„Nalívaj, nalívaj! Ešče púldeci a dáme si zas deci!“ – znel spev na celý autobus. Oslava rybárskeho víťazstva jedincov očkovaných satanom trápila všetkých tých, ktorí si chceli v pokoji pospať cestou na slovenskú hrudu. Zmrznuté tresky sa prestali triasť a tešili sa na rozpálený olej. Absolvovali sme úspešne ďalšie nórske turné...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: AUGUST 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Sprevádzam rybárske výpravy do Nórska už zopár rokov, ale také pľuhavé počasie, aké bolo v júni tohto roku, som ešte nezažil. Snillfjord sa osem dní utápal iba v dvoch fázach počasia. Pršalo, alebo silno pršalo. Slnko si nasadilo šiltovku hlboko do očí a my sme len tušili jeho existenciu. Rybári z autobusu sa po ubytovaní v chatkách rozdelili do dvanástich člnov, ktorých posádky začali písať každá svoj vlastný desaťdňový rybársky príbeh.
Nováčikovská daň
Môžete čítať, pozerať DVD, otvorenými ústami hltať vedomosti svojich skúsenejších kamarátov, ktorí už v Nórsku boli, ale každý si platí nováčikovskú daň samostatne. Je to daň za nevedomosti o chytaní na mori a daň za prehnané rybárske predstavy. Vyhrávajú tí, ktorí začínajú systémom nepopísaného papiera. Každá nová informácia, čo i len drobnosť, sa ukladá na harddisk a softvér jej priraďuje miesto v novom priečinku „rybačka v Nórsku“. Mozaika sa pomaly dopĺňa a puzzle sa skladajú systémom „pokus-omyl“.
Na záver si poskladáme vlastný obraz o morskom rybolove, ktorý už zohľadňuje naše skúsenosti s počasím, prílivom a odlivom, rybárskym náradím, ale aj možnosťami rybolovu v danej oblasti. Takáto skladačka sa hádam ani nedá vytvoriť za jeden rok. Ale záverečný obraz malebnej nórskej krajiny, kde na pozadí je spokojný rybár so svojím úlovkom, stojí za to.
Takto postupoval aj Jožo. Každú informáciu hltal svojimi veľkými ústami (môže nimi jesť tatranku na výšku) a svoj prvý požičaný vrhací navijak nahradil multiplikátorom, nepremokavý pracovný odev zamenil za zateplený plávajúci oblek a komerčné muškové nadväzce vymenil za vlastný vymakaný lovný systém. Konečne začal chytať také ryby, s ktorými sa doteraz iba chválil.
Kto nechce postupovať týmto spôsobom, musí nahradiť materiálne nedostatky veľkou výdržou a spoliehať na náhodu zvanú blbec. Viera vo vlastné sily a vynaložené úsilie znásobené časom stráveným na vode určite prinesie úspech. Príkladom bol Dušan s Vajcom (samozrejme, že to je iba prezývka jeho priateľa).
Ich krvavé oči zváračov ruského plynovodu dávali tušiť, že sa rozhodli v Nórsku spať až príchodom polárnej noci. Netreba ich za to odsudzovať. Pre nich je únava radosťou a skutočne ich napĺňa blahom, tak ako tých, čo strávia na vode o polovicu menej času a majú na ich počínanie iný názor. Nad týmto všetkým ale stojí vyšší princíp, a to je bezpečnosť pri rybolove. Všetky spomienky zapadnú do zabudnutia, ak sa niekto zdravý nevráti od vody. Na to bacha, na to nezabúdať!
Poďme už chytať
Čln vyráža z prístavu a ja rozmýšľam, kde začať. Po minúte jazdy vidím na rozpršanej hladine život. Niečo prudko zalovilo. „Chalani, na pravo boku nepriateľ,“- upozorňujem posádku a čln s vypnutým motorom vlastnou zotrvačnosťou vpláva do bojiska. Hladina sa rozčerí na ďalších miestach neďaleko od skalnatého brehu.
Schmatnem prvý gumený chvostík vytŕčajúci z brašne s nástrahami a s chvejúcimi prstami nadväzujem. Marian mal už vopred udicu naviazanú. Päťmuškový nadväzec ukončený pilkrom sviští vzduchom. Nie je to ideálna zostava na prívlač, ale zásek nasleduje po prvom otočení kľučky. To už letí vzduchom môj twister a situácia sa opakuje. Rana ako z dela a ja cítim na udici prvú rybu. Boj bol krátky a prvý úlovok je päťdesiatcentimetrová treska čierna. Marian je o nejaký rok starší, a tak zdoláva dve ryby naraz. Veľkosťou sa neodlišujú, iba druhá ryba chytená na pilker je treska obyčajná. Zostávajúci dvaja členovia posádky svoj prvý pokus nepremenili. Pekný začiatok. Prvé dve nahodenia a tri ryby.
