Môj príbeh sa začína niekedy koncom 90. rokov minulého storočia. Bol som rybárom ako každý iný, možno ma trochu viac zaujímal život pod hladinou a dôvody neúspechu niektorých mojich vychádzok k vode. Bol som už ženatý a mal som krásnu dcéru, a vtedy sa to stalo. V obchode s rybárskymi potrebami som objavil videokazetu Propadli jsme lovu kaprů. Ponáhľal som sa domov, aby som si ju mohol pozrieť.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JÚL 2013
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
To, čo som uvidel na obrazovke, mi vyrazilo dych: obrovské a zdravé ryby, aké som dovtedy videl ojedinele v časopise na mňa pozerali z obrazovky a tí chlapíci ich po fotení a filmovaní púšťali na slobodu, čo bolo na tú dobu teda tiež dosť čudné. Vrcholom všetkého však bolo, že ich nechytali na kukuricu alebo červíky ako my ostatní, ale na nejaké guľôčky, ktoré volali boilies. Odvtedy som nemal pokoja, každú noc mi v mojich snoch nad hlavou plávali obrovské šupináče a lysce a ja som ich tiež túžil uloviť.
Prvé kroky
Začal som pátrať, na čo to vlastne tí chlapíci chytali, ale v obchode som sa odpovede nedočkal; našiel som akurát jednu knihu - volala sa Kapry - boli v nej rôzne rady ako chytať veľké kapry. Prečítal som ju asi za dva dni, napísal si zoznam všetkých komponentov, ktoré mali tvoriť recept na zaručene najlepšie boilies pod slnkom. Problém však nastal, keď som chcel tieto komponenty zohnať v obchode. Počul som len dve slová: nemáme a nepoznáme.
Sklamaný som sa teda vrátil domov a hútal, ako tie guľôčky vyrobím. Podľa knihy som vedel, že správna nástraha má byť pre kapry výživná, chutná a zdravá a musí im dať všetko, čo potrebujú pre život, aby ju prijali ako zdroj potravy. Zobral som teda všetky dostupné a známe komponenty: kukuricu, pšenicu, cirok, ľan, repku, hrach a slnečnicu a zošrotoval ich, pridal k tomu aj rybiu múčku, ktorú som v tom čase už používal ako komponent kŕmnych zmesí. Všetko som to pomiešal a pridal vodu ako do krmiva, ktoré sme používali na lov dovtedy.
Skúsil som vyrobiť akési cesto, z ktorého som chcel urobiť guľôčky. Nebolo to vôbec jednoduché, zmes sa dostatočne nelepila a rozpadávala sa mi v rukách; keď ma videla mama ako sa trápim, poradila mi, aby som tam pridal múku, možno to bude lepšie. Pomohlo a ja som konečne ručne našúľal asi kilo guľôčok rôznej veľkosti. V knihe písali, že ich treba uvariť, tak som sa do toho teda dal. Ten smrad, ktorý sa šíril v našom dome, vôbec nepotešil moju rodinu a ďalšie varenie bolo prísne zakázané. Guľôčky sa však podarili a ja som nimi plný očakávania niekoľko dní vnadil tak ako predtým s kukuricou. To, čo sa odohrávalo na mojom mieste, bolo neuveriteľné. Veľké kapry sa večer ukazovali ako beličky keď zbierajú potravu z hladiny. Bol som si istý, že moje guľôčky fungujú.
Premiérový lov na boilies
Bol som v práci a nevedel sa už dočkať, kedy skončí zmena. Hneď po nej som vyrazil na svoju prvú boiliesovú rybačku. Po príchode k vode ma čakal rovnaký pohľad ako v predošlý večer: ryby skákali ostošesť. S trasúcimi rukami som našil svoju prvú guľku mimo háčik a plný očakávania som nahodil.
Netrvalo to možno ani päť minút a policajt vyletel k palici, po záseku sa však vytúžený súboj nekonal; vytiahol som prázdnu montáž bez mojej guľôčky. Takto to pokračovalo celý večer zhruba v desaťminútových intervaloch. Napokon som to vzdal a šiel domov s dlhým nosom. Na druhý deň mi kolega rybár z práce povedal, že videl pri vode nejakých bláznov čo púšťali ulovené ryby. Keď som sa pýtal ako chytajú, opísal mi to takto: „No, ako zubáče - nechajú veľký previs a povolia cievku a keď kapor ťahá, zaseknú.“
Teraz už bola naozaj každá minúta strávená v práci utrpením. Túžil som konečne zaseknúť a zdolať svojho prvého „guľôčkového“ kapra. Po príchode k vode a nahodení udíc som urobil presne to, čo mi poradil kolega: zodvihol som špičky prútov, nasadil policajta, povolil cievku a čakal čo sa udeje.
