Sedím na brehu a nie je mi dobre. Rozmýšľam aké to tu bolo keď som bol malý. Maličká piesková plážička kde som sa hral, zatiaľ čo môj otec neďaleko švihal. A ťahal rybu za rybou. Vo vzduchu visela typická podenková vôňa letného večera. Domov sme sa vracali spokojní a, samozrejme, s peknými úlovkami. Ulovil som tu aj svojho prvého pstruha. Vlastne ulovil ho otec, ja som ho iba zdolal, ale ako malý som si myslel, že som ho chytil ja. A bol som šťastný...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2011
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 5
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Sedím na brehu a nie je mi dobre. Rozmýšľam aké to tu bolo keď som bol malý. Maličká piesková plážička kde som sa hral, zatiaľ čo môj otec neďaleko švihal. A ťahal rybu za rybou. Vo vzduchu visela typická podenková vôňa letného večera. Domov sme sa vracali spokojní a, samozrejme, s peknými úlovkami. Ulovil som tu aj svojho prvého pstruha. Vlastne ulovil ho otec, ja som ho iba zdolal, ale ako malý som si myslel, že som ho chytil ja. A bol som šťastný...
Ďalej sa mi v hlave vynárajú spomienky na moje prvé rybárske faux pas. Otec, ako veľký muškár, si domov priniesol nový, voňavý košík na ryby. Prútený s koženým poklopom. Krásnym, svetlým, novým. Položil ho a asi si len išiel umyť ruky. Bol preč možno 30 sekúnd. Keď sa vrátil, jeho košík bol popísaný modrým perom. Kreslilo sa naň tak krásne! Trvalo veľmi dlho, pokiaľ z košíka vymizla stopa po malom umelcovi. Keď tak nad tým rozmýšľam, asi som sa vtedy upísal svätému Petrovi. Mal som vtedy 3 roky.
Kapor, lieň a karas. To sú ryby, ktoré raz plávali v našej vani a ich mená sa mi zapísali do pamäte nezmazateľnými písmenami. S rešpektom som sledoval ich majestátny, aj keď mierne vyplašený pohyb. Pamätám sa na vône, ktoré v našom byte zanechával lak na mušky, podomácky upravené skalpy z kohútov, alebo kožky zo zajacov od prastarých rodičov.
Spomínam na „vône“ vypitvaných pstruhov. Pitvali sme ich a zisťovali, čo mali na obed. Veď rýb bolo požehnane a tých pár kúskov, ktoré z času na čas skončili na našich tanieroch, rieke neublížilo.
Torzo zo zmajstrovaného zveráka majú naši na balkóne do dnešných dní. Keď ho vidím, vždy sa pousmejem. Iné nebolo a kvalitné náradie bolo šťastím, nie výsadou bohatých. Drôtiky z elektromotorov, perie z nedeľnej kury, polypropylénové kábliky od známeho, háčiky z hračkárstva. To boli materiály aké si pamätám z detstva. Teraz si od počítača objednám arktickú líšku, polárneho zajaca, španielskeho kohúta... Aké jednoduché. Teraz viem, prečo si starí rybári všetko tak vážia. Už som „veľký“, všetko mám, aj viac ako potrebujem. A predsa nie som šťastný rybár. Napriek mojej vesmírnej výbave nedokážem uloviť v našej riečke pstruha. Nie sú...!
Veď tu, na tomto mieste som zdolal aj svojho prvého pstruha. Vtedy som ho ulovil naozaj sám, na svoju prvú mušku. Teraz sa na tých neboráckych muškách smejem, ale bol som na seba hrdý. Teraz sedím na brehu a nie je mi dobre. Rýb som chytil toľko, že mi je do plaču. Moja plážička je zarastená. Čarovná plechová chalúpka, ktorá stála neďaleko, tu už nie je. Ale smetia o to viac.
Počúvam vzdialený krik mládežníkov s vrecúškami pri ústach a nerozumiem tomu. Veď „mojou“ riečkou pretieklo len niečo cez 20 rokov. Na čo bude raz spomínať môj syn? Čo sa musí zmeniť, aby mali naše deti aspoň také spomienky aké mám ja?!
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
