Slnko svieti priamo do našich chát, a tak ma slnečné lúče budia z krásneho sna o zapriahnutí nezastaviteľnej ryby... Snažím sa ešte zabrať a zistiť tak koniec svojho snívania, ale naraz počujem parťáka Karlosa, ako na nás volá: ,,Vstávajte, je čas vyraziť!“
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚL 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.12.2020.
Aj napriek únave sa donútim vyliezť z vyhriatej postele a začínam sa obliekať s myšlienkou na rybu zo sna, ktorá by sa mohla stať skutočnosťou. Desiata a každému jedno pivko na cestu zabalené, môžeme odviazať loď a – hurá! – vyraziť za rybami.
Krásne tresky sú nórskym bohatstvom.
Kam to dnes bude?
Rozhodujeme sa kam ísť, a tak skúšam vysielačkou zistiť situáciu ostatných lodí. Ozývajú sa nám dve lode kolegov a zisťujeme, že sa celkom darí na pravej strane, smer takzvaná Halibut zátoka. Rozhodujeme sa teda vyraziť za nimi a presondovať situáciu. Hoci nás toto miesto už raz sklamalo, v minulom roku vydalo krásne ryby.
Po istom čase stretávame loď chalanov, ktorí nám oznamujú stratu väčšej ryby, ale aj tak majú po dvoch zhruba 10-kilových halibutoch na lodi a niekoľko pekných tresiek k tomu. Pridávame sa teda k nim a púšťame svoje nástrahy ku dnu. Prečesávame pri splavovaní krásne piesočnaté dno, avšak bez jediného náznaku záberu. Na sonare sa nám neukazuje ani ryba, takže je zbytočné strácať tu čas.
Rybári z celého sveta jazdia do Nórska kvôli nádhernej krajine a moru plnému rýb.
Radosť zo smraďocha
Po viac ako hodine sa dohovárame na zmene a rozhodujeme sa ísť k najbližšiemu majáku a skúsiť hlbšiu hranu – tá by nám mohla vydať nejakú peknú mačku alebo tresku. Na svoj prút dávam švédsky pilker a púšťam do hlbín. Karlos skúša nasadiť kus mŕtveho kellera, ktorý má veľmi aromatické mäso a mačky po ňom priamo šalejú. Jediný Robert verí stále veľkej gume.
Chvíľu trvá, kým 500-gramové nástrahy osadené veľkými hákmi dopadnú do hĺbky okolo 60 metrov, kde veríme v úlovok. Prvý záber prichádza asi po 10 minútach na môj pilker a pri zdolávaní trochu tuším, čo to bude za rybu. Moje tušenie ma nesklamalo a pri lodi sa vynára najmenej obľúbená ryba – smraďoch. Trochu som dúfal v iný úlovok, ale nakoniec ma tento mieň lemovaný (Brosme brosme) aj potešil. Bol zatiaľ môj najväčší, nuž som si s ním urobil fotku. V priebehu chvíľky chlapci dostali tiež pár kopancov a vytiahli nejaké miene. Tie však boli vyháčkované rovno vo vode, pretože sa tradične celé zasr... a zanechali nám tak hladinu mora plnú smradu. Prešli sme teda o kúsok ďalej a snažili sa uloviť aspoň inú rybu. Neviem či išlo o neznalosť týchto miest alebo smolu, ale na druhej strane sa nám jednoducho nedarilo, takže sme tu stratili dôveru v úlovok.
Treska sa vyznačuje obrovskou hlavou.
Plnou parou vzad
Vyrážame preto na nám dobre známe miesto – Fabriku. Cesta k nej je okolo našich chát, a tak zachádzame do prístavu a ideme sa občerstviť horúcou rybacou polievkou, ktorú som stihol uvariť deň predtým. Počasie sa nám málinko kazí, to nás však nezastavuje. Teplejšie sa obliekame a znovu štartujeme motor. Jazda vo väčších vlnách je tak trochu sprcha slanou vodou, ale čo sa dá robiť. Po zastavení na mieste si tľapneme a ja hovorím „toto je naše miesto, ideme na to“! Všetci vieme, že je ideálny čas na halibuta. Akurát začína príliv a fúka väčší vietor, čo nám pomáha driftovať a prechytávať väčšiu plochu. Všetci traja stojíme a sústredene sa snažíme ovládať svoje ťažké nástrahy na prútoch.
Lovíme na tiahlej rovine s ľahkým stúpaním smerom k menovanej Fabrike. Hĺbka je okolo 30 metrov a pozvoľna stúpa. Aj napriek zlému počasiu veríme v úspech. S neustále ladným pohybom prútov a menením nástrah aj ich farebnosti sme však stále bez jediného kopanca. Úsek dlhý okolo 500 metrov sme prechytali, vraciame sa teda späť a skúšame znovu rovnaký drift, o ktorom vieme, že je plný halibutov... Len ich prekabátiť!
Voda ako olej pri západe slnka
je nezabudnuteľným zážitkom.
