„Ahoj, už jsme mysleli, že tě odkrágloval nejaký květinářský gang. Nemohu se ti dovolat, máš stejné telefonní číslo? Dopadli jsme celkem dobře – viz zprávy od vody a výpravu si zřejmně zopakujeme, takže se tam ještě letos můžeme setkat.“
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 32
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Tak takýto e-mail pricestoval do mojej schránky od Michala Kučeru koncom minulého roka. A keďže nepatrím k tým, ktorí by odmietli možnosť absolvovať fajn výpravu s fajn človekom, slovo dalo slovo a... A e-mail striedal e-mail, otázku odpoveď, odpoveď otázku. Predsa len, dohodnúť federálnu výpravu tak, aby všetko klaplo na sto percent, chce viac ako sa len dohodnúť a stretnúť ráno pri vode. A my sme sa veru dohadovali. Debaty o výbere miesta, o tom kto čo vezme, nakoniec, poznáte to všetci.
„Stretneme sa v motoreste, približne okolo obeda.“ Tak znela posledná veta, ktorá definitívne potvrdila náš zámer. A ja? Chvíľku na to som nervózny ako pes. Do svojho „kombíka“ tlačím všetky tie svoje „fidlátka“ rukami nohami a neustále si hovorím „ŠKODA že tá ŠKODA nie je väčšia“. V duchu vidím Michala ako elegantne ukladá všetko do svojej dodávky a to mi teda na nálade nepridáva.
Koniec zábavy!
Po dvoch hodinách som na mieste. Aspoň v tom mám oproti nemu výhodu. Sedím v motoreste, spoločnosť mi robí bratranec Rasťo. Pohodový chlapík, ktorý toho v nasledujúcich dňoch urobí pre mňa, či skôr pre nás, podstatne viac ako by som čakal. Nechcem však predbiehať. Debata sa točí ako inak – okolo rýb.
Krátke zvítanie a na stole svieti mapa revíru. Dohadujeme posledné detaily. Michalov návrh vybrať sa k hrádzi mi príde aj vďaka predpovediam počasia na nasledujúce dni dobrý. Vietor by mohol natlačiť ryby presne k nám, a tak skrátka nenamietam. Akurát je to pre mňa trošku neznáma. Túto vodu poznám celkom dobre. Teda až na spodný úsek, kam máme namierené. Tu som nechytal ešte nikdy.
Rasťo sadá na svoju babetu, my do áut a nechávame sa viesť. Pri vode sa zoznamujeme s tretím a štvrtým členom našej výpravy. Neplánovaným. „Teší ma, som ukrutný vietor! Aj nás teší, sme svinsky veľké vlny!“ Ak mám byť úprimný, nás dvoch teda neteší ani za mak. Zabil by som toho, kto vymyslel brehy bez stromov!
Staviam bivak, pripravujeme čln, onedlho sme na vode. Na striedačku. Michal si označuje svoje miesta, ja svoje. Vlny zalievajú čln, som rád, že Michal nezabudol vestu... Hodiny plynú, noc strieda deň a výsledok? Bohužiaľ. Vietor je taký neskutočný, že nie je možné vyvážať. Raz to aj skúšam. Sadám do člna a ak mám byť úprimný, v duchu sa lúčim so životom. Horko-ťažko sa mi darí vzdialiť sa od brehu možno desať metrov, čln mám okamžite plný vody, som komplet mokrý a v okamihu ma obrovské vlny ako škrupinku doslova vyhadzujú aj s člnom na breh. Tu už končí zábava!
Nenávidím balenie
Darí sa až navečer. Po troch vydretých dňoch máme na konte jediného kaprieho dorastenca. Zobral na Michalov ľavý prút a odhadom mal tak 3 kg... Čoraz viac skloňujeme slovo odchod. Zmena miesta. Michal navrhuje protiľahlú stranu, do miest, kde sa staré koryto stáča k brehu a dá sa doň dohodiť.
Niečo mi ale hovorí, aby sme sa pobrali proti prúdu. Do miest, kam chodievam. Je tam síce plytko, voda chladná, ale slušné výsledky som tam v minulých rokoch zaznamenal aj v takýchto podmienkach. Nenávidím to. Nenávidím balenie a som ochotný zaplatiť, ak to niekto urobí za mňa. Samozrejme, nenašiel sa nik!
Michalov čln na mojej streche, obrovský nárazový vietor a ja sa tých niekoľko kilometrov v aute modlím, aby ma neprevrátilo ako korytnačku. Rukou pridržiavam čln na streche za lano, vonku mrzne, hánky mám biele, vietor má v pláne podfúknuť čln na streche. Zvieram lano čo to dá, mám pocit že sa mi zarezáva do ruky.
„Bože, už nech tam sme!!!“
Darí sa. Sem chodím chytávať ja. Tu sa cítim vo svojej koži. Ešte teraz mi srdce búcha pri spomienke ako Michal vyletel so svojím multivanom strmým kopcom. Kaskadér. Našťastie prežil, a tak už o malú chvíľku svietia na vode 4 tyčovky. Michal vľavo, ja sústreďujem svoje pozície do blízkosti potopeného stromu. Svoju ľavú bójku umiestňujem priamo do starého koryta, na vzdialenejšiu hranu s tým, že montáž budem ukladať presne na zlom, kde sa dno dvíha. Je tu malá plošinka, na kraji ktorej čnie väčší balvan. To miesto sa mi páči.