V autobuse sme si krátili dvojdňovú cestu do Nórska verbálnym lovom rýb, čo rečník - to ryba, čo príbeh - to rekord. Ovzdušie bolo presiaknuté pachom veľrybárskej lode „Chlapi, o zápalky, že chytím najväčšiu!“ – bolo počuť z tretieho radu sedadiel. Slovo dalo slovo a už sa zberalo do orbis-čiapky po päť eur na víťaza, ktorý chytí najťažšiu rybu...
Zubatá príšera
Príbeh pokračuje. Plavbou do tábora nám križuje cestu loď z vedľajšej chatky. Posádka je vyškerená ako lečo. Sú len dve možnosti prečo je to tak. Buď sa v daždi podchladili a to, čo vidím, je zamrznutý úsmev, alebo je to typický výraz zle maskovanej škodoradosti. Po „bé“ bolo správne.
Karol nevydržal ani kým sa priblížime na dostrel a už zdvíha z dna člna zubatú príšeru. Je to zubatka, po česky vlkouš, po anglicky wolffish a pre istotu latinsky Anarhichas minor. Ryba so stiskom silnejším ako pitbul a škaredá „jak sto čertov“. Posádka chatky číslo dva sa usmieva, akoby práve uniesli miss mokré tričko. Večerné váženie (7,5 kg) ich jednoznačne pasovalo za priebežných víťazov súťaže, hoci im tá ošklivica iba náhodou zožrala kus rybieho filetu ledabolo nahodeného do neznáma. Boj pokračuje.
Túto významnú novinu oznamujeme aj našim spolubývajúcim z chaty, ktorých stretávame cestou do prístavu. My sa vraciame a oni vyrážajú oproti svetlej noci. Podľa odhodlania v ich tvárach tak skoro ich neuvidíme. Jojo niečo mrmle o obrovskom mieňovi, ktorý sa mu prisnil a v tranze nastupuje do člna. Nedá mi vám nepovedať jednu príhodu, čo sa stala Jožovi minulý rok cestou do Nórska, však nás nepočuje.
Jojov príbeh...
Autobus je odparkovaný v spodnej časti trajektu a všetci cestujúci zájazdu za rybami do sveta, majú zraz na piatom poschodí pri informáciách. Rozhodujeme sa, či sa rozložíme v reštaurácii teraz, alebo až po osprchovaní. Tu si všimnem nezvyčajné správanie môjho priateľa. Stodvadsať kíl živej váhy bývalých svalov sa už po druhýkrát oddeľuje od našej skupinky a po chvíli sa opäť vracia. Jojo sa nakloní ku mne a šepne mi do ucha: „ Ešte minútu a ja sa tu poser..., všetky záchody sú obsadené.“ „Idem s tebou“- hovorím, aby som mu dal pocítiť spolupatričnosť.
Cestou na „vecká“ zastavuje pred ženskými toaletami a dá mi veľkú námahu, aby som ho presvedčil, že tých päť krokov ešte vydrží. Jojo má zaťaté zuby, nerozpráva a po čele mu stekajú kropaje potu. Vojdeme do uličky pánskych kabínok a ja v podrepe špehujem, v ktorej uvidím nohy. Žiadne nohy nevidím, všetky záchody sú prázdne. Stlačím kľučku a dvere sa otvoria. Jožo vletí dnu a zasipí: „To sa otvára dovnútra?!“ No comment.
Človek môže aj osprostieť...
Chytáme ďalej. Keď je cez deň svetlo a v noci deň, tak človek osprostie a čas sa mu zleje do nedefinovateľného časopriestoru. Polárny deň je už raz taký. Takže teraz neviem, či sa to stalo predtým, ako Marian vylial držkovú na podlahu, alebo potom, ako sme našli spať nášho kamaráta na stoličke s rozpísanou SMS-kou v ruke.
Tento rok som zasvätil prívlači na mori. Vláčili sme s väčšími i menšími úspechmi každý deň. Raz sa pod vodou od kŕdľa oddelila statná ryba a zaútočila na môj pilker. Prežíval som úžasný boj. Nie práve najjemnejší prút na prívlač bol zohnutý na prasknutie a dvadsať dvojka silon rezal hladinu. Prvý únik ryby do hlbín bol rýchly a nekonečný. Po odvinutí päťdesiatich metrov silonu som cievku navijaka pribrzdil dlaňou a celá udica zostala napätá ako struna. Všetko bolo na maximum: prút, sila vlasca aj moje nervy. Ryba zastala. Výpady boli čoraz kratšie a menej razantné. Nevnímal som čas, ani poznámky mojich priateľov. Boj ako sa patrí.
Vyspím sa až v hrobe!
Táto situácia sa v priebehu hodiny zopakovala mne a Ivanovi deväťkrát. Úlovkami sú tresky čierne cez osemdesiat centimetrov, v hmotnosti od štyroch do piatich kilogramov. Korunu tomu nasádza Marian, keď ho z letargie prebrá torpédo, ktoré zaútočilo na jeho nástrahu. Nezastaviteľná sila mu zohýňa špičku prúta až pod čln. Bzukot brzdy navijaka nemá konca-kraja. Našťastie miesto silonu používa tenkú spletanú šnúru. V súboji buď – alebo vyhráva alebo.
