Poznať v matematike malú násobilku je základom nielen pre školské roky, ale v podstate pre celý náš ďalší život. Tých pár čísel a jednoduchých operácií s nimi skrátka predurčuje vývoj osobnosti a premieta sa do mnohých úrovní človeka, či už chceme alebo nie.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚL 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Nemusíme byť práve matematickým géniom a deriváciou čísel alebo podvojným integrálom sa postupne približovať k výsledku. Je však jasné, že bez toho, aby sme poznali základ, svoju malú násobilku, budeme vždy „stavať svoj dom na piesku“ a ten sa nám po čase zrúti ako škatuľka zo zápaliek. Rovnako to bude aj s naším lovom zubáčov prívlačou, ak nebudeme dokonale poznať 5 základných princípov lovu (dva z nich sme uviedli v minulom čísle):
3. Nechajte nástrahu klesať
Šťuka útočí na korisť zospodu nahor, ostriež ju sŕka zozadu a zospodu, pstruh razantne doberá zozadu a zubáč zväčša zozadu a zhora nadol. Zložité a pritom také jednoduché. Proste typické správanie sa každého druhu dravca, ktorému sa musíme prispôsobiť. Nie tak zvolenou nástrahou, ako jej správnym vedením. V prípade zubáča loviaceho svoju korisť prevažne pri dne, si teda musíme dať hlavne pozor na to, ako máme nástrahu zaťaženú a ako dlho nám klesá ku dnu. Bolo by chybou našu nástrahu nadbytočne preťažiť a doslova s ňou orať dno a búchaním o dno takmer v kolmej osi vyplašiť všetko živé. Rovnako ako v prípade jej ľahkosti ju viesť po väčšinu jej trajektórie úplne neúčinne len vodným stĺpcom. V jednej múdrej knihe o love zubáčov sa píše:
„Lovte tak ľahko, ako je to len možné a, naopak, svoju nástrahu zaťažte, ako to je len nutné.“
Ak to poviem vlastnými slovami:
„Lovte vždy pri dne s ohľadom na zachovanie čo najdlhšej fázy klesania nástrahy.“
Práve táto fáza pohybu je pre lov zubáča zásadná a snáď nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že štyri zábery z piatich prichádzajú práve vtedy, keď nástraha padá vďaka svojmu optimálnemu vyváženiu pozvoľna ku dnu.
4. Olova tak akurát
Ako veľmi zaťažiť náš twister, riper, ale napríklad aj mŕtvu rybičku, úzko súvisí s predchádzajúcimi riadkami. Už vieme aká dôležitá je pre nás fáza klesania, ale kde je to pomyselné optimum, aby sme nemali z našej nástrahy padajúci kameň, alebo, naopak, si pri jej padaní ku dnu nemuseli vždy odriekať „otčenáš“, aby sme to vôbec nervovo vydržali?
Povedal by som, že táto úvaha sa v základe odvíja od veľkosti našej nástrahy, sily prúdu a hĺbky vody, kde lovíme. To, či lovíme na silon, alebo na pletenú šnúru, je už viac-menej podružné, aj keď aj to má určitý vplyv.
Olovo má proste jedinú funkciu. Dostať našu nástrahu ku dnu, patrične s ňou oň buchnúť, zdvihnúť, pokiaľ možno usadený kal a udržať ju na mieste, než povieme tam hore dosť. Potom sa od neho musí silou prúta alebo navijaka zase odlepiť, podísť vodou v smere nášho ťahania a znova svojou hmotnosťou prinútiť nástrahu padnúť ku dnu.
Ak budeme mať olovenú hlavu v prípade umelej nástrahy či trebárs Drachkovitchovho systémiku príliš ťažkú, bude nám síce rýchlo padať ku dnu a dobre prekonávať silu prúdu, ale na druhej strane silne skracovať fázu klesania. Ak budeme mať, naopak, hlavu príliš ľahkú, nástraha sa bude len pomaly prepadať, nebude preklepávať dno a v prípade väčšieho prúdu ju pri dne, teda v aktívnej zóne zubáča vôbec neudržíme. A to je tiež zle.
Ak budeme vláčiť s predradeným olovkom mŕtvu rybičku, bude situácia podobná, len s tým rozdielom, že tu bude hrať ďalšiu podstatnú úlohu dĺžka nadväzca. Čím bude nadväzec za obratlíkom s olovom dlhší, tým bude rybička padať ku dnu pomalšie a v prúde za ním iba bez efektu viať.
Skúsení lovci, prípadne tí, čo poznajú vodu ako svoje topánky, dokážu vybrať hlavovú záťaž svojho ripera podľa predpokladanej hĺbky vody a sily prúdu hneď na prvýkrát, ale je zrejmé, že aby sme to dokázali tam, kde to nepoznáme, musíme v otázke voľby optimálnej záťaže ísť metódou tzv. postupnej interpolácie.