Druhú bójku dávam niekoľko desiatok metrov ďalej, do plytkej, sotva 2,5 m hlbokej vody, na hranu starého ramena. Obložená je veľkými a ostrými kameňmi a ja viem, že ak príde veľká ryba, moje šance budú asi mizivé. Aj tak to ale riskujem. Oproti Michalovi, na začiatok staviam kartu na klasiku. Moje obľúbené stužené šnúrky, dĺžka nadväzca cca 20 cm, 140 g olovo v závesnom klipe a nič viac. V jednoduchosti je predsa krása.
„Co s tím chceš chytit, wokurko?“ „To čo ty nechytíš nikdy, čehúň!“ Veru, aj o podpichovaní je federálna výprava... Prinesie záber už prvá noc? V noci mráz, cez deň o nič teplejšie. Aspoň že naši parťáci Vietor a Vlny museli ostať na predchádzajúcom mieste a sem sa s nami nedostali. V telefóne si vytváram SMS, do ktorej postupne vpisujem naše nesmelé úspechy na novom mieste. Vlastne, nie naše, Michalove.
Tak predsa!
„Wokurko, nechceš si dát ke mně alespoň jeden prut?“ „Veď počkaj, čehúň!“ Po Rasťovej návšteve, kedy nám ako spomienka na neho ostala v bivaku tróniť fľaška neskutočnej dobrej hruškovice, sa naše podpichovania dostávajú do nových dimenzii. Predsa len, 52 „woltov“ v litrovej fľaške a vonku zima – kto by sa neohrial kým tečie?
Michalov prvý kapor, ktorého hmotnosť sa zastavila na 16 kg, oživil naše nádeje na úspech. V priebehu nasledujúcich hodín dostáva z vody ešte štyri v podstate podobné ryby. Na novom mieste sme tretí deň a ja? Žeby som to miesto vybral naozaj zle? Zo zlej predtuchy ma vytŕha nesmelé pípnutie. Tak predsa! Rybe nedávam najmenšiu šancu a o pár minút mám pri brehu svojho prvého. Odhadom tak 7 kg. Háčik sedí na sto percent, rybu otáčam rovno vo vode a už viem, že všetko je presne tak ako má byť.
Dni pomaly plynú. Vlastne, na rybách až neskutočne rýchlo. Rasťo nám každý deň prináša čerstvé pečivo, tekuté strelivo, dokonca čerstvo uvarenú kapustnicu! Ešte raz veľká vďaka. A my? Poviem to takto. „To, čo sa začína diať na našich lovných miestach, by som skrátka prirovnal k Perpetuum Mobile“. Zatiaľ čo z Michalovej strany prichádza čoraz menej záberov, z tej mojej to začína „jazdiť“ ako vyšinuté. Od Michala málo väčších, odo mňa viac menších rýb. No, menších... V čase, kedy máme na brehu už asi dvadsiateho kapra s hmotnosťou cca 10 – 11 kg, nám tieto odrazu pripadajú ako bežné ryby a väčšinu z nich otáčame ešte vo vode bez čo i len jedinej foto...
Sledujem a porovnávam...
Takáto situácia sa naozaj nestáva často. Po každom zábere vyražám na loď, do vrecka dve hrste guľôčok, jedna k háku, odveslovať, uložiť, späť, došponovať... Stáva sa z toho pomaly ale isto rituál a mňa začínajú solídne bolieť ruky. Keď to zrátam, za jeden deň viac ako 20-krát k bójke a späť, k tomu vyťahovanie prútov...
Čo ma však zaráža, je jeden fakt. Keďže ryby berú ako bláznivé, mám možnosť sledovať a porovnávať. Oba prúty mám dávno preskupené na jednej bójke. Pred ňou plošina. Veľká možno dva až tri metre. Jedna jej časť je pokrytá slabým, asi 5 cm hlbokým nánosom, druhá je tvrdá ako kameň. Montáž uložená na hladkej časti prináša pravidelne rybu. Montáž v nánose sporadicky, za to však vždy väčšiu. Zatiaľ čo hladké dno prináša ryby do 11 kg ako na bežiacom páse, iba 1,5 metra vzdialená rovnaká montáž v rovnakej hĺbke a s rovnakou nástrahou jednu až dve ryby za deň; 13 kg... 14 kg.. 16 kg... Stupňujem to zámerne.
Je ráno. Chladné, voda ani vlnka, opar. Michal ešte odpočíva. Nesmelé píp na jeho prúte. Dvíham ho. Som pri ňom a ryby idú ako bláznivé. Volám na parťáka a z bivaku sa ozýva iba: „V pohodě, Petře! Vytáhni ho.“ Úplný flegmatik. Podľa ohybu prúta sa zdá, že by to mohol byť opäť jeden z tých „tuctových desaťkiláčov“, a tak aj napriek tomu, že v ceste ku mne má kapor šancu zájsť do dvoch korýt, ťahám ho z brehu čo to dá. Už je celkom blízko...
