Druhý deň prišiel aj odišiel. A potom tretí, štvrtý... Celodenné trápenie donieslo vždy len jednu rybu a ďalšie archeologické úlovky z dna – už sme mali pochytané také množstvo harabúrd, až sme si mysleli, že ryba tu už neostala. Sonar v kuse prázdny, bez echa a aj keď dačo uvidíme, tak nasledujú hodiny prázdna...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JÚL 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.12.2020.
Ja s Peťom na palube veríme, že sa to otočí, kým Richard s druhým Petrom mali o dosť horšiu predstavu. Dodávam, že rybu som chytil vždy len ja. V jeden deň, keď sa Petrova manželka pýtala, či sme niečo ulovili, tak rýchlo túto otázku zmenila – či Atti niečo ulovil. A problém sa dokonal, keď odpoveď znela – už ani on nie!
Posledná veľká ryba sa „vyparila“
Záber došiel spoza kamennej hrádze a boj prebiehal podľa klasického scenára. Ryba chvíľku bojovala v tôni, potom sa pustila dole prúdom, kde sa nachádzal stĺp, ukazujúc vodnú cestu. Už vtedy som sa spotil, ale prešla vedľa stĺpa bez problémov. Potom si asi dala Red Bull s nejakou neznámou drogou, lebo nenormálnou rýchlosťou vyrazila hore prúdom, a to, samozrejme, na druhej strane stĺpa. Horko-ťažko sme to vykorigovali už s benzínovým motorom, lebo elektromotor hore prúdom nestíhal. Vtedy dorazila k päte kamennej hrádze a namiesto toho, aby sa otočila, vybehla navrch hrádze a prešla na stranu, kde voda tlačí na kamene. Nepochopiteľné prečo, ale stalo sa – a vtedy sa dáko vyhákla. Buď šnúra prešla cez kamene, alebo zmenený uhol šnúry na háčik alebo neviem čo sa stalo, no vyhákla sa. Ryba bola extrémne silná (s tým Red Bullom to myslím smrteľne vážne!), ale aj prefíkaná. Ak by pokračovala naznačenou cestou, dolu by sa dostala do väčšej hĺbky, kde však skrýše niet, a to by bol pre mňa lepší terén. Ale toto sa nestalo, takže som tam stál s holým zadkom, nechápajúc prečo ma niekto trestá (to, že ja som ostatných každodenne trestal príhovorom k večernému poháriku vína: „kto dnes nechytil rybu, nemá rád ženy, ale chlapov“ sa neráta).
Potom to už prešlo aj mňa. Navyše sa zdá, že problém je fakt komplexný, lebo vysoká hladina vody by mala byť magnetom na tieto ryby. Ale poklesnutie teploty vody chúťky rybám zabilo a sú asi aj doplna prežraté. A ešte k tomu sa počas jazdy zas dvíha hladina rieky, úplne sa zakalila, teplota vody klesá... Ružovo to nikto nevidí.
Posledný súboj.
Sumce v nečakane plytkej vode
Richard s jeho Petrom sa rozhodli skúšať už obvyklú stratégiu, kým my dvaja sme sa rozhodli ísť do plytčín. A tam sme našli, čo sme hľadali – vo vyliatych častiach rieky bol život. Všade naokolo, hlavne z lesa, sme počúvali búchance jeden za druhým. Ani neviem, koľko sme sa ich na prvom mieste napočúvali, ale dosť, a predsa bol výsledok pre nás nulový. Všetky ryby v lese, tak už sme začali veriť, že miesto nebolo odrybnené.
Hádžeme ako o život, no nič. To už meníme tretie či štvrté miesto. Najlepší výsledok je, že Peťo skoro dostal infarkt, keď počas navíjania sa mu objavila za voblerom vlna (v zhruba polmetrovej vode!) a ryba prenasledovala nástrahu až k lodi, a potom vedľa nás elegantne preplávala. Ale na takom mieste, že nám večer chalani neverili, ako sme sa tam dostali. Loď sme museli opatrne pretlačiť cez menšie kríky, aby sme sa prebrodili na druhú stranu, kde bol kúsok odkrytej plochy a pred očami sme mali vízie dosť brutálneho súboja... Súboj sa však nekonal.
Do takej papule sa zmestí už poriadne sústo.
