Fínsko. Krajina tisícich jazier a nekonečných riek, ktoré pretkávajú celú krajinu a poskytujú rybárom neobmedzené možnosti na lov šťúk, zubáčov, či pstruhov. Pokoj, prekrásna príroda a srdečnosť domácich... to sú hlavné dôvody, prečo sme sa s partiou rozhodli, že sa tam opäť vrátime.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚL 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.01.2019.
Pred dvomi rokmi sme skúšali šťastie na obrovskom jazere Inari za severným polárnym kruhom a tento rok nás naši fínski priatelia pozvali na jazero Pyhäselkä, ktoré sa nachádza vo východnej časti Fínska a je najsevernejšou časťou väčšieho jazerného celku Saimaa. Ja s Ivom sme istí a potrebujeme niekoho do partie. Majo sa už dávnejšie zmienil, že by sa k takejto výprave pridal a zoberie aj syna Maja ml. Zostava by bola a prípravy sa mohli začať. Celé sa to zbehlo veľmi rýchlo a o pár mesiacov sme už stáli v odletovej hale na letisku v Budapešti a podopierali sme našu „bazuku“, ktorú sme vyrobili z klasickej oranžovej kanalizačnej rúry, do ktorej sme naukladali všetky prúty.
Stihli sme to na poslednú chvíľu
Zostáva len pár minút do odletu a my už nervózne prešľapujeme na check‑ine. Všetko ide podľa plánu, keď pani pri preberaní našej batožiny zahlási, že nemáme zaplatené naše batožiny. Posiela ma k inému okienku, kde sa to dá dokúpiť, vybavujem a jedným okom pozerám na hodiny a odratávam čas do odletu. Podarilo sa, a tak jej kladiem poslednú otázku: „Čo máme teraz robiť?“. Odpoveď bola chladná, ale jasná: „Bežať“. Stihli sme to na poslednú chvíľu, let bol príjemný, a tak o nejaké dve hodinky už čakáme na batožinu v príletovej hale v Helsinkách. Bazuka sa už vyníma na páse, odľahlo nám. Ale s pribúdajúcimi minútami, keď už na páse neboli žiadne batožiny, zisťujeme, že nám chýbajú dva kufre – Majov a Ivov. Riešia to teda priamo na mieste a vychádzajú pred letisko s informáciou, že batožina dorazí o dva dni. Ja som medzičasom vybavoval prebratie auta z požičovňe. Vypočul som si informácie o ich stratenej batožine a opatrne som sa opýtal, že kde je bazuka. Nechápavo sa pozreli na seba a to bol pre mňa jasný signál, aby som bežal nazad do príletovej haly.
Cez letiskový telefón žiadam o vstup. Prichádza po mňa vysoký Fín, ktorému vysvetľujem, ako vyzerá tento neprehliadnuteľný kus našej výbavy. Otvorili sa dvere do príletovej haly, kde v jej strede stála dojmetrová oranžová rúra. To sa už zamestnanec letiska neubránil smiechu. Medzi riadkami naznačil, že nechápe, ako takéto „niečo“ môžme zabudnúť prebrať.
Nie všetko sa dá naplánovať
Ako to už pri takýchto výpravách býva, nie všetko sa dá naplánovať. Chýbajú nám dve batožiny, po ktoré sa potrebujeme vrátiť o dva dni. Pôvodný plán – stráviť pár dní na rieke Kymijoki a potom sa pripojiť k fínskej výprave na jazere Pyhäselkä – sme museli teda prispôsobiť aktuálnej situácii. Preberáme auto z požičovňe, skladáme batožinové puzzle a vydávame sa na prvé miesto, dedinku Susikoski, cez ktorú preteká rieka Kymijoki. Prichádzame na miesto v noci, a tak sa skladáme rovno pri rieke a čakáme na otvorenie kaviarne, kde ráno okrem typickej fínskej prekvapkávanej kávy kupujeme aj povolenky. Hneď po raňajkách smerujeme k úseku rieky, ktorý priam zaváňal pstruhmi, ale skrýval v sebe aj množsvto prekvapení. Ale o tom neskôr. Netrvalo dlho a Majo podoberá prvého pstruha vyvláčeného na malého voblera v rýchlejšej časti prúdu. Pridávam sa aj ja s menšou šťukou, ktorá zalovila spoza kameňa na gumenú nástrahu. Do poobedia pridávame ďalšie šťučky, ale zároveň si priznávame, že táto rieka nás prekvapila svojou veľkosťou, a tak by sme potrebovali požičať nejaký čln. Pýtame sa miestnych, ktorí nás posielajú do ďalšej dediny, kde by nám údajne mohol niekto pomôcť
