„Ešte ťa to baví alebo už konečne ideme niekam, kde sú ryby?“ – zaznelo mi spoza chrbta. Ani som sa nemusel otáčať. Vedel som, kto sa pýta. Môj starý dobrý parťák Marek. „Chytiť rybu tam, kde sú, dokáže každý. Ale chytiť tam, kde nie sú, tak to je frajerina len pre majstrov,“ odvetil som.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JÚL 2021
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Marek držal v ruke dve orosené čapované pivá a typicky sa škeril nad mojou odpoveďou. To, čo znamená pohár oroseného piva, dokáže pochopiť len ten, kto strávil dva týždne na slnku v júlových horúčavách. Marek to pozná veľmi dobre, a tak vždy, keď príde na návštevu, nepríde naprázdno. Sedel som už štrnásť dní bez záberu na Sĺňave a pravdupovediac už to prestávalo baviť aj mňa. Trikrát som menil miesto... Bezvýsledne. Mal som ale pred sebou ešte týždeň dovolenky, takže som sa rozhodne nechystal baliť.
Pozvanie na poriadnu rybačku
Marek však nedal pokoj a zas a znova podpichoval... „Zabaľ to, o hodinu som tu s autom, nahádžeme to tam a pálime do Talianska.“ Vedel, že ma nezlomí, lebo dovolenku trávim najradšej doma na Sĺňave. A navyše som si pred dvadsiatimi rokmi dal sľub, že najskôr chytím rybu ťažšiu ako som ja sám doma a až potom pôjdem skúsiť šťastie do sveta. Musím dodať, že keď som ten sľub dával, tak som vážil sotva sedemdesiat kilogramov. Medzičasom som však pribral na dnešných takmer sto, a to už sa taká ryba chytá ťažšie...
V žiadnom prípade som sa ale nikam nechystal. Štrnásť nocí bez záberu ma predsa nezlomí. A tak Marek chodil s rovnakou otázkou každý deň. Dvadsiata a posledná noc bola predo mnou a ja som bol stále bez kontaktu so sumcom. To sa mi stalo vôbec prvý raz v živote. A tak som očakával Mareka s jeho typickou otázkou... Tentoraz som odpovedal: „Kedy vyrážame?“ Marek sa len pousmial a vraví: „Kedy chceš.“ Navrhol som apríl, ale pod podmienkou, že pôjdeme na hlavný tok Pádu. Žiadne kanály alebo prítoky. Hlavný tok – a ísť po veľkej rybe! Jeden záber, jedna ryba, ale tank! Marek sa usmial: „No konečne niekto normálny! Všetci chcú chodiť len na kanály a na hlavný tok so mnou nikto nechcel ísť. Konečne bude trošku zábavy.“
Príchod na pláž.
Dovolenka skončila a ja som sa musel vrátiť späť do Anglicka, kde som vtedy pracoval a žil. Čakalo ma dlhých osem mesiacov bez sumcov. V Liverpoole som sa venoval prevažne kaprárine. Ale kto sa raz narodí v znamení sumca, tak je stále mysľou niekde pod špičkami prútov hľadiacich do neba a neustále vyhľadáva zvuk rolničiek, akoby mu pomiatli myseľ svojimi podmanivými tónmi. Začal som teda plánovať našu výpravu a pravidelne sme konzultovali každý krok s Marekom. Vedeli sme, že nechceme ísť na spodnú časť Pádu pre tamojší obrovský rybársky tlak, a tak sme sa zhodli na strednom toku. Začal som si overovať históriu počasia a zistil som, že v druhý aprílový týždeň za posledných desať rokov spadlo len minimum zrážok. To bola pre mňa veľmi dôležitá informácia, lebo som chcel chytať v období, keď bude teplota vody každý deň pomaly stúpať a s ňou bude stúpať aj žravosť sumcov.