Hra na mačku a myš
Pomaly, ale isto sme prichádzali na to, že tie ryby sú troška inde, ako by mali byť a čím ďalej sme ich pozorovali viac. Agresívne neboli, naše nástrahy ich nezaujímali, nanajvýš sa za nimi opatrne rozbehli. A to s jedným fakt obrom sme sa dobrú chvíľu hrali! Ten sa objavil na konci jedného ostrovčeka – po pretiahnutí nástrahy pred jeho nosom nám ukázal obrovský čierny chvost. Pri zmene uhla, zase o niekoľko metrov ďalej, ukázal svoj chrbát, potom o troška neskôr zase chvost. Bol som už z toho na prášky, bolo to nenormálne! Napočítali sme 50 kusov a stále bez záberu... Stačí, ideme a dáme si pauzu do zajtra!
Večer sme o tom debatovali s ostatnými, čo oni na to. Richi si už nevedel rady, že on rieku až tak nepozná a nechce sa mu do tých častí, lebo sa tam s loďou zasekne. My s Petrom sme sa rozhodli ísť doobeda troška iným smerom, či náhodou tam sa nám to nepohne viac.
Nie je to síce vidieť, ale Peťo sa teší.
Vychádzajúce slnko už vítame na vode
Otáčky na 5000 a ide sa na jeden úsek, kde si pamätám zaujímavú časť. Richi sa vybral na ten istý úsek, čo už niekoľko dní nefungoval. Už pri príchode sa zjavne ukazovalo, že pravdu som mal ja. Úsek plný echa, dokonca na hladine sa ukazujú veľké telá. Trvá to len chvíľku a mne sa niečo rozbehne s voblerom. Bez záberu, ale rýchlo... Samotné zdolávanie na rovnom teréne ide rýchlo – ryba má vobler v chvoste! To ich tu asi toľko je, že aj takto sa dajú chytiť. Fotku hneď posielame chalanom na druhej lodi. Odpoveď je, že tomu uveria až keď budú vidieť rybu na vlastné oči. Nuž, apatia je veľká.
Po rýchlom rozbehnutí nastáva stagnácia – ryby sa prilepili viac ku dnu a aj keď sme skúšali všetko možné, zas to bola iba jediná ryba. Rozhodli sme sa ísť ďalej. Tak zhruba do obeda sme dokázali vyčarovať z vody ďalšie dva menšie sumce. Pritom sme videli desiatky ďalších, ktoré však zostali apatické. Pozitívum ale je, že už sú zábery, a to po dlhom bezzáberovom období, čo je dobrý výsledok. Negatívum je, že úspešný som bol vždy ja, ale neviem z akého dôvodu. Peťo ostal bez úspechu.
Tento sa nechal oklamať na vobler.
Popoludňajšie ďalšie pokusy
Chvíľka obeda a smerujeme za chalanmi vyššie. Nuž, oni nevideli ani rybu, nič, Richi stráca absolútne nádej, končia. Chvíľu ich prehovárame, že je tu ešte možnosť a dnes sme už aspoň dačo popichali, takže to bude len lepšie... No niekedy je nemožné preniesť pozitívne myslenie na druhého.
Na konci sa rozdeľujeme a každý vyráža tam, kde si myslí, že to bude ono. S Peťom sa rozhodujeme preloviť lúku, ktorá v normálnom prípade je za kamennou hrádzou, bez prístupu na druhú stranu. Hrádza je teraz pod vodou a za ňou je stojaca, pomaly sa krútiaca kakaovo sfarbená voda. Opatrne, na základných otáčkach, skĺzneme do tej stojacej časti. Kusy trávy a nečistôt plávajú všade, tiež tu môže byť hocičo. Skúška hĺbky voblerom udáva, že je tu cca 1 – 1,5 m vody na skoro pol hektárovej ploche. Elektromotorom pomaly, ale isto prechádzame úsek a systematicky prechytávame.
Slnko strašne pečie a dohadujeme sa, že zajtra to už musí byť dobré. Veď jeden deň sme ryby len pozorovali, dnes už tak troška rozbehli a zajtra to musí nabrať na otáčkach! Hlásia síce ďalšie dažde, ale ktovie, čo z toho bude.
Stále prázdny sonar.
Heuréka, tak predsa!
