Cieľom mojej jedenástej mongolskej výpravy bol kemp Tengis na sútoku riek Tengis a Chanagaj--Šiškid, kde sa lovia kapitálne tajmeny. Benjamínom partie bol Lacko, syn zosnulého kamaráta Láďu, s ktorým som absolvoval šesť podobných rybačiek. Do kraja, kde prežil najkrajšie rybárske chvíle sme priviezli aj jeho popol.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚL 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 58
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.12.2020.
Chalani mi robia radosť
„Tu som mal záber, hoď to tam!“ Ukazujem Lackovi miesto, kde som mal kontakt. Prvý hod a ryba je tam! Slušná ryba. Vidím, že Lackovi sa trochu trasú ruky, ale je to skúsený rybár. Vie, že rybu nesmie pustiť do silného prúdu. Točí sa mu pod nohami a ubúdajú jej sily. „Idem ti ju vybrať, dávaj ale pozor, ešte vyrazí od brehu, buď na to pripravený“ – mudrujem mu. Ryba po dotyku ešte dva‑trikrát vyráža od brehu a potom ju vylovujem na breh. Má 110 cm a je to Lackova prvá metrovka. Mám asi väčšiu radosť ako on. „Rýchlo ma odfoť a vrátime ju do vody,“ prosí ma Lacko. Prichádza aj Vít. Dolu záber nemal. Hádže do miest, kde sme mali záber. „Je tam!“ – kričí po chvíli. Ani sa mi nechce veriť, že na takom malom mieste, kde sme navyše spôsobili hluk, môže byť ešte ďalšia ryba. Na dôvažok táto vyzerá ešte väčšia. Po chvíli vylovujeme druhú rybu. Má 124 cm a chalani sú nadšení. Mám radosť aj ja. Zapijeme ryby trochou Vítovej zázvorovice a pokračujeme ďalej. Až po Bielu skalu už záber nemáme.
Obydlia Tsaatanov sa podobajú na indiánske típí, na rozdiel od tradičných júrt, v ktorých žije väčšina Mongolov.
Jirkov nervák
Oproti Bielej skale je výborné miesto. Prúd naráža do dvoch veľkých skál, za ktorými sa vytvára hlboká jama, ktorá sa na konci rozlieva do dlhej pláne. Ideálne miesto pre tajmena. Chytili sme tu v minulosti niekoľko rýb cez 130 cm, Lacko starší dokonca 138 cm. Všetci šiesti sa rozostupujeme po brehu a rôznymi nástrahami prehadzujeme zátoku. Vtom Vít volá, že mal záber, ale ryba mu to pustila. „Hoď tam,“ radím Jirkovi, ktorý zatiaľ tajmena nechytil. Prvý hod Vítovi pod nohy a ryba je tam. Jirko nemá veľa skúseností so zdolávaním podobnej ryby a tak bojuje zo všetkých síl a odháňa každého, kto by mu chcel pomôcť. Maťo to celé točí kamerou, čo Jirka ešte viac dráždi. Bojí sa, že príde o životný úlovok. „Jirko, pôjdem ti rybu vybrať, ale buď ešte pripravený na výpad.“ Viem, že by ju mal najradšej čo najskôr na brehu, ale ryba má ešte dosť síl a vyráža od brehu. Akou spŕškou slov ma Jirko zasypal, nebudem ani písať. Všetko potrebuje svoj čas a snažím sa zachovať chladnú hlavu, aj keď by som ho najradšej nechal tak. Sám by to však asi nezvládol. Po pár pokusoch konečne rybu držím za chvost a ukladám ju do plytkej vody. Jirko sa celý trasie a mám obavu, aby nedostal infarkt. Čo by sa stalo, ak by sa vypla alebo odtrhla, to si neviem ani predstaviť. Ryba má 130 cm, je riadne vykŕmená a pripravená na zimu. Jirko má čo robiť, aby ju vôbec udvihol. Fotíme ho, samozrejme, vo vode a ryba hneď odplávala preč. Gratulujeme Jirkovi k najväčšej rybe našej výpravy. Všetci okrem Lacka už máme rybu cez 120 cm.
