„Chytil som pleskáče, ktoré mali v sebe polmetrové červy! Fuj, totálny humus, bolo mi z toho zle!“ „Hádam si ich nejedol?“ – pýtam sa priateľa z Oravy, ktorý mi rozčúlene rozpráva zážitky z rybačky na priehrade. „Nie, nejedol, ale stačí, keď si na to spomeniem...“ „Asi to bude ligulóza,“ poznamenám. Až budem mať cestu na Oravu, tak sa na to pozriem bližšie...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚL 2021
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Oravská priehrada
Oravská priehrada spolu s riekou Oravou patrí k našim najkrajším vodám. Dovolenka a lov rýb na Oravskej priehrade má vždy svoje jedinečné čaro. A to nielen pre hojnosť rýb, ale najmä pre svoje prekrásne zachovalé okolie, prírodu, množstvo tichých zátok… A ako bonus ponúka z jednej strany úžasný výhľad na Roháče v Západných Tatrách a na druhej strane na majestátnu Babiu horu. Ďalšie bohatstvo skrýva Oravská priehrada pod vodnou hladinou. Sú to kapitálne šťuky, zubáče, bolene, kapry alebo ostrieže. Hlavne šťuky a zubáče dorastajú do trofejných rozmerov. Veď sa tu každoročne ulovia šťuky dlhé až okolo 120 cm a s hmotnosťou aj nad 15 kg!
Namiesto šťúk, pleskáče
Ale toto leto bolo pre mňa trochu iné. Namiesto veľkých šťúk alebo zubáčov som sa začal venovať lovu pleskáčov… A to aj napriek tomu, že lov pleskáčov na plávanú nepatrí k mojim obľúbeným rybolovným disciplínam. Avšak v záujme výskumu som sa im začal venovať podstatne viac. Už po ulovení niekoľkých kusov som bol nemilo prekvapený a zhrozený, podobne ako môj priateľ z Oravy. Skutočne, takmer v každom ulovenom pleskáčovi sa nachádzali veľké maslovobiele červovité larvy.
Ďalší pleskáč to má spočítané.
Čo je to ligulóza?
Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že sú to larvy pásomnice Ligula intestinalis. Je to takmer celosvetovo rozšírený parazit rybožravého vtáctva. Ryba je len medzihostiteľom. Bežne sa vyskytuje na priehradných nádržiach, štrkoviskách, rybníkoch a iných väčších vodných plochách. Ale nie v takom množstve ako na Oravskej priehrade. Vývoj tejto pásomnice je pomerne zložitý a prebieha cez dvoch medzihostiteľov. Dospelé pásomnice cudzopasia v črevách rybožravých vtákov. Tie sú definitívnymi hostiteľmi liguly. Tu dokážu v priebehu niekoľkých dní vyprodukovať obrovské množstvo vajíčok, ktoré sa výkalmi dostávajú do vodného prostredia.
Pokiaľ larva opustí rybu tak jej zostáva len veľmi krátky čas na prežitie.
Vývojový cyklus liguly
Z vajíčok sa uvoľňujú mikroskopické voľne plávajúce larvy, označované ako coracidium. Vo vode sa stávajú potravou pre prvého medzihostiteľa, malého kôrovca – napríklad cyklopa. Cyklopy sú bežnou súčasťou planktónu, ktorým sa ryby živia. Druhým medzihostiteľom sa stáva nedravá kaprovitá ryba, živiaca sa planktónom. Okrem pleskáča to môžu byť aj belička, plotica, podustva, hrúz alebo iné druhy. Larvy liguly cudzopasia v čreve týchto rýb, z ktorého postupne prerastajú do telovej dutiny. V rybe sa larva (plerocerkoid) vyvíja niekoľko mesiacov, rok, ba niekedy aj dlhšie. Za ten čas dosiahne väčšinou veľkosť dvadsať až štyridsať centimetrov. Ale v pleskáčoch z Oravskej priehrady sme zaznamenali larvy dlhé až jeden meter pri šírke tela okolo 1,5 – 2 cm! A tak sa často stáva, že sa veľká larva dokáže dostať cez brušnú stenu až vytŕča z tela ryby von! V jednej rybe môže byť aj niekoľko lariev, ktoré rastú, a tak brucho napadnutej ryby postupne abnormálne vydúvajú. Plynový mechúr prestáva plniť funkciu, je extrémne nafúknutý a rybu ťahá k hladine. Po čase sa ryba už ani nedokáže ponoriť, len bezbranne krúži na hladine, takže láka predátora – definitívneho hostiteľa. A tým je rybožravý vták, najčastejšie čajka alebo volavka. V nej larva dospieva a tým sa životný cyklus liguly uzatvára.
Maslovobiele larvy liguly môžu byť široké skoro ako prst.