Ďalej som potreboval zistiť, aké sú v danom úseku prítoky a aký je v nich približný prietok. Dalo sa totiž očakávať, že v menšej riečke sa bude voda rýchlejšie prehrievať a biela ryba spoločne s kaprami budú ťahať hore prúdom do teplejšej vody. Samozrejme, že ich budú nasledovať aj sumce. Na mape som našiel ideálny prítok, nuž som volal Marekovi, čo si o tom myslí. Marek je veľký nadšenec, takže hneď zistil, že v blízkosti sútoku Pádu a menšej riečky je kemp, kde nebude problém dať na vodu čln a zároveň budeme mať, kde nechať auto. Miesto sme teda mali vybraté na sútoku. Zostávalo už len čakať. Zima sa vliekla ako vždy, keď sa už neviete dočkať prvého výjazdu k vode, ale napokon sme sa dočkali a začiatkom apríla som nasadol do lietadla smer Slovensko. Doma som sa príliš nezdržal a o polnoci už sme nakladali moju rybársku výbavu do Marekovho auta. Ťahali sme za autom aj čln, takže miesta na naloženie kompletnej výbavy sa našlo aj v člne dostatok.
Cesta ubiehala rýchlo a ráno sme už prekročili talianske hranice. O deviatej ráno už sme stáli pred bránami kempu a vítal nás krajan Feri, ktorý na tom úseku pôsobí ako sprievodca. Dali sme si kávu, trochu pokecali o sumcoch a čakali sme na príchod majiteľa kempu. Ten prišiel asi o pol hodiny. Zaplatili sme mu za týždeň pobytu v kempe, hoc sme vedeli, že tam nestrávime ani hodinu. Jeho kemp – jeho pravidlá. Pre nás bolo dôležité hlavne to, že auto budeme mať v bezpečí a že nám vybaví povolenie na lov. Tak sa aj stalo – hneď po zaplatení skočil do auta a o polhodinku už bol späť aj s povolenkami. Formality boli za nami a mohli sme spúšťať čln na vodu.
Pohľad z kempu do prístavu.
Za sumčími mohykánmi Pádu
Kemp sa nachádzal asi dvadsať metrov nad úrovňou hladiny Pádu, takže bolo potrebné použiť žeriav. Len čo čln dosadol na hladinu rieky, vedel som, že teraz už nás nič nezastaví a pri troške šťastia dostaneme šancu porovnať si sily s jedným z mohykánov tejto bájnej rieky. Hladina Pádu bola dosť nízko a mali sme šťastie, že sa dalo cez úzky prieplav dostať na otvorenú vodu. Počasie nám vyšlo dokonale. Kým deň pred naším príchodom ešte pršalo, nás už privítalo slnečných 25 stupňov. Zimné bundy zo Slovenska vystriedali tričká a kraťasy. Plán bol taký, že hneď po príchode na miesto sa uložíme spať, keďže sme celú noc prebdeli. Plán sa však rýchlo rozplynul. Dorazili sme na miesto a zistili sme, že je obsadené. Kaprár z Nemecka si zrejme povedal, že to je celkom fajn flek a spôsobil nám vrásky na čele. Nevadí. Povedali sme si, že zatiaľ sa zložíme o pár stoviek metrov ďalej na piesočnej pláži.
Zapli sme sonar, aby sme zistili teplotu vody na sútoku. Priamo v toku Pádu sonar ukázal teplotu vody 13 stupňov. Odbočili sme teda do prítoku malej rieky a zistili sme, že tam je teplota o stupeň vyššie. Náš odhad bol teda presný. Mali sme dokonalé miesto na dosah, ale zatiaľ obsadené. Po príchode na pláž sme už tradične najskôr nahodili naše feedrové prúty a až potom začali stavať bivaky. Na moje prekvapenie ryba brala okamžite. Krásne pleskáče, mreny, ale aj nejaký ten kaprík nám dali dôvod na radosť a už o hodinu sme mali nachytaných dostatok nástrahových rybiek. Začali sme teda chystať montáže na sumce a úplne sme zabudli, že sme sa vlastne chystali na spánok. Do večera sme si potom užívali krásne počasie a skvelú feedrovú rybačku.