Prechod na koňoch po úzkej kamenistej cestičke nad vodou nebol jednoduchý. Niektorí členovia našej výpravy ju radšej prešli po vlastných.
Láďova skala
Je čas, aby sme sa rozlúčili so zosnulým Láďom a uctili si jeho pamiatku. Priniesol som zopár fotografií a Lacko mi podáva škatuľku s jeho popolom. Kľačím vo vode a hlas sa mi trasie. „Zbohom buď, kamarát, nech rieka zanesie tvoj popol do všetkých kútov Mongolska. Tvoj duch nech sa vznáša nad nami, opatruje naše kroky a kroky tvojich detí! Nech ti tam hore berú najväčšie ryby! Raz sa tam spolu stretneme. Túto skalu na tvoju pamiatku pomenúvam Láďova skala.“ Keď som vysypal popol do rieky a Lacko mi podal ruku, vyšiel som hore na breh. Zišiel som kúsok nižšie pod chalanov, aby som si urovnal myšlienky a utrel slzu z oka, keď vtom som podo mnou zbadal medveďa. Aj on zbadal mňa a skočil do vody. Preplával na ostrov a ja kričím na chalanov, že je tu medveď. Maťo to točí na kameru – medveď skáče do vody a pláva na druhú stranu. Vybehne na svah oproti nám, chvíľu na nás hľadí a potom uteká hore svahom.
Rozlúčka s Láďom bola dojemná. Jeho prach sme vysypali tam, kde chytil svojho najväčšieho tajmena. Skalu sme pomenovali na jeho počesť – Lacova skala. Po rozlúčke sa pred nami objavil medveď
a o pár minút chytil Láďov syn svojho trofejného tajmena... Niečo medzi nebom a zemou funguje!
Tajmen od otca
Chvíľu ešte sedíme na brehu a potom nasadáme do raftov a smerujeme k druhému brehu. Prichádzajú aj Mongoli s koňmi a kým balíme rafty, hovorím Lackovi, aby si išiel ešte párkrát hodiť. Keď naložíme veci na kone, idem zavolať Lacka. Stojí neďaleko miesta, kde sme videli naposledy medveďa, ako na nás pozeral. „Posledný hod a ideme,“ hovorí Lacko. Hneď po dopade nástrahy má záber, zasekáva a prút sa mu ohýba až po rúčku. „Pomaly Laci, máš čas,“ radím mu. „Bude to slušná ryba.“ Skalnatý breh je dosť strmý a voda hlboká. Lacko bojuje zo všetkých síl a vidím, že si dokáže poradiť aj s väčšou rybou. Opatrne schádzam dolu a vylovujem mu kapitálnu rybu. Tajmen má 122 cm a zavŕšil náš úspešný deň. „Poslal ti ho otec,“ hovorím mu pri fotení. Potom už nasadáme na kone a smerujeme do kempu. Dokonca ani Lacko sa príliš nebráni.
Manipulácia s ulovenou rybou by mala podľa možnosti prebiehať vo vode. Je samozrejmé, že všetky úlovky vraciame naspäť.
Brodíme rieku
Po zotmení prichádzame k Tengisu. Nechce sa mi fúkať raft a tak uvažujem, že prejdem so Zorgom na koni cez vodu. Chalani nie sú z môjho nápadu nadšení a Lacko chce hneď rozkladať a fúkať raft. Ja poháňam koňa a so Zorgom brodíme rieku. Prúd nie je príliš silný, ale kone musia občas plávať. Šťastlivo sme na druhom brehu. Aj ostatní chalani, keď videli, že sme v poriadku prešli, poháňajú kone a smerujú za nami do rieky. Len Lackovi sa nechce a stále tvrdí, že nafúka raft. Nakoniec však aj on nasmeruje koňa do vody a všetci sme šťastlivo na druhom brehu. Neveril som, že Lacko pôjde, ale zvládol to.
