Moje začiatky lovu pstruhov sa viažu k potokom v okolí nášho mesta. Priamo cez Žiar preteká najvodnatejší z nich – Lutilský potok. Názov dostal od neďalekej obce Lutila.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚL 2017
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 28
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.12.2017.
Oproti iným známejším pstruhovým revírom na strednom Slovensku je to veľkosťou taký stredne veľký tok, má dĺžku 19 km a priberá 4 významnejšie ľavostranné prítoky – Lehotský potok, Kosorínsky potok, Slaštiansky potok a malebnú členitú Kopernicu. Podľa kroniky a záznamov o úlovkoch sa na tomto potoku a jeho prítokoch ročne lovilo okolo 2 000 kusov pstruha potočného a to ešte pred 15 rokmi. Nie je sa čomu diviť, potok je regulovaný len na krátkom úseku v dolnej časti toku, je v ňom veľké množstvo potravných rýb – predovšetkým slížov, čerebieľ a hrúzov, preto tu pstruhy dosahujú veľmi dobré prírastky.
Nikto sa nenarobil…
S úlovkami to však začalo ísť dole vodou. Problémom neboli len všeobecne známe faktory ako zníženie priemerných prietokov, dlhotrvajúce extrémne suchá alebo rybožravé predátory, ale hlavne zmena obhospodarovania revíru. Namiesto prácneho roznášania násad rýchleného pstruha potočného po celom toku sa pristúpilo k jednoduchšiemu vysadeniu množstva pstruha dúhového v tržnej veľkosti. Nikto sa nenarobil, ani rybári nemuseli prechádzať kilometre popri potoku kvôli úlovku. Stačilo si zobrať rybársku stoličku, rozložiť ju pri tôni plnej dúhakov a na pevnom kaprovom prúte pred nimi pomykávať nebohou čerebľou. Nanešťastie sa z tohto spôsobu zarybňovania stal stereotyp.
Úlovky pstruha potočného klesli na neuveriteľných 50 ks, v niektorých rokoch aj menej. Dominantným druhom v úlovkoch, ale aj v zarybnení, sa stal dúhak. Návštevnosť tohto pomerne veľkého revíru neprekračovala 170 vychádzok, aj to väčšina z nich bola v prvých dvoch týždňoch sezóny. Paradoxne, tento stav uchránil na toku pôvodné ryby. Prakticky väčšinu roka nebol na potok vyvíjaný žiadny rybársky tlak. Pri prieskume elektrickým agregátom na konci augusta sme s prekvapením lovili pomerne slušné množstvá potočákov vo všetkých vekových kategóriách, nevynímajúc ryby presahujúce 30 cm. Na to, že to bol takmer koniec pstruhovej sezóny, to nebolo vôbec zlé. Nasledujúce tri roky sme intenzívne zarybňovali hlavný tok aj prítoky adekvátnym množstvom rýchleného pstruha potočného, v roku 2016 zo zarybnenia definitívne zmizol pstruh dúhový a nahradili sme ho lipňom, ktorý tu v minulosti dosahoval pekné prírastky. Pauza v zarybňovaní revírov prišla až v júli.
Hore prúdom k sľubným miestam
V návale pracovných a iných povinností som si potreboval trochu vyvetrať hlavu. Po práci som si hodil do auta obľúbený prívlačový prút, škatuľku s rotačkami a krátke brodiace čižmy. Rozhodol som sa preloviť vyššie položený úsek Lutilského potoka, neďaleko miestneho kaprového jazera. Bol som zvedavý, ako to vyzerá s rybnatosťou revíru. Bolo horúce júlové popoludnie, v tieni starých jelší bol však príjemný chládok. Na karabínku som pripol menšiu meppsku, keďže voda bola priezračná, zvolil som nenápadnejšiu medenú farbu. Skontroloval som zatlačenie protihrotov na trojháčiku a pohol som sa hore prúdom k prvým sľubným miestam. Hneď na prvej hlbočine som ulovil niekoľko menších potočákov. Toto sa opakovalo na každom slušnejšom mieste. Niekde bolo v hlbočine naskladaných toľko rýb, že som po siedmom – ôsmom pstruhovi už radšej nenahadzoval. Škoda kaziť menšie rybky háčikmi. Tu sa ukázala výhoda háčikov so zatlačenými protihrotmi. Akonáhle som po zábere videl, že ide o menšiu rybu, stačilo povoliť ťah prúta a pstruh sa vo veľa prípadoch zbavil háčika sám. Behom trištvrte hodiny sa mi podarilo zdolať aj niekoľko pstruhov presahujúcich lovnú mieru. Napriek tomu, že sa tu ukazovalo veľké množstvo rýb, všetky boli v dobrej kondícií.