Po chvíli to prišlo. Policajt sa s veľkým rachotom prilepil k palici a cievka sa roztočila tak rýchlo, až som sa zľakol. Zásek sedel a na mojej teleskopke som cítil pre mňa doposiaľ neznámy silný ťah. Po ťažkom súboji môj cca 8 kg šupináč ležal v podberáku na tráve a ja som bol neuveriteľne šťastný. Zdolal som na svojom mieste na svoju nástrahu prvého veľkého kapra. Musím sa však priznať, ponechal som si ho.
Problémy pokračovali
Myslel som si, že už som z najhoršieho von a teraz ma čaká len pôžitok z lovu veľkých rýb. Niekoľko dní to tak aj bolo, začal som si však uvedomovať, že ak odnesiem každú rybu, zakrátko nebudeme mať čo chytať. Dal som si teda limit 5 kg a povedal si, že kapra, ktorý bude väčší, pustím späť. To však vzbudilo veľkú nevôľu, hlavne v očiach môjho otca, ktorý ma vlastne k rybačke priviedol.
Keď videl, ako púšťam kapra cez päť kíl späť do vody, ušlo sa mi vždy niekoľko pikantných oslovení a vyhrážok typu: počkaj, doma ti posekám udice sekerou a podobne. Doma potom rozprával babám, aký som blázon, chodím na ryby a keď chytím rybu, pustím ju späť, bolo to veľmi veselé obdobie.
To však nebol môj jediný problém. Zistil som, že ak sa mi nedostavil do hodiny záber, moja montáž bola po vytiahnutí bez nástrahy. Hodil som teda niekoľko guľôčok do vody pri brehu a pozeral sa, čo sa bude s nimi diať. Pomaly sa začali rozpúšťať a mäknúť, až sa napokon do hodiny rozpadli a vytvorili na dne kôpku krmiva. Bolo to fakt čudné, veď v knihe spomínali, že boilies vydržia vo vode aj niekoľko dní. Prezrel som znova knihu, ale odpoveď som nenašiel.
V tej dobe sa však už začínali v novinách objavovať rôzne články rybárov, ktorí chytali na boilies; istá časť z nich dostávala tieto guľôčky od rôznych firiem, väčšina z nich potom nepísala nič iné len aké sú tieto výrobky fantastické. Našli sa však aj takí, čo prešli rovnakú cestu ako ja a svoje poznatky zhrnuli do zaujímavých článkov, za čo som im nesmierne vďačný. Takto som objavil v jednom recepte na boilies to najpodstatnejšie, teda vajcia. Koho z anglických kaprárov by napadlo, že slovenský rybár začne šúľať guľôčky z cesta podľa anglického receptu, do ktorého nepridal vajcia; tie, mimochodom, vo svojich zázračných receptoch zásadne nespomínali asi preto, že to bol jediný komponent, ktorý sa dal ľahko zohnať aj vo východnej Európe. Vajcia totiž zaručujú, že guľôčka po uvarení vydrží vo vode dlhšiu dobu. Predtým som teda kŕmil a chytal na pelety.
Pokusy s hotovkami
Chytanie na moje guľôčky bolo v podstate bezproblémové, celkom sa mi darilo, chcel som však zistiť, či boilies z obchodu, ktoré postupne pribúdali, nie sú účinnejšie ako moje. Kúpil som si teda niekoľko kilových balíkov boilies od rôznych zahraničných výrobcov. Boli medzi nimi sladké aj rybacie, väčšie aj menšie, proste rôzne.
Nasadil som si teda okuliare a plutvy a ponoril sa tam, kde som už druhý rok chytal, nakŕmil som obvyklú dávku svojich boilies, čo bolo v tom čase 250 gramov a priložil desať guľôčok z jedného druhu zakúpeného v obchode. Na druhý deň ráno som sa išiel pozrieť na výsledok. Moje návnady boli preč, z kupovaných však osem guliek ležalo na mieste; bol som z toho dosť rozčarovaný, veď cena týchto guľôčok často prevyšovala 10 eur za kilo. Takto som ich skúšal rad za radom až ma to napokon prestalo baviť a rozhodol som sa, že ostanem pri vlastných.