Marian sedí na špici člna a krúti sa ako na otočnej stoličke. Udica mu v oblúku lieta zo strany na stranu a bezmocný pohľad upiera na poloprázdnu cievku navijaka. Vtedy som si spomenul na slová Zdenka Edelmanna, ktorý na jednom DVD-čku o Nórsku komentuje podobný súboj slovami: „Teraz máš dosť času na to, aby si si premyslel čo povieš, ak o tú rybu prídeš“.
Marian je veľký bojovník a svoju bitku vyhral. Do člna mu pomáhame vyloviť tresku čiernu stodva centimetrov dlhú, ktorej hmotnosť deväť celých dva kilogramy ho zaradila na konečné druhé miesto v súťaži o najťažšiu rybu. Prekrásny zážitok nás všetkých, ktorí sme v člne držali palce Mariánovi. Cestou do tábora sa dozvedáme správu, že v ten deň sa už v prístave vážila treska obyčajná (12,5 kg). Vajco, jej pokoriteľ, si ju zaslúžil, lebo sa držal hesla - vyspím sa až v hrobe.
Štyri žraloky naraz!
Vráťme sa ešte k nášmu Jojovi. Trpezlivosť ruže prináša. Jedno ráno, také isté ako predchádzajúce, iba s tým rozdielom, že bolo posledné pred naším odchodom, sa Jožovi splnil sen. Chytil presne toho mieňa, ktorého zdolával vo sne prvú noc. Ono to síce nebol mieň ako taký, ale mieňovec bielolemý, nazývaný taktiež lumb. Tento sedemkilový lump rozžiaril Jožove očičká.
Dvestotridsaťmetrový výstup z hlbín urobila ryba ako v rýchlovýťahu. Nedokázala vyrovnávať meniaci sa tlak, a tak jej plynový mechúr vyčnieval z papule ako vybuchnutý airbag. Presne na tomto istom mieste sme strávili jedno poobedie hĺbkovým pilkrovaním. Ťažký pilker a nadväzce s rybími filetami však prilákali iba malé žraloky. Ivan ich mal pri jednom vytiahnutí zavesených na udici štyri.
Stále je pre mňa záhadou, ako sa tieto ryby v takých v obrovských hĺbkach orientujú. Počas našej desaťdňovej rybačky sa časť výpravy zúčastnila rybárskeho výletu na profesionálnom rybárskom kutri (malá rybárska loď) v okolí ostrova Hytra a poldňového lovu lososov na rieke Orkla. Obe akcie boli bez väčších rybárskych úspechov, ak nepovažujeme za úspech opravu kotviacej reťaze, ktorá sa bezdôvodne uvoľnila počas rybačky a s veľkým rachotom spustila kotvu. Starý pán – nórsky kapitán – bez náznaku emócií s našou pomocou kotvu vytiahol a tváril sa, že i to máme v cene výletu.
O dva dni opäť odchádzam do Nórska a tentoraz až štyristo kilometrov za severný polárny kruh. Skúsime chytiť lososy na rieke Malselv a nahnevať obrie tresky až za Lofotami na severe kraja Tromso. Držte palce, po návrate sa podelím s vami o nové zážitky.
P.S.:
„Videl si, priniesli plnú prepravku tých malých šušňov, sú to mäsiari, ja to neviem pochopiť,“ – nieslo sa táborom.
Kto je bez viny, nech hodí kameňom. Ja som sa tiež nenarodil so svätožiarou nad hlavou. Donedávna som malé tresky nazýval pečienkami a makrely údenáčmi. Verte, bral som to doslovne. Patríme do potravinového reťazca a ryby od veky vekov slúžia na našu obživu, takže sa nechcem skrývať za postoj výsostne športového rybára, ktorí si z Nórska prinesie iba plnú polystyrénovú prepravku rybárskych zážitkov a hrdí sa tým, že na mäso nie je odkázaný. Neberiem ryby kvôli hladu, ale preto, aby som ich s chuťou zjedol. Keďže ich doma pripravujem poväčšine sám, tak som zistil, že veľké množstvo je zbytočné a malé kusy sa zle pripravujú. Logicky mi z toho vyplynulo, že som si toho roku zobral iba päť kusov.
Nikoho nepresviedčam, aby nebral všetko, čo sa na ryby čo len trochu podobá. Som dostatočne naivný a verím, že raz všetci nájdeme mieru, koľko a čoho potrebujeme. Nemyslím si, že poučovanie a moralizovanie by malo väčší účinok ako osobný príklad. Pamätám si jeden kreslený vtip, kde starý pán polieva záhradu a pozoruje ho malý chlapec. Ten sa po chvíli počúra. Príklady sa priťahujú.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