Čajky a volavky
Základnou podmienkou výskytu ligulózy je dostatok rybožravého vtáctva. A toho je na Oravskej priehrade viac než dosť! Pri bližšom pozorovaní vodnej hladiny, brehov a okolia som postupne prichádzal na nové a nové stopy po ligulóze. Najčastejšie to boli pleskáče, bezbranne krúžiace na hladine, alebo uhynuté ryby v pobreží, z ktorých sa uvoľňovali veľké larvy. Postupne som začal pozorovať volavky, čajky, ale aj kormorány, loviace pleskáče napadnuté ligulou. Volavky často lovili choré pleskáče netradične – priamo z vodnej hladiny. Z výšky robili prudké nálety, inokedy pleskáče po hladine doslova naháňali. Niekedy si vybrali také veľké ryby, že ich takmer nedokázali vcelku skonzumovať. Avšak zdokumentovať toto správanie nebolo vôbec jednoduché. Volavky sú totiž mimoriadne ostražité a pri priblížení okamžite unikajú. Čajky sú trochu menej bojazlivé, ale tiež veľmi opatrné…
Volavka bola úspešnejšia. Čajka len závidí...
Drastické scény
Niekedy som bol svedkom doslova drastických scén. Čajky vyzobávali napadnutým pleskáčom najskôr oči a žiabre, aby im zabránili v úniku, a až potom sa pokúšali otvoriť brušnú dutinu. Menšie ryby konzumovali vcelku priamo na hladine, väčšie si prenášali na breh, kde ich ostrým silným zobákom „porcovali“. Najskôr oddelili hlavu od trupu a až potom konzumovali vnútornosti spolu s larvami. Často o svoju korisť zvádzali urputné súboje. Celý proces sa mi viackrát podarilo aj kompletne fotograficky zdokumentovať. Larvy liguly sa tak zámerne nechávali zožrať, aby úspešne zavŕšili svoj vývojový cyklus.
Už mladé čajky dávajú o sebe znať hlasitým škrekotom.
„Nenažrané“ larvy
Ligula väčšinou dokáže z hostiteľa „vysať“ len toľko energie, aby sama rástla, ale hostiteľskú rybu nechávala čo najdlhšie nažive. Je obdivuhodné, ako dokonale majú tieto pásomnice nastavenú fyziológiu, aby z hostiteľa odviedli čo najviac energie pre svoj rast, a pritom ho čo najdlhšie ponechali nažive. Má to význam najmä preto, aby definitívny hostiteľ – rybožravý vták získal dostatok času na ulovenie infikovanej ryby. Ale nie vždy je to tak. Niektoré nenažrané larvy svoju hostiteľskú rybu zabijú pomerne rýchlo. Stáva sa to najmä vtedy, keď je v rybe lariev viac.
Červovitá larva v telovej dutine pleskáča.
Ideálne podmienky
Ligulóza je ochorenie, ktoré sa vyskytuje na rôznych typoch stojatých vôd. Ale prečo sa v takej miere rozšírila práve na jednej z našich najkrajších vodných nádrží? Pomaly som to začínal tušiť… Stačilo sa pozrieť na obrovské kŕdle čajok vznášajúcich sa nad Vtáčím ostrovom a bolo to celkom jasné. Základnou podmienkou výskytu tohto nechutného parazita je predovšetkým masový výskyt veľkých rybožravých čajok – ako definitívnych hostiteľov liguly!
Silným zobákom dokážu čajky bez problémov preraziť brušnú dutinu rýb a vybrať z nich vnútornosti a larvy liguly.
Ostrovy
Ďalšou zaujímavosťou Oravskej priehrady je, že sa tu nachádzajú dva ostrovy. Známy je najmä Slanický ostrov umenia, ktorý je pozostatkom zaplavenej obce Slanica. Ide o vyhľadávanú turistickú atrakciu, keďže sa na ňom nachádza kostol s expozíciou oravského ľudového umenia, plastiky a maľby. Druhým je menej známy Vtáčí ostrov. Je menší a je vyhlásený za chránené vtáčie územie so zákazom vstupu. Prioritne je určený na ochranu rybára riečneho a kalužiaka červenonohého. Tých je tu však len niekoľko kusov. Avšak podľa aktuálnych vyhlásení ornitológa Dušana Karasku tu hniezdi až okolo 2000 párov rôznych vtáčích druhov! Má to však jeden háčik. Každý, kto sa danou problematikou čo i len trochu zaoberá, veľmi dobre vie, že sa pod „rôznymi vtáčími druhmi“ – v tomto prípade – skrývajú predovšetkým obrovské kolónie veľkých rybožravých čajok. Toto nebývalé množstvo agresívnych čajok nedovolí úspešné vyvedenie mláďat iných druhov vtáctva. A to ani rybára riečneho a kalužiaka červenonohého! A pokiaľ predsa, tak len v minimálnom počte. Paradoxne tak chránený vtáčí ostrov poskytuje nadštandardný luxus práve týmto nežiaducim agresívnym čajkám, ktorých sú milióny na pobreží morí a státisíce vo vnútrozemí. Navyše – takýto precedens sa deje pod rúškom „ochrany prírody“!