Isté však je, že postupom času sa kvalita hotových boilies zvyšovala a dnes už nemám žiadny problém našiť kúpenú guľku niektorej renomovanej značky. Roky plynú ako voda v rieke, rybárov chytajúcich na boilies pribúda a rýb je, bohužiaľ, čoraz menej! Preto vás všetkých prosím, púšťajte veľké ryby späť do vôd odkiaľ ste ich vylovili!
Toho kapra si vlastne chytil ty...
Dlho som čakal na svojho vytúženého kapra a často som bol iba krôčik od jeho ulovenia. Moje obľúbené miesto produkovalo pekné ryby a v priebehu sezóny som v priemere chytil 10 až 15 kaprov nad 12 kg, no magickú hranicu 20 kg som nedokázal pokoriť. V tom čase sa ku mne pridal aj môj strýko Peter a rodinný priateľ Fero. Povedal som im - na to, aby ste chytali veľké kapry na boilies, treba tri veci: peniaze, čas a trpezlivosť. Ak jednu vec z nich nemáte, ani sa do toho nepúšťajte.
Dal som im ako správny učiteľ na výber - buď budú loviť na kukuricu menšie kapry a užijú si rybačku plnú záberov menších rýb, alebo môžu loviť na boilies kapitálne ryby. Hádajte čo si vybrali? Samozrejme, lov veľkých rýb. Začal som ich teda zaúčať do tajov kapráriny, moji priatelia však boli dosť pracovne vyťažení a ich návštevy boli zriedkavé. Preto sa rozhodli, že si nezaložia vlastné kŕmne miesta a radšej budú loviť u mňa.
Miesto bolo dané, nadväzce som im naviazal a, prirodzene, som im poskytol aj svoje boilies. Chlapcom sa darilo celkom pekne, Peter ulovil niekoľko kaprov nad 12 kg, Fero trocha zaostával, bol totiž na rybách zriedkavejšie. Jeho prvý kapor na boilies mal 5 kg druhý okolo 10 na tretí pokus sa mu na mojom mieste podarilo vyloviť kapra cez 22 kg. Ja som bol práve na nočnej a jeho telefonát ma veľmi potešil; potvrdil totiž môj názor, že na toto miesto tiež chodia veľké ryby.
Po gratulácii a následnom vysvetlení všetkých okolností, ktoré predchádzali úlovku, mi kamarát Fero povedal čosi, čo som nečakal. Toho kapra si vlastne chytil ty veď všetko na čo som lovil, vrátene miesta, bolo od teba, akurát pri udici som bol v tom čase ja. Usmial som sa a ešte raz som mu zagratuloval.
Treba k tomu aj šťastie
Dnes už viem, že som na začiatku článku vynechal jeden a možno najdôležitejší faktor, ktorým je šťastie. Na rybách sme uvažovali, čo asi náš priateľ Fero uloví najbližšie, keď tak pekne dvíhal svoj osobný rekord. Jeho hmotnostný priemer však začal prudko klesať až do dňa, keď som bol opäť na nočnej. Bolo to asi mesiac po úlovku prvého kapra nad dvadsať. Zazvonil mi mobil a na displeji svietilo meno Fero. Opýtal som sa ho čo nové a on mi celý rozžiarený oznámil, že má veľkého kapra, možno ešte väčšieho ako minule. Akosi sa mi to nepozdávalo, ale pre istotu som zavolal Hofimu nech to preverí. O istý čas volá Hofi vraj overené 24,6 kg, neznáma ryba. Skoro som odpadol, nie že by som nedoprial kamarátovi úlovok, skôr ma hnevalo, že som tam zas nebol a nechytil som ho ja.
Fero si je vedomý, že svoj terajší rekord bude prekonávať veľmi ťažko, ale pri jeho šťastí človek nikdy nevie. Od toho času si Hofi robí zo mňa vtipy a vždy keď ide na ryby, pýta sa, či nemám nočnú; vraj vtedy sa šanca na ulovenie velikána rapídne zvyšuje.
Dva roky po tomto úlovku som skúšal šťastie na otvorenej vode v centrálnej časti jazera. Zábery boli častejšie a aj veľkosť rýb bola povzbudzujúca. Jedného dňa mi zavolal Hofi, vraj sa mu nechce všetko vláčiť na jeho miesto, či by nemohol chytať na mojom novom mieste. Samozrejme, súhlasil som a po prehliadke miesta som mu prepustil istú časť aby mohol loviť. Znova som mal mať nočnú, po rannom love som si išiel ľahnúť, aby som bol v práci v pohode. Keď som sa prebral, zazrel som na telefóne neprijatý hovor od Hofiho. Zavolal som späť a on mi oznámil, že má kapra cez 20 kg. Rýchlo som sadol do auta a upaľoval na jazerá. Po odvážení vysvitlo, že je to kapor, ktorého predtým chytil Fero, len teraz vážil 28,2 kg. Tak neviem, asi som zakliaty, alebo čo. Mal som sto chutí zavesiť kaprárinu na klinec a venovať sa niečomu inému. Samozrejme, len v tú noc, veď z choroby zvanej kaprárina sa nedá vyliečiť...