V nasledujúcej tabuľke sa pokúsim len orientačne na príklade gumovej nástrahy načrtnúť, ako by mohla naša záťaž na stojatej vode pri rôznych hĺbkach a veľkosti zvolenej nástrahy vyzerať. Na rieke alebo na prítoku, prípadne keď chceme nástrahou silno búchať o dno, je nutné podľa sily prúdu ku gramáži, vždy niečo pridať. Často aj dvojnásobok uvádzanej hmotnosti pre stojatú vodu. Ak budeme používať monofil, môžeme, naopak, nejaký gram ubrať, pretože nástraha bude prepadávať ku dnu vždy o niečo málo rýchlejšie ako na pletenke.
5. Udržujte napätie
Nie, nejde o to byť stále v strese, kedy už ten „ťukanec“ konečne príde, ale pokiaľ už príde, vedieť o tom. A to môžeme len vtedy, ak lovíme stále iba s napnutou šnúrou či vlascom. Len tak si môžeme byť istí, že v každom okamihu, v každej fáze pohybu našej nástrahy vieme, čo sa s ňou pri dne práve deje. Zvlášť ak chytáme na monofilný vlasec, musíme byť veľmi pozorní na každú zmenu jeho smeru, na každý nepatrný dotyk, lebo jeho prieťažnosť nám v tomto prípade práve veľmi nápomocná nie je. Práve naopak. Môže pohltiť celý rad letmých kontaktov, ťahanie za chvostík, postrčenie aj buchnutie zavretou papuľou.
Pletená šnúra je síce dosť často problematická vo fáze vylovovania zúriaceho zubáča pri hladine, keď nám jej úplná neprieťažnosť občas už takmer zdolaný úlovok zoberie, ale pre identifikáciu záberu a udržanie napätia medzi nami a nástrahou je jedinečná. Ak sa vyvarujeme počas vedenia našej nástrahy na dne tzv. hluchých miest, ktoré sú zapríčinené povolením šnúry vo fáze klesania, pocítime v ruke naozaj každý malý kopanec a niekedy aj poriadnu pecku, až nám z tej elektriky „zlezú nechty“...
Určite by sa dalo vymenovať ešte viac základných bodov pre lovca zubáčov prívlačou, ale myslím, že to pre náš účel úplne stačí. Je nutné si len uvedomiť to, že ani jeden z týchto piatich základných princípov nestojí sám o sebe, ale vzájomne sa prelínajú a len ak ich používame pri love spoločne, tak tvoria funkčný celok.
Celok, ktorý sa prejaví v okamihu, keď na našu nástrahu zaútočí cielene zubáč. Na druhej strane je zrejmé, že v daný okamih a za daných podmienok sa niekedy prejaví ako významnejší len jeden z nich. Či už je to dlhšia fáza klesania, rýchly odskok nástrahy zo dna, alebo len ťažšia hlava na našom ripere, ktorá buchne silnejšie o dno. Je zase len na nás, ako rýchlo sa naučíme tieto zásady v praxi používať a alternatívne ich meniť v náš prospech.
Často sú to len veľmi malé nuansy, obmeny alebo odchýlky od naučeného postupu, ktoré zapôsobia ako spúšťač pre zubáčové besnenie. Nevýhodou je, že na to, aby sme to zistili, býva zvyčajne len veľmi málo času...
Záber od veľkého rytiera
Celé popoludnie posledného júlového dňa roku 2008 som sa márne pokúšal v kútiku kríkov nalákať na mirabelky niektorého z veľkých amurov, ktoré tu a tam do týchto miest zavítali, aby doplnili svoju „hladinku alkoholu“ z prezretého ovocia. Mirabelky padali v nepravidelných intervaloch na hladinu a následne sa zvodným pohybom znášali ku dnu. Tu na ne už čakali mäsité pysky maškrtných amurov. Teda mali. Lenže dnes ako na potvoru nič.
Vyrazím na zubáča
Napriek jasnej oblohe a veľkému teplu som okolo 19. hodiny večer stratil s „rusmi“ trpezlivosť a vyrazil vláčiť. To, že by som práve dnes, v období nekončiacich letných horúčav, mohol dostať záber od veľkého rytiera, mi síce ako príliš zmysluplné nepripadalo, ale kto vie. Len ten, kto to neskúsi, nič nezistí.