Neplánovane krásne ubytovanie
Prichádzame do malej usadlosti s pár domami, kde oslovím sympatickú pani. Tá reč o člne šikovne zvrtne na možnosť prenajať si na dve noci malú útulnú chatku na brehu rieky za vynikajúcu cenu, keďže jej neprišli hostia zo Španielska. Taká skvelá ponuka sa neodmieta a my ostávame tri dni u Nadji. Síce bez člna, ale táto zhovorčivá bývalá ruská baletka nás každé ráno prekvapila voňavými raňajkami servírovanými na presvetlenej terase našej chatky. Mali sme teda neplánovane krásne ubytovanie, ale chýbal nám čln a stále polovica našej výbavy. Rozhodli sme sa teda jeden deň stráviť na mieste Korkeakoski, známej časti rieky Kymijoki, kde sa chytajú lososy z brehu. Bolo to len pár desiatok kilometrov nižšie po prúde, a tak sme už o chvíľu kupovali 12-hodinové povolenky na túto zaujímavú časť rieky, kde sa chytá pod akousi továrňou. Netradične, z drevených mol. Šírka rieky tu dosahovala 50-80 m a kľúčom k úspechu bolo nahadzovať priamo pod protiľahlý breh. S našou výbavou takmer nemožné, ale po pár hodinách socializovania na brehu už stískame v rukách potrebnú výbavu, ktorú nam daroval nový fínsky kamarát Arto. Pestrofarebné mušky naviazané na umelej trubičke, tzv. tubefly, ktoré boli zakončené trojháčikom a cca 50 g podlhovasté olová, ktoré sme viazali na paternoster. Bohužiaľ, v tejto časti rieky sme úspešní neboli, aj keď aj tu sa nám poradilo chytiť statného jalca, šťuku a jednu čajku. Niektorí miestni rybári však chytili pekné lososy. Aj náš kamarát Arto, ktorému sme to dopriali najviac.
Privítala nás partia asi ôsmich Fínov
Unavení po nočnej rybačke sme sa rozlúčili s Nadjou, vymenili kontakty a vydali sme sa na asi 4-hodinovú cestu na sever za našimi fínskymi priateľmi, ktorí nás už čakali na chate v blízkosti jazera Pyhäselkä. Po ceste sme ešte vyzdvihli naše stratené batožiny na letisku v Helsinkách. Na mieste ako z pohľadnice, ukryté medzi stromami, s vlastným mólom a permanentne vyhriatou saunou nás privítala partia asi ôsmich Fínov, ktorých sme poznali takmer všetkých z našej prvej výpravy. Na tomto mieste sme strávili pár dní trollingom a prívlačou. O zubáče a šťuky nebola núdza, hlavne trollingom sme ich nachytali neskutočné množstvo. Na člne sme si vždy určili, kto bude zdolávať rybu v prípade záberu na jednej z 10 udíc, ktoré sme mali z člna nahodené, alebo skôr vykvačené cez tzv. planer. Po 5 na každú stranu člna. Často sa stalo, že prišli zábery aj na 2-3 prúty naraz. „Zdolávač“ sa nenudil a len zriedkakedy mal čas uchlipnúť z fínskeho piva, ktoré patrilo k neoddeliteľnej súčasti výbavy nášho kapitána Tuoma. Najväčšiu šťuku výpravy však ručne vyvesloval Majo z obrovskej pramice, ktorú si osedlal, kým sme my ostatní trollovali z motorového člna. Nadišiel čas lúčenia a my sme sa rozhodli cestou do Helsínk ešte raz zastaviť na našom prvom mieste na rieke Kymijoki, kde Majo odštartoval našu výpravu bojovným pstruhom. Toto miesto malo svoje čaro a proste sme mu verili. Oplatilo sa. Netrvalo dlho a Ivovi prichádza záber na gumu vo vracáku pod veľkým kameňom, z ktorého som vláčil ja. Pekný súboj, na konci ktorého nás čakalo milé prekvapenie. Krásne stavaný riečny zubáč, ktorý nám pokojne zapózoval pred objektívmi našich foťákov. Ako to už na našich potulkách svetom býva, v Helsinkách sme si ešte dopriali čas na prechádzku mestom a dobrú večeru. Unavení a spokojní sme rozoberali zážitky posledných dní. Zhodli sme sa, že sa do Fínska vrátime znova. Ani nie tak kvôli rybám… ako kvôli tomu pokoju, prekrásnej prírode a srdečnosti domácich. Na miesta, kde deň splýva s nocou a čas je naozaj len relatívny pojem.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