Napriek dokonalému maskovaniu som neunikol pozornosti starej čajky, ktorá si ma zvedavo prezerala z bezprostrednej blízkosti.
Zdrvujúca realita
Napriek tomu, že sa na Oravskej priehrade nachádza už jeden chránený vtáčí ostrov, ktorý, zdá sa ani zďaleka, neplní funkciu, pre ktorú bol prioritne vyhlásený, plánuje sa výstavba ďalšieho! Nie len ako rybár, ale najmä ako amatérsky ornitológ sa tejto problematike už dlhšie venujem (aj na stránkach Slovenského rybára č. 8/2019 – Umelý ostrov na Orave?), ale doposiaľ som sa nikde nedočítal o kvalifikovanom zdôvodnení opodstatnenosti jeho výstavby. Projekt za 2 milióny eur by si to predsa zaslúžil?! To, že výnimočne (zhruba raz za sedem i viac rokov) dochádza k čiastočnému zatopeniu chráneného ostrova a ohrozeniu znášky vtáctva, je len zavádzaním verejnosti, nie argumentom! Veď na štrkových riečnych laviciach k tomu dochádza každoročne a vtáky jednoducho nakladú ďalšiu znášku…
Rybár riečny je typický čiernou hornou polovicou hlavy. V pozadí mladý jedinec.
Kto sa na ostrove tlačí?
Alebo argument, že sa vtáci už na jednom ostrove tlačia, že je tu zobák na zobáku… Kto sa tu však naozaj tlačí? Koľko je tu tých reálne ohrozených druhov? A ak sa tu rybáre riečne a kalužiaky červenonohé tak tlačia – sú naozaj ešte ohrozené?
Nie, netlačia sa tu rybáre ani kalužiaky, ale veľké agresívne čajky! Je viac ako pravdepodobné a logické, že aj na novom vtáčom ostrove, podobne ako na tom už existujúcom, nájdu ideálne podmienky na hniezdenie opäť len veľké agresívne druhy čajok. Tie však rozhodne nepatria k cieľovým druhom ochrany prírody a tobôž nie na Orave! No a pokiaľ sa budú o pár rokov opäť tlačiť aj na novom ostrove, vybudujeme tretí, štvrtý… ostrov? Akoby sme celkom zabudli na hlucháňa, typického pre Oravu, ktorý sa nám stráca doslova pred očami a naliehavo si zaslúži našu pomoc!?
Výstavba tejto novodobej „vtáčej pyramídy“ – ak sa skutočne zrealizuje – prispeje len k ďalšiemu šíreniu nepôvodných agresívnych čajok, k rozširovaniu ligulózy a ďalších ochorení prenášaných vodným vtáctvom. Navyše je to aj vrcholne nezodpovedné plytvanie financiami z operačného programu Kvalita životného prostredia, ktoré by sa určite dali v ochrane prírody použiť oveľa zmysluplnejšie.
Na vtáčom ostrove sú len veľké agresívne čajky s mladými.
Čo dodať na záver?
Ligulóza nie je ochorením, ktoré by bolo prenosné alebo nebezpečné pre človeka. Ale jednoznačne si táto parazitóza zaslúži hlbšiu pozornosť a podrobnejší výskum. Rovnako stojí za zváženie opodstatnenosť podpory výskytu ich definitívnych hostiteľov, hoci aj budovaním nových vtáčích ostrovov. A napokon, je tu okrem ligulózy ešte množstvo ďalších ochorení, ktoré rybožravé vtáctvo prenáša a tie už môžu predstavovať reálne riziko aj pre ľudí. Navyše, ryby napadnuté larvami liguly nevyzerajú vôbec „vábne“, rovnako ako množstvo nakazených pleskáčov bezmocne krúžiacich po hladine alebo uhynutých v zátokách. To už odrádza nielen rybárov, ale aj bežných turistov, rekreantov, ktorí si tento mimoriadne krásny kút Slovenska obľúbili…
Veľké čajky
|
| Súhrnné pomenovanie pre čajku bielohlavú, striebristú a čajku žltonohú. Sú najčastejšími hostiteľmi liguly. Ligulóza sa však môže vyskytnúť aj u ostatných druhov čajok, volaviek a podobne. Pritom vonkoncom nie sú ohrozené. Naopak! Masovo sa vyskytujú prakticky po celom svete, hlavne na morských pobrežiach. Sú dokonale prispôsobivé. V prípade potreby dokážu migrovať na obrovské vzdialenosti z morských pobreží (kde sú ich už milióny!) až hlboko do vnútrozemia. Aj keď sú prioritne rybožravé, vedia sa priživiť tiež na najrôznejších odpadkoch, hlavne na smetiskách. A hneď v bezprostrednej blízkosti Oravskej priehrady, pri obci Zubrohlava, sa nachádza veľké smetisko s nadbytkom rôznej „potravy“ pre čajky. Navyše v prírode vyberajú vajcia a mláďatá z hniezd iných vtákov, dokonca aj rybárov, pre ktoré je chránený ostrov určený! |
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