Som troška zamyslený a Peťo na čele lode rozhádzaný všetkými smermi... A vtedy došla rana! Pozerám dopredu a vidím chvost sumca, vyčnievajúci z vody. Myšlienky v mojej hlave prebehli rýchlo a hneď v niekoľkých scenároch: 1. išiel som elektromotorom príliš rýchlo a loď buchla do ryby tesne pod hladinou; 2. Peťovi zase išla ryba po nástrahe, kým nenarazila do lode...
Zacítil som jemný ťuk v hlave, nechápal som všetko, len pozorujem, že mi kolega z lode padá von – ryba ho ťahá. A vtom ďalšia myšlienka: keď mi tu vypadne z lode, čo bude?! Rýchlo vypínam elektromotor a vyťahujem vobler. Pýtam sa kolegu, čo to bolo... Že vraj on s úplným pokojom v duši priťahoval vobler, akurát ho zdvíhal a bol zhruba v polke z vody von, keď mu na vobler skočila ryba a buchla po nástrahe – to mal maximálne jeden meter šnúry dole. V tom momente prežil menší infarkt na nohách a bol rád, že nepustil do gatí. Najprv si myslel, že netrafil, a potom sa sumec rozbehol v plytkej vode kadeľahšie. Vtedy som už videl aj ja, čo sa deje...
Na hladine v kuse rachot, lebo ryba sa chcela rozbehnúť preč. Peter má však v ruke šikovnú bakuľu a navijak tiež celkom dobre stíha. Šťastie, že to neodtrhlo pri zábere, to by sa asi prizabil! Dlhé dni tvrdej práce a za okamih to stratiť... Nuž preto treba mať pri sebe vhodnú výbavu!
Upokojili sme sa a máme veľkú radosť, hoci koniec je ešte ďaleko. Ale už dumáme medzi sebou, či niečo bolo vidno na hladine. No Peter hovorí, že nič a nechápe, ako sa dokázala takáto veľká ryba nepozorovane dostať takto blízko k nám a nezľaknúť sa lode. Nič nebolo vidieť – jednoducho výstrel z tmy – a ešte aký!
Takže tá jeho ryba sa teraz točí dookola asi v tej najhlbšej časti, čo tu je. Raz sa síce rozbehla von k hlavnému prúdu, ale tesne pred ním sa zastavila. Je tam hrádza a musela by vyjsť na jej vrch, čo sa jej veľmi nechce. Toto spravila ešte párkrát, ale napokon sa v kuse drží v časti pre nás asi bezpečnej, lebo okrem nejakej trávy tu nič nie je. Kríky sú už príliš plytko.
Po hodnom čase naťahovania Peter zdvihne hlavu sumca nad hladinu – no, sakra, pekná dvojka – a v papuli už naša klasika Salmo Skinner 15. Perfektný vobler na takéto situácie, len háčiky treba meniť. Netrvá dlho a už sa krúti len na takej krátkej šnúre, ako zabral. O minútu nato už leží pripravený na fotenie. Ryba už je prázdna, takže z prvej vlny kalnej vody sa to pomaličky dáva dokopy. Niečo z toho bude!
Ja mám radosť z každej ryby.
Dáme tomu ešte deň...
Po pustení posielame fotku Richardovi, a to už ani odpoveď na messenger nedostávame. Na dnes nám stačilo, sme unavení a strašne šťastní. Chceme si dať pohár vína s tými, ktorí dnes ešte rybu nechytili. Prichádzajúc do kempu vidíme, že Richi pakuje. Že vraj jeho to už nezaujíma, toto je stratené... Skúšame ho presviedčať, ale nedá sa. S Peťovcami sa rozhodneme, že my ostávame a ešte jeden deň dáme.
Krátka historka ďalšieho dňa bola taká, že došla ďalšia záplavová vlna, teplota vody padla zase o 3 °C a fúkal silný severák. Dlho sme nevydržali, aktivita rýb bola skoro nulová. Aj keď sme pohyb pozorovali, vždy to boli len lenivé vlny bez aktívneho záujmu o nástrahu. Takže aj nám stačilo a na druhý deň v ranných hodinách sme sa tiež vybrali dlhou cestou domov... Však, ryby tu sú, dôjdeme zas!
Dobojované, aj so šalátom.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