Zázračná nástraha
Medzitým nám volá Tomova loď, že to vzdávajú a idú domov s niekoľkými peknými treskami a jedným menším halibutom. Hovorím si v duchu – keď chytili oni, tak my musíme tiež! Vietor nás ženie trochu rýchlejšie a ľahko vľavo, ale nechávame to tak s nádejou iného miesta a tým novej šance. Po ďalšej hodine sme stále bez jedinej ryby a nálada na lodi
je trochu pod psa. Navyše sa počasie ešte viac kazí a začína nám pršať.
Nasadzujem si kapucňu, preťahujem svoj boľavý chrbát a snažím sa prehovoriť otrávených chlapcov na posledný drift. „Predsa nepôjdeme späť bez ryby...,“ hecujem našu loď, a tak naberáme nové sily a ideme znovu na začiatok dlhej plošiny, kde sa ukrývajú naše vysnívané platesy. Nasadzujem svoju najúspešnejšiu nástrahu Cutbait 450 g v podobe sleďa, ktorá toho už má veľa za sebou, ale verím jej najviac. Vlani som na ňu chytil najťažšiu rybu výpravy, 15 kg ťažkého halibuta. Viem teda, že sa im páči a mohla by ich znovu oklamať. Moji parťáci nasadzujú tiež svojich favoritov a ideme do tretice na posledný splav smerom k Fabrike.
Treska jednoškvrnná je v Nórsku menej obvyklým úlovkom.
Jediný záber a všetko je inak
Ladné ohyby špičiek prútov nám naznačujú krásne pracovanie nástrah pri dne a loď pomaly pláva správnym smerom. Snažím sa nás udržať v nádeji, a tak zo mňa vypadne: „jediný záber a všetko môže byť inak“. Neviem, či to pomohlo, alebo nie, ale všetci sme sa tak nejako pousmiali. Ďalšie polhodina preč a my sme už boli skoro pri Fabrike. Vlny nás ťahali priamo na skaly vedľa tejto starej továrne a keď sme boli asi tak necelých 100 metrov od nich, Robert zavelil: „Vytiahnite to a ideme do prd..., nemá to cenu!“ Vytiahol svoju nástrahu a zasadol za volant lode.
Ja s Karlosom teda tiež ťaháme prúty z vody, keď po prudkom namotaní asi 10 metrov šnúry cítim slabé ťuknutie do prúta. Karel už mal svoju nástrahu vonku, ale mne to nedalo a asi o meter som povolil šnúru. Potom som pomaly začal znovu navíjať a v tej chvíli mi niečo ťahalo prút do vody. Okamžite som vedel, že ide o záber a tvrdo zasekol. Špička sa ohla hneď až k hladine vody a ja som mal obrovské šťastie, že brzda navijaka bola povolená tak akurát. Ryba sa rozbehla šialeným tempom a ja som bol bez šance ju zastaviť. Len som civel, ako mi z cievky ubúda šnúra obrovskou rýchlosťou a videl Roberta v pozore a plnej pripravenosti rozbehnúť loď za rybou. Skúsil som teda po chvíli zo všetkých síl rybu zastaviť ťahom a trebárs ju aj otočiť... Našťastie sa to podarilo. Pomaly som začal navíjať a zľahka ju zdolávať. Vlny nás ale neustále tlačili smerom ku skalám, čo bol trochu problém. Nezostávalo mi teda nič iné, než sa oprieť do prúta a rybu začať naozaj driapať. V podvedomí som dúfal, že je dobre a pevne zaseknutá a že nič nepovolí.
Mieň Brosme,
zvaný aj smraďoch.
Ťažká, slizká placka
Do prúta som zaberal všetkou silou, pretože nezostávalo veľa času. Keď sa mi po nejakej chvíli podarilo zdvihnúť rybu tak 15 metrov od dna, hneď mi to vrátila ďalším prudkým výpadom nadol. Brzda bola perfektne nastavená a stačilo teda len pridržať cievku a znovu prútom zabrať až na krv. Ťarcha a tlak ryby boli obrovské a ja som vedel, že to musí byť veľký halibut, s ktorým môžem vyhrať. Po niekoľkých ďalších silných nárazoch do ruky som už cítil, že rybe dochádzajú sily. Netrvalo dlho a krásna hnedá placka sa ukázala pri hladine. Nástrahu prehltol úplne celú, takže všetky háky boli zaseknuté v papuli. Karlos kontroloval, aby sme nenarazili do skál (a medzitým súboj aj nakrúcal) a Robert mi pomohol halibuta vyloviť gafom. Keď na druhý pokus ryba spadla do lode, všetci sme hlasno vykríkli a vydýchli si.
Utrel som si pot z čela a vedel som, že je to zatiaľ najväčšia ryba a aj môj nový osobný rekord. Pri vážení sa ručička váhy zastavila na 17 kilogramoch a meter ukázal 123 čísel. Urobiť pár fotiek s touto obrovskou, ťažkou a slizkou plackou nie je žiadna sranda, ale myslím, že sa nám to nakoniec celkom podarilo. Na pamiatku mi po tejto rybe zostal ohnutý trojhák Owner. Moja radosť z úlovku bola neopísateľná a po príchode do prístavu som bol tak trochu za hrdinu. Hneď som vedel, že sa stávam lídrom v súťaži o najťažšiu rybu, a to bolo potrebné riadne osláviť!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
