DOMOV Magazín AUGUST 2009 Retro: Opäť v tej istej vode...

Retro: Opäť v tej istej vode...

Na podnet jedného z vás, milí čitatelia, pokračujeme v uverejňovaní článkov tak, ako boli publikované v uznávaných rybárskych časopisoch koncom štyridsiatych rokov minulého storočia. Dozviete sa z nich nielen to, aké problémy, z ktorých sú mnohé aktuálne i dnes, trápili rybárov už pred desaťročiami a ako sa ich vtedy snažili riešiť. Môžete zároveň porovnať aj štýl písania v tých rokoch, a preto kvôli autentickosti sú články v pôvodnej podobe, teda bez jazykovej a štylistickej úpravy. Prajeme pekné a poučné čítanie.

nezadaný 24.07.2009 (8/2009)

info

Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2009
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 72
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.

Ako sa dostaly lipne do Hornádu v Slovenskom Ráji

V Spišskej Novej Vsi jestvuje už dávnejšie mestký rybársky spolok, ktorý bol však v minulosti len výsadou pár mestkých jednotlivcov, zväčšia Neslovákov. My železničiari, darmo sme sa domáhali i protekciou, dostať sa do tohto spolku, údajne sa spolok usniesol, že neprijme železničiarov, lebo vraj títo majú lacný vlak a potom by chodili často na ryby! Preto po dlhších poradách založili sme si svoj rybársky spolok pod názvom „Železničiarsky rybolovný športový spolok v Sp. Novej Vsi“.
Ako prvý revír vzali sme do prenajmu Prielom Hornádu v Slovenskom Ráji, celkom asi 4 km úsek. Je tam prekrásna príroda a prekrásna voda! Ale v tej prekrásnej vode, žiaľbohu, neboly už, ako kedysi, aj prekrásne ryby. Keď sme revír prevzali, bolo tam niečo pstruhov „maturantov“ a viacej bielych rýb. Odkiaľ začať? Rozhodne keď sme chceli rybáriť, museli sme sa postarať o násadu. Zakúpili sme násadu pstruhov a túto sme vypustili ešte v tom roku.
Ako nový spolok museli sme doslova lákať a nahovárať členov i z rad železničiarov, aby vstúpili do nášho spolku. Išlo to ťažko, lebo medzi železničiarmi hlavní rybári boli lipňari, ktorí chodili na lipne až do Lipt. Hrádku, do štátnych úsekov. Chceli sme mať aj my revíre s lipňami, ale žiaden podobný revír vtedy nebol k prenájmu, preto sme začali uvažovať, či by sme nemohli lipne nasadiť do nášho revíru v Hornáde.
Že v Hornáde bola kedysi veľmi dobrá rybačka, to je kdekomu známe, že v Hornáde boly rôzne druhy rýb, je tiež známe, ale nikto nemohol potvrdiť, či v Hornáde niekedy boly i lipne. Náš veľmi agílny člen, stopercentný športovec a odborník, zvaný medzi nami „pán profesor rybárskych vied“, ktorý o každej rybe, muške, palici i háčiku vie, čo sa vedieť má a tiež čo sa vedieť dá, ustálil, že náš Hornád je spôsobily pre lipňa. A keďže toto nám dokázal rôznými „vedeckými“ dôkazmi, ako temperatúrou, prúdmi, primeraným slnkom i tieňom, my ostatní sme nemohli protirečiť!
Násady lipňov v tom čase nebolo možné kúpiť. Preto sme si ushovorili sami riadny plán: chytiť živé matečné lipne a tieto z iného revíru preniesť do nášho!
