Korutánske jazerá obklopené horami vyzerajú náramne romanticky. Ostatne ako celý juh Rakúska. Veľa rybárov sa tu zastaví cestou do Talianska, možno len kvôli nádhernej prírode alebo obľúbenej prívlači. Väčšina z nich má však pocit, že sú to skôr pstruhové a chladné jazerá. Jazerá, ktoré nemôžu poskytnúť kaprom dobré podmienky pre rast na rozdiel od jazier v Taliansku či Francúzsku. Je to však v skutočnosti tak?
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2011
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Musím ísť s pravdou von. Tiež som mal ten názor, ale predstava modrozeleného krištáľového jazera, na ktorom sa vznášajú plachetnice a z oparu vystupujúce pásma okolitých hôr, slnko zapadajúce za ne, ožiarené hory aj hladina jazera do ružova, ma dokázali presvedčiť, aby som sa tam pozrel.
Prvý impulz som dostal od nemeckého kamaráta Martina Hatzla, ktorý mi poslal fotografie jazera Ossiachersee a opísal mi základné informácie o ňom. Tiež mi zariadil v spolupráci so správcom revíru Markusom Weberom možnosť chytania z pontónu. To bolo niečo, čo som vždy chcel zažiť. Bezpečne sa pohojdávať na vlnách, byť v bezprostrednej blízkosti rýb, byť okamžite mobilný, a hlavne mať maximálne súkromie. Jediné, čo som musel zvládnuť, bolo vysvetliť mojej priateľke, že strávime našu dovolenku na ploche odhadom 3x3 metre. To som však ľahko zvládol, pretože v tom som skrátka dobrý...
Tak, ako začať?
Bol koniec augusta a my sme mohli uvidieť prvýkrát horské jazero Ossiachersee. Ideály šli razom veľmi rýchlo stranou. Prišli sme do veľmi studeného počasia. Keď nás Markus a Martin vyvážali na pontóne a ľadový vietor nám rozslzil oči, premýšľal som o svete, o ľudstve, o katastrofách, o našej budúcnosti. V diaľke sa totiž hnala snehová búrka, ktorá prikrývala hory bielou prikrývkou.
Áno, stále bol koniec augusta a ja neviem, do akej miery je to nenormálne pre túto oblasť. Aké je to bežné v tomto svete. V každom prípade som mal úplne iné predstavy a rovnako tak aj moja zamrznutá Gabriela. Markus nás zakotvil pri prítoku na začiatok zátoky. Zdalo sa to ako veľmi strategické miesto, aj keď som absolútne nevedel, čo sa nachádza pod hladinou. Keď sme sa s chalanmi rozlúčili, premýšľal som, ako začnem.
Teplota vody bola stále dobrá. To mi dávalo nádej, že kapry budú prijímať potravu veľmi dobre. Nebolo čo vymýšľať, začal som tak, ako som zvyknutý. Najskôr som zalial svoje návnady tekutou potravou All Amino nutricia, kvôli tomu, aby som do vody vniesol okamžite čo najsilnejší signál ľahko dostupnej potravy.
Rozkŕmil som dve miesta. Na prvé putovalo 15 kg boilies Caviar/Fruits, ktoré som rozhádzal do priestoru. Druhé som sa rozhodol iba dokrmovať kobrou asi pol kilom boilies po každom zábere.
Potreboval som čo najskôr pochopiť návyky i správanie miestnych rýb a tiež druhovú obsádku. Tá ma však hneď prvú noc veľmi zaskočila. Z rozkŕmeného miesta som dostal asi dvadsať záberov. Ani jedna z rýb nebola tá, kvôli ktorej som sem prišiel. Zábery pochádzali od sumčekov, pleskáčov, plotíc a pstruhov. „Nekŕmené“ miesto zostávalo zatiaľ bez povšimnutia.
Jediné pozitívum bolo to, že som sa celkom dobre naučil zdolávať a vymotávať ryby z vlascov a kotviacich lán. Zdolávačka z pontónu je naozaj trochu zložitejšia. To však nemenilo nič na tom, že som to musel vychytať pre prípad, že by mi zabral nejaký veľký šupík, ktorý v tejto vode žije. Tešil som sa na ráno, na východ slnka, až uvidím tú nádhernú prírodu.
Cez noc som premrzol až do špiku kostí. Slnko už dávno vyšlo, ale, bohužiaľ, nič sme z neho nemali. Dohliadli sme maximálne na druhý koniec pontónu. Uväznila nás para, ktorá unikala z ochladzujúceho sa jazera a nad nami tvorila hmlu.
