Loď stále plávala, pretože mečúň útočí na korisť, ktorá sa pohybuje. A ako čas bežal, boli sme stále viac napätí. Keď sme obedovali, dostali sme depresiu, že nič nechytíme. Popoludní sme boli zrelí na siestu, ale z toho nás prebral známy zvuk roztočeného navijaka... Dali sme dole ďalšie prúty, aby sa navzájom nezamotali. Obliekol som si rýchlo vestu, sadol do "poľovníckeho" kresla v zadnej časti lode a pripútal sa. Bol to totiž môj prút. Srdce búchalo, ruky sa potili. Začalo sa preťahovanie, kto z koho. Pritiahnuť pomaly prút k sebe, povoliť a rýchlo navíjať. A stále dookola. Tvrdý boj s čímsi hlboko v mori...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: AUGUST 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 102
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Tunajšie vody sú vďaka čistote, absencii priemyselného rybolovu, a teda aj dostatku potravy pre veľkých morských predátorov, rajom rýb ako sú mečúň, tuniak, plachetník, wahoo alebo žralok. Tieto príšery som chcel vždy uloviť, a stať sa tak skutočným rybárom. Po zistení podmienok cesty bolo jasné, že cena, bohužiaľ, nie je nízka, ale zodpovedá viac-menej poskytovaným službám aj podmienkam, a predovšetkým najvyššej lige športového rybolovu. Ako najdôležitejšie sa javili náklady na prenájom lode s vybavením a osobitne skúsenou posádkou, ktorá vie ako na to.
Štyria do partie
Musel som zohnať ďalších bláznov ako ja, ktorí do toho pôjdu so mnou. Kamaráti, ktorí so mnou jazdia na ryby, boli nadšení, ale vzhľadom na stav konta, dávali prednosť Nórsku, kde už bol loviť ryby snáď každý. V krčme, kde sme sa rozprávali, sedel kamarát, ktorý nikdy nechytal ryby a nám sa len smial, že ak bude mať osemdesiat, tak tiež začne – sadne na moped a pol dňa bude sedieť pri rybníku, popíjať pivko a zízať do prázdna. Ale teraz, keď je mladý, chce robiť ozajstné veci. Keď ma počul, tak na môj veľký úžas zareagoval, že by si dal povedať.
Takže sme už boli dvaja, ale potrebovali ešte jedného alebo dvoch. Nielen kvôli nákladom, ale viac ľudí – väčšia zábava a hlavne spoločné zážitky – a o to ide predovšetkým. Môj šéf z práce je tiež veľký rybár a páčilo sa mu, že môžeme ísť len na 6 dní, a to si pre vysoké pracovné zaťaženie môže dovoliť. A odpadne tiež veľký časový posun, ktorý zvyčajne pri cestách na iný kontinent okráda o niekoľko dní aklimatizácie.
Štvrtý do partie bol bývalý spolužiak, ktorý už má za sebou rybárčenie na niekoľkých kontinentoch, ale vždy aj s rodinou, ktorá nerybárči, iba „turistuje“. Bol spokojný, že pôjde s celou rodinkou, ktorá bude bývať v neďalekom hotelovom rezorte.
Modrá je „marlinová“
Leteli sme cez Frankfurt do Lisabonu a ďalej už priamo na ostrov Sao Vincente – našu rybársku základňu. Na letisku čakalo auto, ktoré nás odviezlo do ubytovne v centre mesta Mindela. Penzión bol na dobrej úrovni, len päť minút chôdze od prístavu (kam sme vyrazili na obhliadku našej lode). Večer sme si zašli v centre do krčmy na večeru a skúsiť miestne pivo. Dali sme si filetu z ryby wahoo, ktorá bola výborná. O pive sa to povedať nedalo... Pretože sme boli unavení z cesty a chceli sme nabrať energiu na zajtrajší rybolov, išli sme pomerne skoro spať.
Ráno nás už čakal kapitán Miguel – Španiel, pôvodom z Kanárskych ostrovov, ktorý sa rybolovom veľkých rýb živí celý život. Jeho loď Doňa-pi už bola prichystaná. Pred siedmou hodinou sme vyrazili na more. Kapitán so skipperom (kapitánov pomocník) hovoril jednoduchou a nám dobre zrozumiteľnou angličtinou, a tak sme chápali rýchlo informácie o vybavení lodi. Nejasnosti sa ihneď odstránili názornou ukážkou. Na lodi bolo moderné rybárske vybavenie, potrebné pre úspešný lov. Nechýbala ani kuchynka s chladničkou (nápoje aj jedlo na celý deň) a WC.
Kapitán Miguel nám vysvetľoval, kde sú najlepšie miesta na rybolov marlina - menia sa nielen v priebehu roka, ale aj v závislosti od momentálneho počasia, teploty vody alebo aj podľa farby mora. Tomu sme nerozumeli až do chvíle, keď nám to Miguel ukázal; a skutočne, zrazu sme zreteľne videli hranicu medzi vodou so zeleným nádychom a sýtou modrou. Údajne to nemá nič spoločné s hĺbkou mora, pretože sa táto hranica rôzne mení. A práve tá sýto modrá je tá „marlinová“.