Prvý večer pred nami.
Prvý večer bol našou prvou nádejou a venovali sme tomu patričnú pozornosť. Keďže sme očakávali, že ryby v noci pôjdu do plytčín vyhriatych celodenným horúcim slnkom, rozmiestnili sme udice na hranu prúdu a pokojnej vody, ale aj do plytčín, kde hĺbka dosahovala sotva jeden meter. Na dve udice putovali veľké pleskáče, na dve mreny a na posledné dve menšie pleskáče. Hneď ako slnko zašlo za obzor, vplávali do plytčín milióny čefalov. Čefalo je morská ryba (Mugil cephalus), ktorá sa naťahuje do Pádu v miliónových húfoch a pre miestne sumce je základnou zložkou potravy. Sumce nabehli na čefalov zhruba polhodinu po zotmení a každú chvíľku bolo počuť zalovenie veľkej ryby z plytčín. Naše udice však zostávali nemé. Až okolo jedenástej sa jedna ozvala... Stál som akurát pri udiciach a hneď som tvrdo zasekol. Bohužiaľ, do prázdna. Sumec bol zrejme z menších a veľkého pleskáča na dvoch jednohákoch držal len za chvost, a tak sa náš prvý záber sumcom neskončil. O chvíľu nato prišiel ďalší záber a scenár sa zopakoval. Opäť udica, na ktorej bol veľký pleskáč a opäť zásek do prázdna. Sumce na plytčinách stále lovili čefalá, no ďalšieho záberu už sme sa nedočkali.
Konečne na vytúženom sútoku.
Musíme nájsť tú správnu taktiku
Oba zábery prišli na veľké pleskáče a na menšie pleskáče ani mreny nebol ani ťuk. Rozhodli sme sa teda, že nastražíme veľké pleskáče na štyri prúty a na dva mreny. Stále sme pritom premýšľali, ako nachytať ryby čefalo. Bolo jasné, že momentálne je to nástraha číslo jeden, ale čokoľvek sme napichli na háčik, znamenalo pleskáča a čefalá sa nám vysmievali do tváre. Ja som ešte prerobil montáže a pridal som jeden veľký trojhák. Predsa len na pleskáča okolo 50 cm sú dva jednoháky málo. Marek zostával verný pôvodnej zostave s dvoma jednohákmi, a tak sme zároveň mohli vyskúšať, ako budú sumce reagovať na zmenu montáží.
K večeru sa u nás zastavil Feri a zvestoval nám skvelú novinu – nemecký kaprár na sútoku chytil 26-kilového kapra a spokojný sa chystá ráno baliť. Chvíľu som síce pochyboval o veľkosti onoho kapra, ale príliš ma to netrápilo. Vedel som, že v Páde sú aj krásne kapry, hoci o takom veľkom som zatiaľ nepočul. Hlavne, že sa dostaneme na svoj flek, pomyslel som si. Večer k nám na plytčinu naplávalo toľko čefalov, že nám neustále zvonili rolničky z toho, ako nám narážali do šnúr. Sumce si na nich zas pochutnávali a zdalo sa, že ešte vo vyššom tempe ako v prvý večer. Náhle sa jeden z Marekových prútov ohol do toho tvaru, ako to máme radi a keďže Marek už bol zalezený v spacáku, zasekol som. A zas do prázdna! Pritom som si bol istý, že toto už bol záber od veľkej ryby. Opäť záber na veľkého pleskáča a opäť bez vytúženého sumca. Začínal som byť z toho nervózny... Akoby to nestačilo, prišiel ďalší záber na Marekovu udicu. Marek už spal, a tak som zas sekal ja. A hádajte čo? Jasné... Do prázdna. Totálne na nervy! Za dvadsať rokov sumčiarskej kariéry som podobnú situáciu nezažil. Sumce úplne ignorovali moje montáže s trojhákmi a brali len na dva jednoháky a len na veľké pleskáče.