Nahadzoval som naslepo a neustále zdolával burinaté ryby. Druhý deň vietor rozohnal hmlu a jazero sa nám konečne ukázalo v plnej kráse. S krásnym počasím prišiel aj prvý kapor na boilies lesná jahoda. Bolo to z miesta, ktoré som dokrmoval len kobrou.
Drobček, ale potešil
Bol to naozajstný „velikán“! Meral takmer 30 cm! Áno, bol to drobček, ale zdvihol mi náladu. Neklamem, vážne mi urobil radosť. Konečne príval menších sumcov a ostatných rýb vystriedala moja obľúbená ryba - kapor. Ryba, ktorá je v mojej hlave deň čo deň.
I keď to nevyzeralo ideálne, držal som sa rovnakej taktiky. Kŕmne miesto som znovu dokŕmil plošne cca 10 kg boilies Caviar/Fruits a druhé miesto nechával v pokoji. Dúfal som, že silná aktivita burinných rýb na kŕmnom mieste upúta pozornosť kaprov. Už bolo na čase.
Dve hodiny po nakŕmení, ako keď mávnete čarovným prútikom, ustali zábery od nechcených rýb a začal som chytať kapry. Och, to bol pocit! Konečne mi odpovedali, konečne som mohol z niečoho vychádzať. Bola to šanca ako sa posunúť ďalej.
Mám rád, keď tie šupináče so mnou spolupracujú. Kapry sa pohybovali okolo 40-70 cm. Žiadni velikáni, ale ten kontakt s nimi bol pre mňa rozhodujúci. Upokojilo ma to. Do tretieho večera som mal na konte vyše 20 kaprov z kŕmneho miesta a jedného z nekŕmeného. Rozdiel bol evidentný. Už bolo na čase, hovoril som si.
Taktiku na menšie ryby som už mal. Snažil som sa vymyslieť, ako sa dostať k tým väčším, ale zároveň udržať miesto atraktívne. Z pontónu toho šlo veľa vymýšľať, pretože sa dalo chytať do všetkých svetových strán. To bola ideálna vec pre moje možnosti a ďalšiu taktiku, ktorá sa mi osvedčila na veľké kapry. Hovorím tomu, že svoje miesta nechám vyhorieť. Lovisko, na ktorom som od začiatku silne vnadil a odkiaľ mi chodili pravidelne zábery, bolo na to ako stvorené. Nastal čas sa do toho pustiť. Štvrtý deň som na ňom prestal úplne kŕmiť, ale aj chytať.
Kapry nemajú rady rozruch
Medzitým som si už rozkŕmil iné, asi 100 m vzdialené miesto. Chcel som, aby mi to prvé „dozobali“ a potom sa stiahli do pozadia alebo na nový kŕmny „flek“. Ktovie, či sú vždy moje úvahy správne. Ak to tak je - aspoň sčasti. Trofejné kapry, žijúce v malých skupinkách alebo kapry samotári, nemajú rady až toľko rozruchu. Na druhej strane sú však často v blízkosti takéhoto rozbehnutého fleku a veľmi dobre o ňom vedia. Taká je moja skúsenosť.
Za necelý deň mi nové kŕmne miesto začalo veľmi dobre fungovať a na podložke sa objavovali rovnaké sorty rýb. Po čase som skúsil na pôvodné - „vyhorené“ miesto nahodiť veľmi atraktívnu nástrahu, aby som zistil, či tam malé „pirane“ ešte sú. Na to používam najatraktívnejšie fluoro pop-up Compot NHDC. Do pol hodiny mi prišiel záber od menšieho kapra.
Miesto sa zdalo nevyžrané, teda ešte nepripravené pre môj zámer. Táto atraktívna nástraha ležala vo vode dlhší čas bez povšimnutia, preto som nastražil jednu guľu Caviar/Fruits, miesto som prehodil a opatrne stiahol do „vyhoreného fleku“. Taktiku som teda stanovil. Kým som si chytal kapry v rozmedzí 5-10 kg na novom kŕmnom mieste, to staré „vyhorené“, bolo bez záberu. Teda až do ďalšieho rána.
Takú rybu som nečakal!
Potom to prišlo. Nebol to splašený záber. Cievka sa otáčala veľmi pomaly. Po záseku mám predstavu o veľkosti ryby občas trochu skreslenú, ale teraz som si bol istý, že na prúte mám rybu, ktorú som na Ossiachersee na podložke zatiaľ rozhodne nemal. Kapor obchádzal pontón dookola a držal sa pri dne. Netlačil som naňho. Chcel som, aby sa čo najviac unavil v dostatočnej vzdialenosti od
pontónu.
