Akí ste boli ako malé deti? Čo ste robili? Tiež ste sa túlali prírodou, vymýšľali huncútstva a robili aj veci zakázané, no pre vás vtedy zaujímavé, tajomné a dôležité? Poďme si zaspomínať a odhaliť zmysel tohto príbehu, jedného skutočne prežitého detstva, ktoré stále trvá a kým Boh dá, trvať stále bude.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚL 2020
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.12.2020.
Detstvo, mladosť, začiatky
Rozpoviem vám svoj príbeh a určite sa v ňom mnohí nájdete. Nemal som ani desať rokov a ani neviem ako, dostala sa ku mne udica, celkom obyčajný laminátový prút – Lipno či Sázava, už si presne nepamätám. Navijak bol Rex, neskôr Roen či Tap od výrobcu TOKOZ Czechoslovakia. Veď to už také dôležité nie je. Silon som mal najtenší Leska Germany 0,20 mm, potom 0,25 – 0,30 mm a pár blyskáčov Ryna k tomu, ktoré mi vždy šťuka odhryzla, lebo lanko som nemal. Už v detstve som totiž inklinoval k dravcom, predátorom a fascinoval ma rybolov, no prívlači (volali sme to blyskáčovanie) som prepadol už vtedy a zostalo to v mojom srdci vryté dodnes. Rád by som túto techniku športového rybolovu odovzdával ďalej, lebo verím, že je to niečo krásne, úžasné a svojím spôsobom správne, pre ďalšie generácie, potomstvo, naše deti...
Dcéra Hanka zvládla šťučku bravúrne.
Cesta prívlačiara
Ako som napísal, začalo to už v ranom veku, v detstve. Odkresľoval som si z knižiek obrázky rýb, najviac dravých a už vtedy som sa snažil dozvedieť čo najviac o ich živote, love, biotope, správaní sa. Proste nasať všetky informácie, ktoré boli v tom čase dostupné. Boli knižnice, obchody s knižkami... Google to rozhodne nebol, ani iné výdobytky dnešnej doby, ktoré už považujeme za samozrejmosť. Pretože nástrah bolo málo, nebol taký výber ani finančné možnosti, vyrábali sme si nástrahy samy. Hliníková lyžička padla za obeť ako prvá a poviem vám, to bol blyskáč! V podstate dnešná plandavka. Zverák, vŕtačka, pílka na železo, pilník, kus drôtu, trojháčik. V otcovej pivnici sme toho navyrábali dosť.
Po nejakom čase a krásnych úlovkoch mierových šťúk som zatúžil po sumcovi. Dodnes je to moja srdcová ryba a popri hlavátke, kráľovnej našich vôd, aj zostane. So staršími kamarátmi, ktorý ma zasvätili do tajov prívlače a lovu dravých rýb, sme sa pustili aj do výroby vlastných voblerov: drevených rybičiek okutých trojháčikmi s lopatkou – norítkom z pravítka či iného dostupného plastu. Celé sa to prekrylo lodným lakom a výsledkom bol vobler domácej výroby, no v skutočnosti celkom vydarená nástraha. Svoju prvú originálnu Rapalu som si kúpil ako 15-ročný. Nesmejte sa, tak to bolo.
Dominik so svojím tatom Martinom dávajú dravcom zabrať.
Podnet k tomu, čo robím dodnes
Lauri Rapala bol človek, ktorého životopis či samotný príbeh ovládam dodnes naspamäť. To on vynašiel nástrahu na lov dravých rýb, to on bol mojím vzorom, to jeho príbeh mi otvoril brány k niečomu inému, nepoznanému. Práve on ma utvrdil v tom, že smer, ktorým sa uberám, resp. ktorým chcem ísť, je ten správny. Je to lov rýb prívlačou a chcem ísť ďalej týmto smerom a odovzdať to aj deťom.
Domčo má všetky ryby rád.
Deti – naše lásky, naše všetko
K láske k prírode, k rybolovu, osobitne k prívlači vediem aj svoju dcérku. Už prvýkrát, čo bola so mnou na pstruhových pretekoch, zahlásila: „Tato, ja sa už nechcem pozerať, ja chcem chytať!“ Skoro som z nôh spadol, tak ma jej rozhodnutie či odhodlanie potešilo. A preto po skončení pretekov sme sa vrátili k vode na súkromák, dal som jej svoj prút s malou pstruhovou plandavkou, ukázal som, ako sa nahadzuje a čoskoro – za pomoci a priateľského koučovania kamaráta Ľuba – mala moja Hanka svojho prvého pstruha v podberáku vonku. Neviete si predstaviť ten pohľad detských očí, tú radosť spôsobenú ulovením prvého pstruha, svojej prvej dravej ryby na prívlač. Dcérke Hanke sa to páči, manželka nás v tom podporuje tiež a naša druhá dcérka Anička pôjde hádam v tatových šľapajach takisto. Urobím pre to maximum, čo sa dá a budem ich vodiť stále so sebou, veď už to bude asi aj naša rodinná tradícia. Aj Hankin bratranec Andrej sa uberá naším smerom a vždy sa teší, keď je na prázdninách, ako pôjdeme spolu povláčiť a ponaháňať zubaté.
Krstný syn Andrej sa tiež zaúča do tajov prívlače a dravce budú jeho.
Huncútsky a šibalsky, no zdravo a múdro
To, že pre deti ešte prívlač nie je, neznamená, že tak nemôžu chytať pod dozorom nás dospelých rybárov. Za mojej mladosti bola prívlač, lov dravých rýb až od pätnástich. Až vtedy, keď sa mohlo loviť na dva prúty, poprípade na prívlač. Dnes je to jednoduchšie, máme možnosť zobrať deti aj na súkromné revíry, ktoré sú bohato zarybnené a zachytať si s nimi napríklad aj tam. Preto sa venujme deťom, ako sa len dá a nechajme ich žiť tak, ako sme chceli my – huncútsky, šibalsky, no zdravo. V prírode na vzduchu si užívajme s priateľmi spoločné chvíle a vytvárajme si spomienky, ktoré nám nikto nevezme a zároveň učme deti disciplíne. Učme ich vedieť si vážiť svet vôkol nás, lebo ten nie je samozrejmosťou a treba sa činiť, aby zostal aj pre ďalšie generácie taký pekný, aký sme ho mohli zažiť my. Ochraňujme prírodu, živočíchy a všetko, čo k tomu patrí, rybolov a ryby nevynímajúc. Veď aj športový rybolov má svoje tradície aj budúcnosť a budúcnosťou športového rybolovu – prívlače sú práve deti. Naše deti!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