Aj moja chvíľa prišla
V ďalšej sezóne som prijal pozvanie od môjho priateľa Gejzu na spoločnú rybačku na jednom 200-hektárovom štrkovisku v strednej časti Maďarska. Je to jazero, ktorého niektoré časti majú viac ako 50 rokov a stále na ňom prebieha ťažba. Po ponore do vody som zistil, že voda je plná rakov, mušlí a inej prirodzenej potravy. Navyše lavice pred nami boli tak husto pri sebe, že pri pohľade na sonar to vyzeralo ako zuby pílky.
Ryby sa pohli až druhý deň večer, zdolali sme krásne foremné kapry do 10 kg, ale tie väčšie nás akosi obchádzali. Zvolili sme taktiku striedmeho vnadenia 20 boilies ku každej montáži a nič viac. Hneď po obede som na takto vyvezenú udicu zdolal 13-kilového šupináča, čo ma ubezpečilo o správnosti zvolenej taktiky, ibaže ďalšia ryba mala opäť len dve kilá. Nevadí, hovoril som si, nejako bude.
Po tomto zábere som opäť vyviezol na „úspešné“ miesto a čakal, čo sa udeje. Po hodine prišiel záber, pri ktorom bolo hneď jasné, že to nebude dvojkiláč. Po napínavom dvadsaťminútovom súboji som konečne podobral krásneho šupináča. Pri vážení vysvitlo, že má 20,30 kg, čo znamenalo, že som, aj keď tesne, konečne prekonal hranicu 20 kg a zlepšil svoj osobák, ktorý bol doteraz na hranici 18,7 kg. Bol som nesmierne šťastný. Kapríka som však nemohol fotiť, Gejza totiž musel odísť a vrátil sa až za súmraku. Dohodli sme sa, že ráno fotíme.
Môj sen sa naplnil
V noci nás opäť kapry nenechali spať, brali ako odušu či už na moje boilies alebo na Gejzov tigráč, ktorý skúšal v nádeji veľkých rýb a amurov. Žiadna ryba však nemala nad desať kíl. Ráno pri východe slnka som si konečne mohol zapózovať s mojou prvou dvackou. Potom som opäť previezol všetky udice, len s tým rozdielom, že jednu krajnú som dal na plytčinu neďaleko brehu na tigrí orech, ktorý som takto vlastne použil prvýkrát. Dúfal som, že ulovím menšieho amura, ktorého sme sľúbili majiteľovi revíru.
Večer som mal prudkú jazdu na krajnú udicu s tigráčom. No konečne bude aj ten sľúbený amur, pomyslel som si a zdolával pokojne z brehu, aj keď som cítil, že táto ryba má cez desať kíl. Na Gejzove naliehanie som však nastúpil do člna, ale podmienkou bolo, že mi rybu musí podobrať on. Potom, ako sme prišli nad rybu, začala nás točiť s člnom a jej úniky boli nekompromisné. Môj trojlibrový prút bol ohnutý ako desaťgramová prívlačovka po zábere statného sumca.
Už som tušil, že to nebude amur. Zrazu sa pred nami vyvalil na hladine obrovský šupináč. Niekoľko sekúnd sme ostali s Gejzom ako obarení, veď takúto rybu ani jeden z nás nečakal. Gejza sa našťastie prebral z prekvapenia skôr než ja a šikovne podobral kapra. Tušili sme, že bude väčší ako ten ranný. Váha potvrdila naše úvahy a po odčítaní saku na váženie nám vyšla hmotnosť 25 kg. Nechápal som, čo sa mi vlastne podarilo a bol som úplne hotový. Veď ráno som sa fotil s prvou dvackou a večer s kaprom 25-kou.
Po fotení a ponore s kaprom som sa ešte niekoľko sekúnd nemohol od šťastia nadýchnuť. Tak kvôli tomuto sa oplatilo kráčať tou hrboľatou cestou zvanou kaprárina. Ďalšie dni a noci už prebiehali bez záberu. Ryby sa totiž začali trieť, mne to však vôbec nevadilo. Môj sen sa naplnil.
Želám vám všetkým podobné zážitky.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