Dôvod bol jednoduchý: pod nami bolo 5 metrov hĺbky a niekoľko istiacich lán, keď nepočítam nahodené prúty. Môj plán bol však nanič. Kapor si to nasmeroval rovno na nás a upaľoval priamo pod pontón. Bolo na čase sa doňho poriadne oprieť. Uf, ako mám vedieť, či ešte môžem pritvrdiť alebo nie? Kedy to praskne?
Boli to hrozné muky. Kapor sa pod nami cítil v bezpečí, a tak som takmer v ľahu preplietal prút medzi kotviacimi lanami. Všetko som tak nejako zvládal, ale vo chvíli, keď som pod nami zbadal telo ryby, znervóznel som. A nie málo! Zažíval som ten pocit, ako keď som zdolávali svojho prvého kapra. Občas to prežívam a prajem si, aby už bolo čo najrýchlejšie po všetkom, aby som zdvihol podberák a v ňom sa otočil bojom unavený kapor. Takú rybu som naozaj nečakal. Bol to on. Mohutný čierny šupináč. Presne taký, akého som si predstavoval z horského jazera.
Wau... je tam!
Neviem, ako dlho trval súboj o posledné metre vlasca, ale isté bolo jedno: vyhral som ho! Kapra som podobral a nechal ho v sieťke. Strážila ho Gábina. Pre tieto chvíle som mal pripravený náhradný prút, ktorý opäť letel do „ožiareného“ miesta, odkiaľ mi velikán prišiel. Koľkokrát sa mi táto pohotovosť vyplatila. Dúfal som, že tam nebol sám a že svojich kamarátov nevyplašil. Nemusel by, hĺbka tam je okolo 5 m, hovoril som si. Vyladil som hlásič a šiel sa kochať svojím úlovkom. Háčik veľkosti č. 8 vyzeral v kaprej papuľke, pardon, skôr v poriadnej hube, celkom smiešne. Ale sedel tam naozaj bravúrne. Ledva som ho vybral. Obrovský čierny šupík. Taká nádhera.
Boli sme všetci šťastím bez seba i naša sučka Miky, ktorá s radosťou pobehovala okolo neho. Keď sme sa pripravovali na fotografovanie, swinger na čerstvo nahodenom prúte sa opäť prilepil k prútu. Okamžite som kapra zapol do podložky a spustil ho z pontónu. Potom nasledoval zásek. Wau... je tam!
Prút sa ohol, ryba schádzala pomaly do hĺbky jazera a my sme sa začali smiať. Druhý súboj som si začal vychutnávať už v úplnom pokoji. No, ešte aby aj nie! S pocitom, že na mňa pod pontónmi čaká jedno veľké zviera, to snáď ani inak nejde. A teraz to mohlo byť len lepšie. Lenže čím dlhšie súboj trval, postupne pokoj a istotu vystriedala neistota. Vytriezvel som až od roztrasených sa kolien a tlkotu srdca. Nechcel som oňho prísť. Adrenalínu, neopísateľného pocitu chvenia, nepokoja a vzrušenia ma nezbavili ani moje predchádzajúce skúsenosti so zdolávaním podobných kapitálnych rýb.
Pekne z očí do očí
V tom momente som prežíval hneď dva „životné súboje“: jeden som mal za sebou a aj ten druhý som bol pripravený vyhrať. Nechcel som prísť o ten pocit, keď kapra navediem do siete, keď ho položím na podložku a môžem si ho pozrieť. Pekne z očí do očí. Nechcem, nikdy! Každý kapor má svoj výraz, je inak bojovný, má inú taktiku súboja a každý sa snaží získať späť stratenú slobodu trochu odlišným spôsobom. Aj keď sú si veľmi podobné, nakoniec zistíte, že sú jedinečné.
Ten súboj som znovu vyhral! Odovzdane sme odpočívali po boji: tak kapry, ako aj ja. Premýšľal som, čo sa im asi preháňa hlavou. Do akej miery si môžu uvedomiť, čo sa vlastne stalo? Keď som tie dva obry videl ležať na podložke, naplnil ma pocit obrovského šťastia a zadosťučinenia. Tak predsa tie premrznuté noci, presviedčanie Gábiny, premoknuté oblečenie a večné ťahanie Miky z jazera mali svoj význam.
Tak trochu som zvíťazil sám nad sebou. Môže sa zdať, že sa všetko opakuje, ale pre mňa sa pri vode zakaždým odohráva nový príbeh. Aj keď hlavní hrdinovia sú rovnakí. Každoročne vyrážam na nové vody a snažím sa pokoriť ďalšie a ďalšie prekážky, vymýšľať iné taktiky, zžívať sa s iným vodným biotopom a prekabátiť ho.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