Na svojej lodi som došiel až tam, kde ostrý výbežok brehu do priehrady poukazoval na to, ako asi vyzerá reliéf dna pod hladinou. Bolo jasné, že päta svahu v hĺbke asi 8 m, je v tej chvíli asi najsľubnejším miestom, kde by sa zubáče mohli vyskytovať. Na špici nikto nebol, a tak som zakotvil len pár desiatok metrov od brehu a prvýkrát poslal svoju nástrahu ku dnu. Riper vo farbe hnedého oleja s prídavným trojháčikom si to špacíroval po dne už asi pol hodiny a stále nič. Skúsim na to ísť inak. Vymenil som prút a na malý jednoháčik nastražil za pysk asi 10 cm veľkú mŕtvu plotičku. Rybku som nahodil a pomaly sa vznášala na napnutom vlasci ku dnu. Hojdala sa na háčiku zo strany na stranu, robila pod vodou kotrmelce, zdvíhala malé obláčiky kalu a vôbec sa všemožne snažila byť aj po smrti užitočná a nalákať dravca. Po ďalšej ubehnutej polhodine, hodine lovu, však nič nenasvedčovalo tomu, že by práve dnes pre mňa mal byť deň s veľkým „D“. Päta svahu sklamala, a tak som pre zmenu poslal nástrahu na opačnú stranu. Do miest, kde som tušil pôvodné koryto rieky, dnes určite už veľmi nezreteľné, zaplnené nánosmi bahna.
Konečne záber
Jemný klepanec do špičky prúta bol ako z iného sveta a keby som práve dnes nemal svoj jemný Speed, myslím, že by som ho na tvrdšom prúte ani nezaregistroval. Asi malý zubáčik, čo sa len otrel. Zasekol som okamžite, aby som ho snáď nepoškodil. Lenže... ouha. To, čo mi vzalo nástrahu tam niekde na dne, snáď ani necítilo malý jednoháčik v papuli a pomaly, ale o to dôraznejšie si to začalo šinúť do boku.
Boj sa začal
Náhle som v prúte zacítil prudké nárazy a ostrý výpad mi takmer pretrhol 18-ku nadväzec. To bude šťuka. Určite šťuka, veď taký prudký výpad zubáč nerobí. To by musel mať cez... Nie, u nás na priehrade sa také zubáče na prívlač jednoducho nechytajú. Tak do 80 cm ešte, ale... Ďalší ťažký výpad. Asi to má v hrdle, keď ešte drží. Zjemnil som svoj tlak na pumpovanie ryby ku hladine a začal toho netvora zdolávať centimeter po centimetri.
Čo to, preboha je
Ako to, že nestúpa pod loď? To predsa šťuky robia. Do mozgu sa mi začalo vkrádať podozrenie, že s tou šťukou nie je niečo, ako má byť. V predstave, že by to snáď predsa len mohol byť rytier z hlbín, sa mi začínali podlamovať kolená. Súboj už trval viac ako 5 minút, keď sa mi podarilo rybu prinútiť k pozvoľnému vzostupu. Už, už ju musím každú chvíľu uvidieť.ň
Len nech nespadne
V duchu som zvolával na pomoc všetkých svätých a na kolenách sľuboval, že už budem dobrý. A potom som ho uvidel. Veľký zubáč. Úplná zubáčia prababička a to doslova, lebo ako som neskôr zistil, už nemala vôbec žiadne zuby. Zato vypasená bola ako prasiatko. S vypätím všetkých síl som sa snažil upokojiť svoje nervy a neurobiť pri vylovovaní zubáča chybu.
Chyba
Vedel som, že ju nesmiem urobiť, veď malý háčik je pichnutý len ľahučko v samom okraji papule. Zubáčia kráľovná však nepredvádzala žiadnu z typických póz, čo robia jej podriadení. Žiadne ostré kmity hlavou nad hladinou, cedenie vody cez žiabre a snaha sa zbaviť pírsingu. Asi toho mala dosť. Alebo si len chcela predo mnou zachovať svoju dôstojnosť a vzdať sa vztýčenou hlavou, keď už má prehrať. Pri prvom pokuse o jej vyzdvihnutie do lode cez bok lode sa mi zastavilo srdce. Zubáč bol v živej hmotnosti taký ťažký a pre moju ruku taký objemný, že mi z ruky vykĺzol a znovu sa prepadol pod hladinu.
Nie, to nie!
Na okamih som zavrel oči a bál sa ich otvoriť. Taká hrúbka. Silon našťastie vydržal a môj vysnívaný zubáč bol stále v blízkosti hladiny, hoci som nemal už ani potuchy o tom, ako drží. Rýchlo. Tentoraz som ho chytil za čeľusť, objal aj pravačkou zospodu pod žiabre a vydrapil ho z vody.
Je dobojované. Opatrne som ho položil na dno lode. Zostal ležať odovzdane, bez pohnutia, len jeho biele plutvy sa mierne pohybovali. Bola to naozaj krásna, majestátna ryba, 86 cm dlhá a viac ako 6 kg ťažká.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