Marek je parťák do každej situácie. Vždy s úsmevom.
Do rána už sme záber nemali. Hneď ráno sme začali baliť tábor a čakali sme, kedy zabalí aj kaprár na sútoku. A skutočne, okolo ôsmej zabalil. Nasledovalo rýchle prevážanie vecí na náš nový flek. Po presťahovaní sme pri pive rozoberali predošlé skúsenosti. Došli sme k záveru, že sumce momentálne preferujú veľké nástrahy, ale na montáži s dvoma jednohákmi tesne za sebou. Takže keď chceme byť úspešní, musíme použiť veľké, ale štíhle rybky. Presne také ako ryby čefalo, ktoré nám skákali všade naokolo, ale nedali sa na nič chytiť. Čo by sme len teraz dali za naše krásne jalce z Váhu...!
Celý deň sme strávili pri feedroch. Chytili sme stovky pleskáčov a Marekovi sa podaril veľký karas. Tak sme sa potešili, že máme aspoň jednu rybku inú ako pleskáča. Veľké pleskáče už sme ani neriešili a rozhodli sme sa, že nastražíme menšie – asi tridsaťcentimetrové – nech je šanca zaseknúť sumca vyššia. Zároveň sme si ale uvedomovali, že na malé pleskáče sme nemali zatiaľ ani záber.
Nočná obloha s veľkým guľatým mesiacom
Čakala nás noc pred splnom. Tá býva zaujímavá. To, čo bolo pred nami, neočakával som však ani v najdivokejších snoch. Prúd v Páde naberal na sile a vytláčal húfy čefalov rovno pred nás na sútok, kde bola voda pokojnejšia. Keď už voda doslova vrela čefalmi, začalo sa divadlo, ktoré človek zažije len veľmi zriedka – skupinové lovenie sumcov. A nielen takých menších, ale skutočne obrovských rýb. Azda si niekto povie, že preháňam, ale skutočne neprešlo ani desať sekúnd bez toho, aby zalovil veľký sumec. Jeden mi dokonca zalovil rovno pod brehom, kde som ležal v lehátku. V sekunde som mal spacák mokrý od sprchy, ktorú na mňa poslal mohutný sumčí chvost. Toto divadlo začalo zhruba o deviatej a ja som s otvorenými ústami sledoval, čo sa to deje. A jedna vec mi vŕtala hlavou – fakt, že všetky sumce lovia na hladine a my máme všetky prúty vyvezené na podvodné plaváky, teda pri dne. Adrenalín, ktorý mi pumpoval v žilách, mi nedal zaspať a zhruba o polnoci, keď už Marek zaspal, to prišlo!
Lov na feeder v aprílových horúčavách.
Prút, na ktorom mal Marek nastraženého veľkého karasa, sa v stotine sekundy zohol od rúčky a cievka navijaka sa rozbehla, akoby na druhom konci šnúry bol rozbehnutý motorový čln. Strašná jazda! Vytrhol som udicu aj so stojanom zo zeme, no na viac som sa nezmohol. Z celej sily som zvieral prút, ktorý bol doslova natiahnutý predo mnou a nedal sa absolútne zdvihnúť. Šnúra mizla z navijaka neskutočnou rýchlosťou a ja som nemohol pustiť jednou rukou prút, aby som dotiahol cievku navijaka, a tak som brzdil aspoň tak, že som šnúru pritláčal prstami o prút... A zrazu to povolilo a ja som letel vzduchom rovno na chrbát do krovia. Pozrel som smerom k Marekovi – ten sedel na lehátku a vyzeral, že práve videl ducha. „Odtrhol mi to“ – to bolo jediné, na čo som sa zmohol. No v skutočnosti som použil iný slovník, ale to by nebolo publikovateľné. Marek len pozrel na mňa a vraví: „Ty už radšej žiadny prút na tejto výprave nesekaj, lebo máš evidentne nahnojené v rukách“.