Dokonalá ryba
Prút odrazu oťažieva. Nie, ryba nebojuje príliš silno. Len... je skrátka akási ťažšia ako tie ostatné. Volám na Michala. Rozospatý berie do rúk podberák. Kapor je už celkom blízko a niekoľko metrov od brehu sa ukladá na bok. Do rannej hmly vytŕča prsná plutva. Obrovská. Bude mať 15? Alebo viac? Dostávam rybu do podberáka. Michal ho dvíha a z jeho úst vychádza iba „Ty vole!“ Bude mať cez 20???
Do dvadsiatky mu chýba 200 gramov. „Do riti!“ Našťastie ten pohľad prehlušuje všetko. Dokonalá ryba, bez jedinej chyby. Michalov prút, Michalova vyvážka, Michalova nástraha, Michalov záber... ja som bol skrátka iba bližšie. A tak sa z tohto krásavca stáva prvá federálna ryba. Fotky, fotky, fotky a plávaj nádhera...
Zásoby boilies sa postupne zmenšujú, Fanatica boduje na všetkých frontoch. Z mojej bójky onedlho dostávam nádhernú, 16-kilogramovú rybu. Opäť lysca, opäť z nánosu. A aby toho nebolo málo... Zdá sa vám to nereálne? My ešte nekončíme. Pred koncom našej výpravy za nami prichádzajú ďalší kamarát: Karel Jakubúv, Borek Ryneš a tiež Aleš „Rafan“ Moc... Rozmiestňujú sa a grilované mäso na večer... Neskutočná lahoda...
Tanec s diablom
Je opäť ráno... Posledné. Premýšľam či vôbec ešte vyveziem, alebo rovno začnem baliť. Nakoniec sa predsa len odhodlávam. Pravý prút dávam do nánosu. Montáž tak ako aj v predošlých dňoch ukladám pomaly do bahna. Mierne ju nadvihujem. Cítim ako olovo opúšťa nános. Tak ako keď stupíte do bahna a vytiahnete nohu z neho von. Čvacht.
Mierne ho poťahujem a zľahka ukladám. Predstavujem si, čo sa tam dole deje a teraz viem, že nadväzec je presne tak ako to potrebujem. Píp... Práve debatíme s Alešom, keď sa začína ohýbať špička môjho prúta. Iba jedno pípnutie. Dvíham prút, sekám. Tri aj štvrť libry sa ohýba ako to len ide a ja bezmocne stojím na jednom mieste. Ak rybu pustím do jazdy, skončil som na ostrých kameňoch. Nesmiem! Tam na dne to musí byť tanec s diablom; netuším koľko to trvá, príde mi to ako večnosť. Každú chvíľku čakám, že to nevydrží buď prút, alebo vlasec.
Nesmiem ho pustiť! Stojím akoby vrastený do zeme, prút hrozivo ohnutý a v rukách cítim veľkú rybu, ktorá sa snaží „zaliezť“ do koryta. Sú chvíľky, kedy som rozhodnutý pustiť ju tam, pretože tlak ostáva neznesiteľný a ja nechcem aby som o rybu prišiel vďaka svojej tvrdohlavosti.
Trochu štatistiky
Konečne rybu otáčam a pre istotu skáčem aj s Alešom do člna. Ryba je onedlho pod nami. Bahno začína vrieť a k hladine stúpajú veľké bubliny: „Ty vole, ty tam máš sumce!!!“ - kričí Aleš. V duchu sa modlím, aby to nebola pravda. Aby to bol kapor. Svätý Peter, daj aby to bol kapor!!! Konečne. Do podberáka navádzam dokonalého šupináča. A nad hladinou letí moje radostné zvýsknutie.
Podanie ruky. Som šťastný. Osemnásť kilogramov. Dokonalá bodka. Keď si na to spomeniem, brzda na krv, otočiť silou 18 kg rybu sa nepodarí každý deň. Tentoraz stál patrón rybárov pri mne. Čo dodať na záver? Hádam iba štatistiku.
Za sedem dní na jednom mieste zdolávame dvaja 43 kaprov s celkovou hmotnosťou 460 kilogramov. Najväčšie ryby 16, 18, 18, 17, 19,80 kg... Kopa rýb od osem do 14 kg a priemerná hmotnosť uloveného kapra 10,70 kg!!! Aj tá by však bola vyššia nebyť pár rýb okolo 3 kg...
Čerešnička na záver? Jedna z Alešových rýb. Dĺžka 107 cm a hmotnosť 22,5 kg! O tej a aj o jeho ostatných úlovkoch nech vám však niekedy porozpráva on sám.
Dopisujem posledné riadky, v hlave sa mi melú čísla a ryby zlievajú do jednej jedinej a mne neostáva iné, než spokojne skonštatovať že PRVÁ FEDERÁLNA ryba a aj rybačka vyšla skrátka tak, ako už možno žiadna iná nevyjde...
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