Živé lipne nám bolo najvýhodnejšie a najlacnejšie chytiť vo Váhu na Liptove a vlakom ich diviezť do Hrabušíc a tak do nášho Hornádu. Dvaja členovia odcestovali do Liptova cieľom zadováženia potrebného povolenia vo forme denných lístkov. Musíme s poľutovaním sa priznať, že naša delegácia sa vrátila s „dlhým nosom“, lebo príslušné denné lístky nám nevydali, len preto, lebo sme chceli chytené lipne živé doniesť domov. Veľmi sme sa tomu divili, lebo nevedeli sme, že by jestvoval zákon, ktorý by zakazoval rybárovi, legalným spôsobom chytené ryby odniesť živé na miesto usmrtenia. Nedalo sa však nič robiť, museli sme hľadať iné východisko a po dlho behaní a hľadaní podarilo sa nám konečne dostať 4 denne lístky u lesnej správy lesov v Závadke n. Hornádom.
Vojna zúrila v plnej sile. Preto i keď jednotliví, pre vec nadšení členovia, ochotne poprisľubovali jedo-druhé zariadiť, nebolo pri odchode všetko tak, ako sme to chceli mať. Miesto schopného nákladného auta, bolo len chudobné 1 a pol tonové, ktoré malo ešte chudobnejšie pneumatiky, miesto špeciálnych sudov, boly len obyčajné sudy od vína. Ale čo nechýbalo, bolo sedem nadšených a na všetko odhodlaných rybárov veselo nastúpili do nákl. auta a išlo sa! Išlo sa bez zastavenia až 12 kilometrov, potom stáť. Defekt. Po 2 km druhý, po 1 km tretí a tak to išlo! Defekt za defektom - ale aj oprava za opravou , takže o 10. hod. spoločnosť došla do Novej Maši, ktorá je od Závadky n. Hr. len asi 10 km. Ale práve tu prišiel aj ten „túžobne“ námi všetky očakávaný dvanásty defekt! Pri nešťastí sme mali aj šťastie, lebo stalo sa to práve blízko železničnej stanice a práve vtedy sa blížil osobný vlak smerom na Závadku n. Hr. Nasadli sme do vlaku a za pol hodiny sme boli na lesnej správe. Šofér s autom mal prísť za nami.
Nemôžem nespomenúť milé prijatie a vzácne pochopenie lesného správcu p. Ing. Benediktyho. Poradil nám a urobil všetko možné, aby sme v našom podujatí mali úspech. Dostali sme ako dozor hájnika a konečne sme boli pri vode!
„Prácu“ sme organizovali takto: Jedna časť rybárov rybárila, druhá časť pomocou najatých chlapcov obstarával transport chytených lipňov v obyčajných vedrách od rybára do obyčajnej debne, ktorú sme mali stále v tekúcej vode.
Náš „pán profesor“ a ostatní lipniari dobre dbali na pravidlá, aby chytený lipeň išiel z mušky rovno do podberáka, odtiaľ priamo do vedra a odtiaľ do debne. Bolo skoro umením, aby sa rybár nedotkol rukou a aby sa čo najskorej dostal z vedra do debne, lebo bolo veľmi horúce počasie a ako prenášanie trvalo viac ako 3 minúty bolo po lipňovi. Debne tlačili rybári proti prúdu, prúd bol silný, takže námaha bola značná.
Popri lipňoch ešte lepšie „išly“ pstruhy, najmä dúhovce. Na návrh „profesora“ ochotný a veľmi agílny pstruhár, predseda spolku, chytal aj matečné dúhovce a púšťal ich do osobitného vedra, aby ich pečlive doniesol na zušľachtenie našich pstruhov. Bolo ich vo vedre už asi 8 a veľmi statočne ich prenášal. Pri jednom oddychu, kým si zajedol a zafajčil, nechal vedro s pstruhmi na kraji vody. Aké bolo jeho i naše prekvapenie, keď pri ďalšej ceste vo vedre nebolo ani jedného pstruha, lebo všetky vyskákali do vody!
Ku večeru naša úmorná práca bola korunovaná zdarom. Mali sme ulovených celkom 53 kusov matečných lipňov, všetko pekné vyše 30 cm kusy! Unavení, ale v dobrej nálade, o 18. hod. sme nastúpili zpiatočnú cestu, samozrejme, na našom „osvedčenom“ nákladnom aute. Zpiatočná cesta sa nám rýchle míňala, pri žartovaní a postupnom striedaní sa pri „pumpovaní“ vzduchu do vody. Aj s defektami sme mali ohromné šťastie, lebo na zpiatočnej ceste ich bolo už „len“ 8 a večer o 21. hod. sme boli na mieste pri našom revíre. Ako dobre bola celá akcia vykonaná, svedčí fakt, že cestou zahynul iba 1 kus!
