Nový Zéland je rajom pre všetkých milovníkov pstruhov. Mal som to šťastie, že som v tejto nádhernej krajine na južnej pologuli strávil 15 mesiacov. Bolo to v rokoch 2018 a 2019, čiastočne na pracovných a čiastočne na turistických vízach...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JÚL 2023
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 58
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.02.2024.
Príbeh
Počas mojich rybárskych výletov sa mi niekoľkokrát stalo, že veľké úhory sledovali pstruha, ktorého som práve zdolával. Tiež som ulovil niekoľko rýb, ktoré niesli známky úhorích čeľustí. Môj pobyt tu utiekol ako voda, ale ja som vedel, že sa sem budem vracať, ako to len pôjde. Žiaľ, Covid zhatil všetky moje plány. Zéland mal veľmi tvrdé opatrenia a do krajiny sa nedalo dlhý čas dostať.
Vrátil som sa až v novembri 2022 po dlhom čakaní. Opäť som stál na brehu mojej najobľúbenejšej rieky severného ostrova. Pripravil som si svoj nymfovací prút a vydal sa proti prúdu. Asi po dvoch hodinách chytania som mal na konte
5 slušných dúhakov a dorazil som k riečnemu prahu. Väčšina ľudí už ďalej nepokračuje, a tak je nad ním šanca na pekný úlovok. Po niekoľkých nahodeniach som zasekol ďalšiu rybu. Podľa silného ťahu a mlátenia hlavou sa dal očakávať slušný kus. Používam silné vybavenie a po pár minútach bol pstruh v podberáku. Krásna ryba, a preto som sa rozhodol urobiť zopár fotiek.
Pripravil som si statív na svoj telefón a chystal sa vytiahnuť rybu z podberáka. V tej chvíli spod kameňa vyrazil dlhý čierny tieň a ja som skoro vyhlásil hnedý kód na svojich broďákoch. Úhor ako noha. Dokonca dva! Oba „hady“ sa snažili zahryznúť do môjho úlovku. Tresol som do vody a úhory trochu cúvli. Potom začali znova ísť po pstruhovi. Zdvihol som podberák nad vodu a prudko kopol proti nim. To pomohlo a úhory konečne zmizli. Pstruha som radšej hneď pustil, aby som ho ešte viac nevyčerpal nejakým fotením, s nádejou, že unikne zubom týchto beštií. Ako som už uviedol, úhory som tu videl veľakrát, ale nikdy také agresívne. Do konca dňa som videl ešte ďalšie tri, a to je tiež oveľa viac, než som bol zvyknutý. Bežne som vídaval tak jedného za deň, niekedy ani to nie.
Úhory obývajú hlavne pomalé tône.
Pôvodné verzus nepôvodné
Nie je žiadnym tajomstvom, že pstruhy nie sú na Zélande pôvodné ryby. Naopak úhory pôvodné sú, a tak sa na to poďme pozrieť zblízka…
Úhor novozélandský (Anguilla dieffenbachii) je domorodcami nazývaný tuna. Ide o endemický druh Nového Zélandu. Meno získal podľa chrbtovej plutvy, ktorá je dlhšia ako jeho análna plutva. Je to najväčší sladkovodný úhor na svete. Všetky veľké exempláre sú iba samice a v historických materiáloch sa píše o jedincoch vážiacich až 40 kg a veľkých 2 metre!
Ako všetky úhory, aj tento druh je svetloplachý – počas dňa sa väčšinou skrývajú pod kameňmi, spadnutými kmeňmi a podomletými brehmi. Lovia prevažne v noci a na detekciu koristi používajú skvele vyvinutý čuch. Ak ich však niečo zaujme, vyláka ich to z úkrytu aj cez deň. Mladé úhory sa živia hmyzom, červami a vodnými slimáky. Od určitej veľkosti prechádzajú na lov rybiek. Lovia aj raky a dokonca mláďatá vodných vtákov.
Po vyliahnutí z ikier sú úhory veľmi drobné – 1 mm dlhé. V porovnaní s ostatnými rybími druhmi rastú úhory veľmi pomaly. Ročný prírastok je medzi 15 až 25 milimetrami za rok. Sú to dlhoveké ryby, a tak tie najväčšie ryby sú desiatky rokov staré. Udáva sa až 80 – 90 rokov staré.
Životný cyklus týchto úhorov je tiež veľmi zaujímavý. Väčšinu života žijú v riekach a jazerách. Potom, po 25 až 80 rokoch sa vydajú na 5000 km dlhú púť do južného Pacifiku blízko ostrova Tonga. Tam nakladú ikry a umierajú. Oplodnené ikry putujú morskými prúdmi dlhých 15 mesiacov, až dosiahnu pobrežie Nového Zélandu. Tam putujú do vnútrozemia. Dokážu prekonať vodopády a dokonca preliezť aj pomerne vysoké priehrady. V sladkej vode žijú dovtedy, kým nastane čas zopakovať púť ich rodičov.
V dôsledku výstavby priehrad však počty týchto rýb pomaly klesajú. Rovnako tak aj ich veľkosť. Obrovské jedince cez 1,5 m dĺžky sú čím ďalej tým vzácnejšie.
Dúhak v parádnej kondícii.
Chvost divokej ryby.
Pstruh potočný (Salmo trutta)
Pstruh obyčajný, pôvodne európska ryba, bol prvýkrát dovezený na Nový Zéland v roku 1867 z Tasmánie. Tam sa dostali pstruhy len o 3 roky skôr z Veľkej Británie. Pretože v tom období nebola známa technológia, ako prevážať živé ryby a neexistovali ani chladničky, Angličania doviezli pstružie a lososie ikry v debnách s ľadom, vypchaté machom.
Prvý novozélandský pstruh uzrel svetlo sveta v Christchurch na južnom ostrove 10. októbra 1867. Vyliahol sa z jednej z 1200 ikier, ktoré z Tasmánie doviezol kurátor Canterbury Acclimatisation Society, Andrew Johnson. Počas ďalších dní nasledovali iba ďalšie dva jedince. Zvyšok ikier sa nevyliahol. Tri ryby z 1200 bol žalostný úspech, avšak Nový Zéland mal založenú populáciu pstruhov.
Pstruhy potočné môžeme na Zélande nájsť južne od polostrova Coromandel. Majú radšej nižšiu teplotu vody počas leta a zimná teplota vody cez 11 °C zabíja ich ikry.
Keď úhor útočí za bieleho dňa.
Známky úhorích čeľustí.
Pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss)
Tento americký druh pstruha bol introdukovaný na Nový Zéland v 80. rokoch 19. storočia. Väčšina ikier pochádzala z kalifornských steelheadov. Steelhead je pstruh dúhový, ktorý trávi väčšinu života v mori a v sladkej vode sa iba rozmnožuje. Tento životný cyklus sa však u introdukovaných rýb nevyvíjal a novozélandské dúhaky do mora nemigrujú.
Pstruh dúhový je na Zélande menej rozšírený ako pstruh potočný. Dalo by sa povedať, že obýva iba miesta, kde bol vysadený a prirodzene sa ďalej nedostal. Hlavná časť populácie sa nachádza na severnom ostrove. Ikry doviezla v roku 1883 Auckland Acclimatisation Society. Zásielka prežila a poter bol potom vysadený do vybraných riek a potokov. V roku 1892 bol dúhak vysadený v jazere Rotorua a roku 1897 potom v jazere Taupō.
Trúfnu si aj na tie najväčšie kusy.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
