V letných mesiacoch môžu rybári loviť kdekoľvek, tak je na pstruhových vodách malý rybársky tlak. Na južnejšie položených pstruhových revíroch je už pravidlom, že v tokoch chýba voda a chytať ryby tam nemá zmysel. Výnimkou sú azda iba rieky odvodňujúce vysoké pohoria – Poprad, Horný Váh, Belá alebo Revúca.
nezadaný
02.07.2024 (7/2024)
0
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JÚL 2024
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 40
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.01.2025.
Osobne mám rád pri vode pokoj, preto vyhľadávam málo navštevované revíry. Už niekoľko rokov navštevujem pstruhové vody horného Liptova. V lete majú dostatok chladnej vody, rybárski hospodári tu udržujú dobré stavy pstruhov a lipňov. Osobitne mi učaroval Čierny Váh. Túto rieku rozdeľuje na dva odlišné revíry dolná Čiernovážska nádrž, ktorá je súčasťou prečerpávacej vodnej elektrárne. Pod priehradou je tok Čierneho Váhu otvorenejší, preto sa tu viac darí lipňom. Nad priehradou tečie rieka niekoľko kilometrov zle prístupným kaňonom. Tam prevažuje pstruh potočný, ale občas sa dá uloviť aj lipeň. Práve na horný úsek rieky som sa vybral v jeden horúci letný deň.
Na Čiernom Váhu
Na pstruhy sa netreba ponáhľať, lepšie berú okolo obeda alebo navečer. Pri budove lesnej správy na Čiernom Váhu som zaparkoval niečo po desiatej. Rýchly pohľad na hladinu rieky mi prezradil, že podmienky na rybačku sú ideálne. Minulý rok nebol skúpy na vodu ani v lete, koryto bolo zavodnené a voda priehľadná. Po prezlečení do brodiacich nohavíc a príprave prúta ma čakala dvadsaťminútová prechádzka na začiatok lovného úseku. Prvé dva kilometre rieky od ústia do nádrže totiž predstavujú chránenú rybiu oblasť. Túto vzdialenosť zdolávam po lesnej cyklotrase pomerne rýchlo, ešte nemám byť z čoho unavený.
Pri cestnom moste vchádzam do vody a skúšam prelovovať prvé miesta. Ryby sa zatiaľ neukazujú, ale už po malej chvíli prichádzam k veľkej hlbočine. Rieka tu z jednej strany obmýva vysoké skalné bralo, pod ním sa určite ukrývajú pekné ryby. Keď sa chystám nahodiť, zacítim špecifický zápach vysokej zveri. Spozorniem, vo vysokých listoch deväťsilu, ktoré husto lemujú brehy, sa môže ukrývať akékoľvek prekvapenie, aj nepríjemné. Radšej zapískam, zakričím, ale nikde sa nič nehýbe. Nahadzujem muchy do hlbočiny. Záber však neprichádza. Presúvam sa teda vyššie, na začiatok hlbočiny, kde je však ešte rýchly prúd. Počas teplých dní sa pstruhy rady zdržujú práve tu, v dobre prekysličenej vode. Prichádza záber a na muškárke vodím prvého pstruha. Je to krásne vyfarbený potočák, sýtočervené bodky má lemované bielymi škvrnami. Podoberám ho a pri piesčitom brehu ho rýchlo fotím. Rybu púšťam späť do vody.
Stopy psa v riečnom náplave
Na piesku si všímam stopy po čižmách. Niekto ma teda predstihol, preto nie je aktivita rýb taká, na akú som tu zvyknutý. Vedľa čižiem nachádzam aj stopy psa. Rozmýšľam, že rybár to mal vymyslené dobre, do divočiny si vezme aj psa ako alarm pred medveďmi. Vtedy mi pohľad padne pod bralo, odkiaľ z vody vytŕča divný konár. Chvíľu mi trvá, kým pochopím, na čo sa pozerám. Nie je to konár, ale jelení paroh, ešte v lyku. Odkladám veci a brodím k miestu, kde ležia zvyšky jeleňa. V podstate je to iba kostra, do posledného svalového vlákna ju obžrali vlci. Kadáver je čerstvý, z minulej noci. Stopy „psa“ v riečnom náplave zrazu dávajú iný zmysel. Vlkov sa človek zatiaľ nemusí báť, ale proti prúdu Čierneho Váhu postupujem opatrnejšie...