Nesmierne ma mrzelo, že som pravdepodobne Marekovi odpásol životnú rybu, a tak som len ticho sťahoval udicu k brehu. Na moje počudovanie bol karas stále tam. A to bola celá príčina neúspechu – ja som nezasekol, takže som nevytrhol háky z karasa. Toto sa veľmi často končí stratou sumca. Preto je dôležitý razantný zásek! Ja som ale zaseknúť nemohol, lebo by som buď zlomil udicu, alebo odtrhol šnúru.
Do rána som takmer nespal a premietal si v hlave, čo som mohol spraviť inak. Ale zrejme nič. Niekedy proste ryba vyhrá. Jedno bolo isté, sumec zabral na jedinú udicu, na ktorej nebol malý pleskáč, ale karas kapitálnych rozmerov. Vedel som, že nutne potrebujeme nachytať niečo iné než pleskáče.
Svätý Peter nás poľutoval...
Ráno som si naviazal prút na plávanú a začal chytať bez kŕmenia s vierou, že sa mi podarí nejaký karas alebo menší kapor. Kŕmenie nepripadalo do úvahy, lebo do minúty sa na lovnom mieste objavil nekonečný mrak pleskáčov. Skúšal som všetko... Kukuricu, kostné červy, hnojáky, chlieb... A výsledok vždy ten istý – pleskáč! Zrazu sa asi desať metrov odo mňa vyhodil kapor. Pán kapor. A za ním ďalší... Také obrovské kapry som v živote nevidel a hneď som si spomenul na nemeckého kaprára. Vravím si, chlapče, zrejme si chytil toho najmenšieho z kŕdľa. A vtom to prišlo...
Na mieste, kde sa vyhodili kaprí starci, sa zrazu na hladine otočil asi osemdesiatkilový sumec. Pomyslel som si, že možno budú cez deň pri hladine a už som aj nadväzoval plandavku na jeden z prútov. Marek sa vyhrieval v člne a bavil sa feedrom. Postavil som sa vedľa neho a nadhodil plandavku zhruba do miesta, kde som videl sumca. Prvý náhod dopadol do vody, otočil som kľučkou navijaka a bum! Kopanec..., ale od nejakej malej ryby. Pomaličky som rybu priťahoval k člnu a keď som ju zbadal, tak som sa nevedel prestať smiať. Čefalo! A pekne za krídlo, ako tomu vravíme u nás v Piešťanoch, keď sa niekomu podarí pri prívlači nechtiac podseknúť rybu priamo za plutvu. Krásny, asi štyridsaťcentimetrový čefalo putoval do sieťky a ja som nahodil znova. A bum – ďalší. Muselo ich tam byť milión. Samozrejme, že to už Marek stál s prívlačovkou vedľa mňa a česal hladinu ako o život. Takmer na každý hod sme mali čefala. Ryby sa pohybovali medzi 40 až 60 cm. Nič viac sme si nemohli ani priať. Svätý Peter sa zrejme nad nami zľutoval, keď videl, aká smola nás sprevádza. Navečer sme teda mali konečne dostatok kvalitných nástrah. Prišiel čas nachystať „bezbolestnú“. Tak prezývam jeden zo svojich prútov, ktorý používam vždy, keď ide do tuhého. Stokilová šnúra v mohutnom multiplikátore dopĺňa zostavu na tie najväčšie ryby. Dal som si námahu a zostrojil som si aj novú montáž zo 130 kg šnúry s použitím jednoháka Godzilla veľkosti 10/0 a trojháka 5/0. Mali sme v sieťke jedného čefala asi cez dve kilá a toho som mal v úmysle na túto zostavu použiť.
