude nezabudnuteľný a mimoriadne príjemne strávený týždeň na strieborných hokejových šťukách s mojimi priateľmi vo Švédsku.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