Namiesto siesty záber
Samozrejme, že faktorov je viacero, trebárs výskyt vtákov, ktorý signalizuje hojnosť malých rýb blízko hladiny, a teda aj pravdepodobnosť výskytu väčších dravých rýb. Každý kapitán má svoje recepty. A pretože v hlavnej sezóne vyráža na more aj desať rybárskych lodí denne, väčšinou si kapitáni spresnia vysielačkou miesto, kde sa mečúne vyskytujú.
Loď plávala na juhozápad, niekoľko námorných míľ južne od ostrova Santo Antao. Skipper naväzoval chobotničky, malé rybky, aj kusy rybacieho mäsa a zapichoval špeciálne „marlinové prúty“ do stojanov. My sme sa zatiaľ dohodli, komu ktorý prút patrí. Popíjali sme a netrpezlivo čakali, kedy to príde... Nakoľko nič neprichádzalo, rozprávali sme sa s kapitánom. Ukazoval sa ako fajn chlapík, ktorý nám hneď radil, kam ísť večer do baru, kde sú najkrajšie dievčatá a na čo si dávať pozor. Samozrejme, ale najviac sme sa rozprávali o rybačke a tajoch morského rybolovu v týchto končinách i množstve či veľkosti úlovkov.
Loď stále plávala, pretože mečúň útočí na korisť, ktorá sa pohybuje. Na to je potrebné dávať pozor a dobre sa chrániť krémom proti slnku. Ako čas bežal, boli sme stále viac napätí. Keď sme obedovali, dostali sme depresiu, že nič nechytíme. Ale tak to už v živote chodí - nikto vám nemôže nič zaručiť. Popoludní sme boli zrelí na siestu, ale z toho nás prebral známy zvuk roztočeného navijaka.... Dali sme dole ďalšie prúty, aby sa navzájom nezamotali.
Zdolávanie na striedačku
Obliekol som si rýchlo vestu, sadol do „poľovníckeho“ kresla v zadnej časti lode a pripútal sa. Bol to totiž môj prút. Srdce búchalo, ruky sa potili. Začalo preťahovanie, kto z koho. Pritiahnuť pomaly prút k sebe, povoliť a rýchlo navíjať. A stále dookola. Tvrdý boj s čímsi hlboko v mori. Po pol hodine driny som sa musel nechať vystriedať.
Keď som si odpočinul, vzal som si odhodlane prút do svojich rúk. Ďalšie kolo. Medzitým skipper hlásil, že to bude tuniak. To ale vôbec nevadí. Plne som sa koncentroval. A pretože tuniaka, na rozdiel odo mňa, nemal kto vystriedať, po dlhšej dobe sa unavil. Aj ja som poriadne cítil chrbát a zápästie, ale už som vedel, že víťazstvo je na mojej strane, že sa blížilo. Pritiahnuť prút bolo ľahšie ako na začiatku. O chvíľu bol už vysilený tuniak pri lodi a skipper ho ťahal na palubu. Dobojované. Viac ako hodinu dlhý boj.
Aj keď sme nechytili žiadneho mečúňa, vôbec nás to nesklamalo. Na prvý deň to bol predsa dobrý výkon. A ak budú takéto aj ďalšie dni, budeme spokojní. Miguel nám sľúbil, že z dnešného úlovku nám v plážovej reštaurácii pripravia takú večeru, o akej sa nám ani nesnívalo.
Kapitán obrátil loď späť do prístavu. Počas návratu sme cítili lahodnú únavu a vychutnávali si krásny pohľad na zapadajúcim slnkom zaliate mesto Mindelo a hory v pozadí. Fotoaparáty všetkých cvakali naplno.
Prvý úspešný deň na mori sme potom poriadne zapili v miestnom bare. Slabé pivko, ktoré je prispôsobené pre horúcu africkú klímu, nám vôbec nešlo do hlavy, ale keď sme pridali niekoľko panáčikov, bol večer celkom vydarený. Obdivovali sme miestne čokoládové dievčatá, ktoré sa vôkol nás v bare točili. A bolo nám hneď jasné, prečo nám Miguel hovoril, že niektorí európski rybári majú Kapverdy radi nielen kvôli blue marlin, ale aj kvôli black marlin. Ten sa tu však neuloví na mori cez deň, ale v noci v baroch...
Tie potvory boli úžasné...
Druhý deň nám bolo všakovako. Jasný dôkaz, že včerajšia oslava úlovku bola vydarená. Zle sme znášali veľké vlny sprevádzané silným studeným vetrom a oblačnosťou, ktorá ten deň panovala nad morom. Miguel navrhol, že si radšej skúsime zajiggovať. On sám má vraj jigging v týchto vodách tiež rád. A keď sa more dopoludnia utíšilo a slnko opäť začalo hriať, pokračovali sme v jiggovaní. Musím povedať, že sme si to všetci pekne užívali!
Potvory, ktoré sme ťahali z hlbín mora, boli ozaj úžasné. Niektoré by sa dali nazvať skôr kuriozitami ako rybami. Najväčšiu radosť nám však urobila dravá ryba wahoo. Vytiahnutie na palubu sme však na radu Miguela nechali na skipperovi. Vraj veľmi rada hryzie a už sa stalo, že v rámci boja o prežitie, odhryzla rybárovi prst alebo vytrhla časť svalu z ruky či nohy. Skipper ju hneď vypitval a sľúbil, že aj na druhý deň budeme mať chutnú večeru.
Pokračovanie na budúce.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