Spomínajte na Láďu
Večer pri fľaši vodky zapíjame naše úlovky a rozoberáme dnešný deň. Keď domácim rozprávame príhodu s medveďom, svorne tvrdia, že to bol Láďo – bol sa s nami rozlúčiť a Lackovi poslal kapitálnu rybu. Podobne nám to tvrdili neskôr aj ďalší Mongoli v Ulanbátare. Ja cítim na duši akési uspokojenie a vyrovnanosť… Všetci máme chytené kapitálne úlovky a dôstojne sme sa rozlúčili aj s Láďom. Jeho fotografie som zavesil v kempe na Tengise a Chanagaji na stenu. Keď tam prídete, venujte mu tichú spomienku.
Ovó – nahrádzajú chrámy, kostoly a slúžia
na náboženské rituály. Mongoli sa pri nich
modlia a zanechávajú tam drobné dary:
stužky, peniaze, symbolické predmety...
Aj my sme tam zavesili zopár nástrah.
Posledné dva dni
Priznám sa, že sa mi nič nechce. Chalanov nemusím ani prehovárať, aby sme ostali v kempe. Cez obed berieme ľahké prúty a ideme na sútok. Ryby príliš pri chuti nie sú, ale pár lipňov a lenokov si ulovíme na večeru. S Vítovou zázvorovicou chutili skvele. Od Zorga sa dozvedáme, že neďaleko od nás zimujú Tsaatani, čo v preklade znamená „milovníci sobov“, ako sami seba nazývajú. Tento národ kedysi ušiel z ruských hraníc do tajgy a živí sa lovom zveri a chovom sobov. Už v minulosti som uvažoval o stretnutí s nimi. To si však vyžadovalo ísť za nimi dva dni na koňoch do lesa a dva dni naspäť, čo sa mi vtedy nechcelo. Keďže teraz boli blízko, išiel by som ich navštíviť. Lacko s Vítom súhlasia a pridajú sa k nám aj Tanas a Maťo zo spodného kempu. „Blízko“ znamenalo pol dňa cesty autom a koňmi tam a pol dňa naspäť.
Dobrodružná cesta za Tsaatanmi – kone sa často zabárali do rozmáčanej pôdy a odmietali ísť ďalej. Našťastie nás viedli skúsení sprievodcovia.
Osada milovníkov sobov
UAZ‑om prichádzame asi za dve hodiny na kraj lesa. Ďalej sa ísť nedá. Pôda je podmáčaná, zamrznutá, preteká cez ňu množstvo potôčikov. Auto by zapadlo. Presadáme na kone. Primrznutá zem sa prebára pod kopytami. Musíme ísť opatrne, navyše na mnohých miestach cez husté kríky. Kone často zapadajú až po kolená do bahna a s námahou vyťahujú nohy. V jednej priehlbine sa pod mojím koňom prelomí ľad a kôň až po brucho zapadá do bahna. Hádže sa do strán a ja sa iba s námahou držím v sedle. Topánky mám plné vody a bahna. Mongoli na mňa niečo kričia. Kôň sa postupne vyhrabáva na pevnú zem. Vraj mi radili, aby som zoskočil, ale potom ma chválili, že som sa udržal v sedle. Priznám sa, že mi nebolo všetko jedno.
Konečne pred nami na kraji lesa vidím akési indiánske típí. Tsaatani totiž nežijú v jurtách, ale v akýchsi stanoch podobných tým indiánskym. V zime ich obložia snehovými kvádrami a vytvoria tak izoláciu. Pred típí sa hrajú deti, vedľa sú slnečné kolektory a vnútri je batéria – na ňu pripojený televízor. Aj tu už zasahuje moderná doba.
Lipne dorastajú do trofejných rozmerov a často atakujú aj nástrahy určené pre tajmeny. Spolu s lenokmi tvoria hlavnú zložku potravy tajmenov.
Bazár srdečnosti
Srdečnosť, ktorou sú Mongoli známi, platí aj tu. Pozývajú nás dovnútra a ponúkajú slaným čajom s mliekom a sušeným syrom. My vyberáme čokoládu a keksy a pre vodcu kmeňa fľašu vodky. Pýtame sa aj na šamana, ktorý je pre nich posvätný. Hovoria, že väčšina kmeňa aj so šamanom je ešte v horách a prídu neskôr. Za stanmi vidíme pasúce sa soby. Tie poskytujú pre Tsaatanov takmer všetko, čo pre život potrebujú: kožušinu, mäso, mlieko, dopravný prostriedok a z parohov robia krásne suveníry pre turistov. Vyskúšame si jazdu na soboch a po chvíli sa rozbieha čulý výmenný obchod. Na kožušiny zo sobov kladú vyrezávané parohy, nože, prívesky a ďalšie veci. Niečo si kúpime, niečo vymeníme za čiapky, rukavice či naše nožíky. Mne sa podarilo získať pazúr z medveďa a pár vyrezávaných parohov. Všetci sme spokojní a zapíjame obchod vodkou.