Typický čiernovážsky potočák
Postupne sa mi darí loviť ďalšie pstruhy potočné. Potom prichádzam na miesto, kde zakaždým ulovím lipňa. Nahadzujem a na prvý hod muchy berie slušnejší – lipeň. Niektoré veci proste fungujú zakaždým. Lipňom sa tu evidentne kvôli niečomu páči, ale iba tu. Následne sa dostávam do plytšieho úseku. Pod brehom sú vymyté nehlboké miesta, vody je tam tak po kolená. Zo skúsenosti viem, že veľa rybárov týmto miestam nevenuje pozornosť, pritom sa tu môžu ukrývať naozaj pekné ryby. Ledabolo nahodím, ani nepočkám, kým mušky preplavia celý prúdik a pohnem sa hore vodou. Muchy uviaznu, zrejme sa zachytili o dno. Skúsim trhnúť prútom a zisťujem, že muška uviazla v papuli pekného pstruha. Keďže tu nie je hlbočina, kde by mohol hľadať útočisko, vyráža rýchlo dole vodou. Ryba si berie z cievky šnúru, bojím sa ju viac pribrzdiť. Pstruh mení smer, pláva hore aj dole prúdom, točí sa k protiľahlému brehu. Nakoniec ho priťahujem k sebe. Vyráža mi pomedzi nohy, reagujem na poslednú chvíľu a povoľujem šnúru. Nakoniec pstruha podoberám. Mal som však šťastie, chýbalo málo a rybu by som nemohol zblízka obdivovať.
Pstruh presahuje dĺžkou 40 cm, má charakteristické sfarbenie čiernovážskych potočákov. Takmer žiadne červené škvrny, iba veľké tmavé kropaje pokrývajú jeho chrbát a boky. Vo vode robím pár fotiek a pstruha púšťam na jeho stanovisko. Zvyšok úseku prejdem v pohode, rybu dňa som už mal v podberáku. V mieste, kde je breh trochu miernejší, leziem späť na cyklotrasu. Z výšky pozorujem kaňon, ktorým sa prehrýza rieka. Pri mieste,
kde som objavil neboráka jeleňa sa zamyslím, čo sa tu muselo udiať.
Akú silu musí mať vlčia svorka, keď uštve a kompletne zožerie statného jeleňa na vrchole síl?!
Rýb je tu naozaj veľa
Ďalší deň sa rozhodujem pre vychádzku ešte vyššie proti prúdu, než som lovil naposledy. Rieku tu vôbec nepoznám, parkujem na prvej skládke dreva pri hlavnej ceste na Liptovskú Tepličku. Tok tu nie je široký, pripomína menší pstruhový potok. Po vychodenej cestičke sa dostávam k vode. Nachádzam peknú hlbočinu a nahadzujem do nej muchy. Záber prichádza okamžite. Zabral mi malý pstruh potočný, hoci má nejakých 15 cm, je krásne vyfarbený. Z tohto miesta zdolávam asi 20 rýb rôznych veľkostí, najväčšie ryby majú niečo cez 30 cm. Preväzujem muchy, ktoré mi pstruhy rozobrali svojimi jemnými zúbkami a vchádzam do rovného úseku. Nahadzujem pod breh, kde ústi malý prítok. Záber prichádza okamžite a je razantný. Zdolávam pekného potočáka. Zbavím ho háčika, ďalšie nahodenie a situácia sa opakuje. Zdolávam ďalšiu peknú rybu.
Pomaly idem proti prúdu, prichádzam k peknému miestu. Voda sa tu rozlieva do tmavej hlbočiny, na výtoku obmýva korene jelší. Po ďalších dvoch desiatkach rýb musím opäť meniť nástrahy za „čerstvé“. Na ďalšej hlbočine sa scenár opakuje. Loviť ďalej nemá význam. Rýb je tu naozaj veľa. Zrejme by sa našla aj zaujímavejšia ryba, ale prechytať sa k nej cez kvantum menších rýb je ťažké. Vychádzam na cestu a pripravujem sa na dlhšiu cestu k autu, vo vode som strávil takmer tri hodiny. Na prekvapenie som po piatich minútach pri aute. Prelovil som asi 500 metrov toku. Väčšinu času som však strávil zdolávaním rýb a jednoducho som stratil zmysel pre odhad vzdialenosti, akú som prešiel.
Cestou k diaľnici v Tatranskej Štrbe ešte obdivujem okolitú prírodu. Krajina je tu málo urbanizovaná, v podstate som dva dni strávil v divočine. Stretnete tu len lesníkov a v posednom čase čoraz viac cyklistov, ktorí sa premávajú po zvážniciach. Väčšinou pozerajú do telefónov a hľadajú signál, ktorý tu viac nie je ako je. Nuž ale taká je doba.
Desiatky divých potočákov
Čo sa týka rýb, som spokojný. Ulovil som desiatky divých potočákov na miestach, ktoré by sa mohli zaradiť na prvé priečky Pstruhárskeho žurnálu. Mimochodom, príbeh so strhnutým jeleňom mal pokračovanie. Nález som ohlásil vedúcemu lesnej správy. Už o ňom vedel, len doplnil, že 60 m od tohto jeleňa vlčia svorka ulovila v ten istý deň aj druhého...
Richard ŠTENCL
foto: autor
PrihlásenieRegistrácia 