Večer nás uvítal spln mesiaca. Alebo čas obrov, ako ja tento jav nazývam. Počas splnu totiž často berú akurát tie najväčšie ryby. Sumce vo všeobecnosti nemajú rady svetlo mesiaca, a tak cez spln väčšina z nich nežerie. Iba ryby, ktoré musia, lebo ich metabolizmus im nepovoľuje zostať ani ten jeden deň bez potravy. A ak je to pred neresom, tak toto pravidlo platí dvojnásobne. Nám už medzičasom teplota vody vystúpala na sedemnásť stupňov a zo skúseností viem, že toto je čas, keď sumce dostávajú doslova žravý ošiaľ. Bol som si istý, že nejaký záber bude. A to, čo sa dialo na hladine, veľmi pripomínalo predošlý večer. Obri žrali!
Náš stokiláč.
Dostávame druhú šancu
Bol som rozhodnutý, že v tú noc spať nebudem. Sledoval som neskutočné predstavenie, ktoré pre nás sumce v tento slávnostný večer splnu nachystali a zrazu cink! Bezbolestná cinkla a multiplikátor začal vrieskať ako o život. Dostali sme druhú šancu a bolo mi jasné, že teraz ju už musíme využiť. Vytrhol som udicu zo stojana a tvrdo zasekol. Vedel som, že v tomto prípade si to môžem dovoliť. Za odmenu mi sumec takmer vytrhol prút z ruky a pustil sa priamo do koryta divokého Pádu. Marek zatiaľ odviazal čln a už sme sa chystali naskočiť, keď som si všimol, že sumec podbehol jeden z Marekových prútov. Neviem, ako to spravil, ale šnúry sa ako zázrakom nezahryzli do seba. Pekne kĺzali jedna po druhej. Lenže to znamenalo, že by Marek – okrem toho, že bude musieť manévrovať s člnom – musel ešte aj rozmotávať šnúry, nehovoriac o tom, že čefalo nastražený na jeho prúte by to ešte viac zamotal po odtrhnutí trhačky. A tak sme sa v sekunde rozhodli, že sa bude zdolávať z brehu.
Marek v ruke držal svoj prút a stále povoľoval šnúru tak, aby som ja mohol zdolávať tank v prúde. Zastaviť ho bolo takmer nemožné. Dokonale vedel, kde sa môže oprieť o prúd a využiť svoju hmotnosť a silu. Až v momente, keď som zbadal dno cievky na multiplikátore a vedel som, že mi zostalo asi posledných desať metrov šnúry, rozhodol som sa natvrdo ho zastaviť. Potiahol ma asi tri metre po brehu, ale ja som vedel, že inú možnosť ako riskovať nemáme. A tak sa mi ho podarilo otočiť. Každý meter šnúry späť v multiplikátore bol dôvod na oslavu. Nikdy som nič podobné nezažil a chvíľami som už doslova kričal od únavy. Nebudem tu rozpisovať celých dvadsať minút zdolávania, ale môžem vám povedať, že som určite nikdy v živote nebol viac unavený ako po tom, keď som ho konečne dostal z prúdu Pádu.
Nádherný západ slnka na pláži.
Nie oslavy, ale poďakovanie
Priamo pod brehom sme mali sedem metrov hlbokú jamu s vracákom. Keď som ho dostal až tam, vedel som, že už je náš. Po pár minútach sa nám ukázal v plnej kráse a poviem vám, bol to pohľad pre bohov. Keď som ho dotiahol k brehu, Marek ho dvoma rukami chytil za spodnú čeľusť a ja som hneď pridal jednu ruku tiež. Držali sme ho a pozerali na tú obrovskú hlavu. Neskutočný pocit zadosťučinenia. Ani sme ho nevyťahovali na breh. Marek ho hneď uviazal a pustili sme ho do sedemmetrovej hĺbky, nech si oddýchne. V momente, keď zmizol v hlbine, doľahol na mňa zvláštny pocit. Možno by ste čakali bujaré oslavy, ale nič také sa nekonalo. Stál som ticho na brehu, díval sa na vodu a premýšľal...
Dokázali sme to. Pri brehu nám odpočíva sumec s hmotnosťou určite cez 100 kilogramov. Je to on... Je to ten sumec, za ktorým sme sem prišli! Čas obrov nás tentoraz zastihol pripravených. Vďaka, svätý Peter!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