S docieleným výsledkom sme boli všetci spokojní. Pri prepočítaní výdavkov sme zistili, že jeden lipeň nás vyšiel na 100 korún. Obnos 5 200 korún je napohľad nepatrný, vo skutočnosti však pre náš spolok značný, lebo celoročný príjem spolku činil vtedy 6 000 korún, preto okrem námahy, musel každý člen ešte dobre siahnuť do svojho vrecka s peniazmi.
Akciu v tom roku sme už neopakovali, ale túžobne sme čakali jar 1944, kedy naši odborníci zistili, že predpoklad nášho „pána profesora“ a tiež nás všetkých bol správny: Hornád je vodou pre lipne! Pri pokusnom rybárení sme zistili, že cez zimu lipne nezahynuly, že majú normálny zdravý vzhľad a nemajú žiadne viditeľné nemoce.
Nadšení týmto výsledkom a na základe nadobudnutých praktických skúseností, celú akciu sme opakovali v r.1944 , kedy v júli, za podobných veselých i namáhavých okolností a finančných obetí doviezli sme ďalších 76 kusov matečných lipňov, ktoré sme tiež pustili do nášho revíru.
V r. 1945 na základe vojnových a povojnových udalosti akciu sme už neopakovali. Na miesto nových matečných lipňov, dostaly naše lipne a všetky ryby zvláštnu potravu vo forme neobmedzeného počtu ručných granátov od rôznych nevolaných ochotných „rybárov“. Na šťastie bolo to už v apríli, kedy je lipeň už v prúde a granáty padaly hlavne do hlbok stojatých timplov, kde už lipne neboly. Takto naše draho a ťažko zaopatrené lipne prečkaly šťastne vojnu a dočkaly sa tiež oslobodenia!
V roku 1946 sme opakovali tri podobné akcie, dva razy bezvýsledne a tretí raz sme doniesli z rieky Hnilca pri Švedlári ďalších 24 kusov matečných lipňov. Musíme tu s poďakovaním kvitovať kolegiálne porozumenie br. rybárskych spolkov v Podolinci a v Švedlári, ktoré nám pri naších akciách vyšly s veľkou ochotou v ústrety.
Do revíru sme vpústili celkom 152 matečných lipňov. Aký je výsledok? Nad očakávanie! V r. 1946 bolo prevedené pokusné rybárenie, pri ktorom bolo zistené, že v Prielome Hornádu, v Slovenskom Ráji, sa nachádzajú lipne ročné asi 10 cm, dvojročné asi 18-20 cm a trojročné asi 24-26 cm. Množstvo sa nedá určiť, ale fakt, že na jednom mieste za hodinu bolo chytených 10 kusov rôznej veľkosti, dokazuje, že ich je dosť a že sa lipeň na vzdory všetkým pochybovačom a posmievačom v Hornáde udomácnil!
Samozrejme, že lipne máme teraz ešte prísne hájené a odnesenie chyteného lipňa má za následok vylúčenie zo spolku. Sme všetci presvedčení, že o pár rokov budeme mať v Hornáde, v krásnom Slovenskom Ráji, tú najideálnejšiu rybačku - rybačku na lipne, ktorých iste bude hodne, ak len nepríde nejaká nepredvídaná pohroma.
Vďaka a chvála za tieto výsledky patrí nášmu dlhoročnému výboru, ktorý takmer v nezmenenom sostavení vedie spolok už od založenia, ako aj všetkým ostatným agílnym, disciplinovaným členom spolku - skutočným športovcom.
Že náš spolok je skutočne dobre vedený, svedčí aj tá okolnosť, že teraz už máme plný počet 38 členov a desiatky žiadosti ďalších záujemcov čakajú na uvolnenie miesta a prijatia za členov. Ročne dávame do našich vôd násad za vyše 20 000 Kčs, naše revíre sa stávajú lepšími. V našej dvojročnici plánujeme ďalšie výdatné zarybnenie, stavbu liahní a iné, o tom však niekedy inokedy.