Motorka a doktorka
Zrazu vidíme prichádzať motorku s mladou Mongolkou. To prišla lekárka s neďalekej dediny. Pol dňa na motorke k Tsaatanom a pol dňa naspäť. Pre domácich je to jedna z mála príležitostí, ako sa dať odborne ošetriť. Prezrie malé deti a už nasadá na motorku a ide naspäť. Ostatné musí zvládnuť šaman. Aj nás čaká dlhá cesta naspäť a tak sa lúčime a nasadáme na kone.
Ďalší dopravný prostriedok, ktorý sme vyskúšali na našej ceste, boli soby. Kone však boli pohodlnejšie...
Posledná noc
Cestou míňame drevené terasy, kde sa vo výške asi dva metre suší mäso a kože. Takto sú chránené pred vlkmi a inými dravcami. Cesta naspäť prebehla bez problémov a my presadáme do UAZ‑u a smerujeme do kempu. Aj chalanom v kempe sa darilo. Na sútoku, kde som mal záber, chytili 120 cm tajmena a niekoľko menších. Zdá sa, že ryby začali byť aktívne a začali sa kŕmiť. Tento rok bolo dlho teplo a až teraz sa začalo ochladzovať. V minulosti sa už v tomto čase stávalo, že rieka zamrzla. Počasie si ale v Mongolsku nevyberieš a my na druhý deň musíme ísť do Murunu a potom do Ulanbátaru. Večer balíme veci, aby sme ráno mohli vyraziť čo najskôr.
Rozlúčka so Zorgom
Ráno nakladáme veci do dvoch UAZ‑ov a dvoch Toyot. Ide s nami aj väčšina ľudí, ktorí tu pracovali počas sezóny. Kemp sa zatvára, zostal tu iba Zorgo so svojou rodinou, ktorí budú zimovať neďaleko aj so svojím dobytkom. Vravel mi, ako počas minulej tuhej zimy museli bojovať s vlkmi, aby ochránili svoje stáda. Na jar sa zase pod dobytkom prelomil ľad a veľa sa ho utopilo. Život pastierov je ťažký a zima býva tuhá. Lúčime sa so Zorgom a jeho rodinou a opúšťame kemp.
Výmenný obchod s Tsaatanmi fungoval veľmi dobre. Za vyrezávané kosti sme dali čiapky, nože, sladkosti či zopár drobných.
Dovidenia o rok
Naša cesta prebieha klasicky po „mongolsky“. Po pol hodine prvá porucha, potom druhá, tretia… Našťastie sa podarilo všetky dosť rýchlo odstrániť a zdržali sme sa asi iba dve hodiny. Po troch hodinách prichádzame do Caganuru a po ďalších troch do Ulanuru, kde si spravíme prestávku a drobný nákup. Po ďalších štyroch hodinách sme v Murune. Hneď presadáme do autobusu a v noci pokračujeme 12 hodín do Ulanbátaru, kde prichádzame v skorých ranných hodinách. Dopoludnia nakúpime suveníry a večer nás čaká spoločná večera so spoločnosťou Ingol a oslava mojich narodenín, ktorú mi pripravili domáci priatelia.
Večer sa stretáva skvelá partia z troch výprav z rôznych kútov Mongolska. Rozprávame si zážitky a vymieňame skúsenosti. Mám radosť, že našej skupine sa podarili krásne úlovky, ale i množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Podarilo sa nám načerpať novú energiu, zabudnúť na starosti a akosi inak hľadieť na dnešný svet a jeho problémy. Vďaka, priatelia, a hádam o rok dovidenia!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