Vybrali sme si dolný úsek potoka
Jednu z ďalších vychádzok som absolvoval so známym – Ľubom, ktorý sa po dlhšom čase vrátil späť do mesta. V minulosti bol práve on rybárskym hospodárom na pstruhových vodách našej MO, opisovaný neutešený stav nastal po jeho odchode. Na rybačku sme si vybrali dolný úsek potoka, kde sa nachádzajú veľké hlbočiny, potok tu na niektorých miestach vytvára dokonca menšiu deltu s viacerými prietočnými ramenami. Keďže mal byť ďalší teplý deň, k vode sme vyrazili ráno okolo 7.30. Zostavili sme si prúty, pripli blyskáče a vydali sa skúsiť šťastie. Ja som si v tento deň zvolil skôr úlohu sprievodcu a fotografa, Ľubo bol model a asistent pri fotení. Hneď na prvej hlbočine sme ulovili dve menšie ryby a jedného pekného potočáka. Popri rybačke sme rozoberali aké to bolo pri vode kedysi a aké je to dnes, čo by sa dalo spraviť lepšie. Na rad prišli témy obmedzenia počtu vydaných povolení na pstruhové vody a, samozrejme, množstvo privlastnených rýb na povolenie. Pomaly sme sa presúvali vyššie proti prúdu, ryby sa ukazovali na každom sľubnejšom mieste, len zriedkavo neprišiel po nahodení nástrahy záber. Ľubo nakoniec ulovil ešte jedného potočáka presahujúceho 30 cm a zamrzeli ho dve spadnuté ryby okolo 35 cm. Jednu som mal možnosť vidieť v priamom prenose: Ľubo, prikrčený pri nádejnom mieste, pomaly rozkýval nástrahu a jemne ju položil ku koreňom jelše, kde predpokladal stanovište pstruha. Ten tam aj bol, na nástrahu zareagoval v zlomku sekundy, a tak agresívne, až Ľubo zabudol zaseknúť. Pstruh sa pri efektnom výskoku elegantne zbavil meppsky a trieli pod korene. Tak to na rybách býva, aj ryba má šancu a tá najväčšia vždy ujde. Prešli sme pomaly približne 1,5 km toku a pri veľkej jame sme si povedali, že na dnes stačilo. Deň sa vydaril, na konci sezóny sme opäť dokázali uloviť aj pekné ryby. Je dobre, že pstruhy v takomto množstve zostanú v potoku do budúceho roka, v jeseni dajú život ďalšej generácií potočákov. Pstruhové vody vyžadujú veľa starostlivosti hlavne preto, že tento biotop je nesmierne citlivý. Stačí jeden hrubý zásah a môže prísť ku katastrofe, ktorej následky sa budú odstraňovať niekoľko rokov. Pstruh je krátkovekou rybou, aj krátky výpadok v zarybňovaní sa rýchlo prejaví na stave populácie. Naopak, vybudovanie zdravej a životaschopnej populácie trvá aspoň tri roky, tu sa nedajú robiť zázraky z roka na rok. Preto je dobré, že ešte existujú ľudia, ktorí ochotne pomôžu pri roznášaní násady, budovaní kaskád a celkovej starostlivosti o revír. V dnešnej uponáhľanej dobe, keď nikto nemá na nič čas je to taký menší zázrak a za to im patrí poďakovanie. Odmena za starostlivosť prichádza potom v podobe pekných úlovkov.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
