V jeden krásny slnečný deň som postával na brehu rieky a kochal som sa krásou okolia, keď sa zrazu v tesnej blízkosti brehu pohla spleť až po hladinu siahajúcich vodných rastlín. Spozornel som, lebo som bol zvedavý na tvora, ktorý to spôsobil. Chvíľu sa nedialo nič, ale po krátkom čase sa rastlinstvo začalo stále viac hýbať, až sa zrazu nad hladinou zjavil chvost ryby. Zakýval akoby na pozdrav a pomaly sa ponoril späť do spleti rastlín. V tom momente som zostal ako obarený a horúčkovito som začal premýšľať nad tým, ako sa dostať „na kobylku“ týmto „provokatérom“...
info
Kategória: Feeder
Vyšiel v čísle: AUGUST 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Vyčistime si miesto
Vedel som, že v tejto malebnej rieke žije dosť veľká populácia pekných rýb, ktoré by potešili srdce nejedného rybára. Ako chlapec som tie miesta často navštevoval, ale to bolo dávno a odvtedy sa veľa vecí zmenilo. Ten chvost mi nedal pokoja a vravel som si, že na tie ryby musím nejakým spôsobom vyzrieť. Nebolo to jednoduché, lebo popri spleti rastlín sa pod vodnou hladinou ukrývalo množstvo do vody spadnutých konárov, ale aj pár celých stromov. Bolo tam niekoľko relatívne voľných miest na umiestnenie nástrahy, ale nevedel som, ako to vlastne pod hladinou vyzerá v skutočnosti. Bolo potrebné zistiť skutočný stav. V starších knihách sa občas písalo, že si máme miesto lovu upraviť, aby sme odtiaľ ryby mohli bezpečne vytiahnuť. Úprava spočívala vo vytrhaní rastlín, vytiahnutí konárov, skrátka zbaviť miesto prekážok. No, dalo by sa to aj takto, ale v momente, kedy z vody vytiahneme čo len časť prekážok, zmeníme celý charakter dovtedy pre ryby niečím zaujímavého miesta.
Buďme sebci
Veľmi ľahko sa môže stať, že sa ryby takto upravenému miestu začnú vyhýbať, lebo bol narušený ich pocit bezpečia. Možno ich tam časom dokážeme nalákať pravidelným vnadením, ale to je na dlhšiu dobu a v dnešnom uponáhľanom svete na to jednoducho nie je čas a výsledok nikdy nie je istý. Ak si aj nájdeme čas na každodenné prikrmovanie, veľmi ľahko sa nám môže stať, že si túto našu činnosť niekto všimne a my sa už na to miesto nedostaneme, lebo ho obsadia naši „kolegovia“ rybári, a to nevravím o tom, čo nastane, ak nás uvidia na takom mieste uloviť dajakú rybu. Žiaľ, také niečo sa na brehoch našich vôd stáva čoraz bežnejším javom, preto sa musíme poberať iným smerom. Nerád vyslovujem tieto slová, ale buďme sebci. Nájdime si svoje miestečko (pre istotu radšej niekoľko), na ktorom budeme vedieť o každom konáriku, každom zlome a len my budeme vedieť, kam umiestniť nástrahu, aby sme niečo ulovili. Nato, aby sme vedeli o každej nerovnosti na dne, musíme vykonať prieskum terénu.
Pripravme sa už v zime
Ak chodievame na jedno miesto častejšie, postačí jedno dôkladné presondovanie miesta a budeme mať celkom dobrý obraz o stave dna. Najlepšie je, ak si svoje zistenia zakreslíme do poznámkového notesa. Predsa len, človek je tvor zábudlivý a ak si všetko zakreslí, nemusí si potom lámať hlavu, kde vlastne ten koreň je. Najjednoduchší spôsob, ako zistiť, čo sa na dne ukrýva, je, že sa v zime po zamrznutí vôd prejdeme po ľade a poriadne si všetko prezrieme. Voda je v zime priezračná, vidieť cez ňu do niekoľkometrovej hĺbky a všetko máme prestreté ako na dlani. Veľa rybárov takýmto spôsobom objavilo svoje top miesta. Našli priehlbne, plytčiny, zistili, pokiaľ siahajú konáre padnutého stromu a ako sú nasmerované. Všetko si odkrokovali a zakreslili do mapky s presnými údajmi o vzdialenostiach. V lete sa potom posadia na breh, vytiahnu notes a sú v obraze. Jediné, čo tam nemali zakreslené, sú porasty vodného rastlinstva, ktoré tam v zime nie sú, ale to je už len detail, ktorý sa tam dá kedykoľvek dokresliť. Takýto spôsob zisťovania skutkového stavu sa však dá urobiť, len keď nie je na ľade sneh a hlavne, ak je ľad dostatočne pevný, aby nás udržal, no a v neposlednom rade musíte mať na také niečo čas. Mám kamaráta, ktorý má takto presondovaných niekoľko revírov a vie takmer o každej prekážke vo vode a jeho notes je zdrojom neskutočných informácií. Stálo ho to niekoľko rokov pozorovaní a pravidelného chodenia po ľade a je pochopiteľné, že si tie údaje starostlivo stráži.
Sondovanie olovkom
Len málokto z nás si môže dovoliť takýto prieskum miesta lovu, okrem toho, na ľad sme už dávno zabudli, veď je predsa leto, a tak nám neostáva iné, ako si prieskum lovného miesta urobiť tesne pred lovom. Je viacero spôsobov, ako to vykonať. My sa zameriame na tie jednoduchšie a každému dostupné. Hádam najjednoduchšie je vejárovito „prehádzať“ priestor pred nami, samozrejme, berúc do úvahy už na prvý pohľad viditeľné prekážky. Podstatou tohto spôsobu je, že na koniec vlasca na karabínku pripneme 20 – 40 g ťažkú olovenú slzu a s ňou postupne prehadzujeme priestor pred nami. Tvar slzy je dôležitý preto, lebo najľahšie prekĺzne pomedzi prípadné prekážky bez uviaznutia. Vždy po dopade na hladinu si v duchu začneme počítať, za aký čas olovko dosadne na dno. Samozrejme, musíme s ním byť v neustálom kontakte, čiže budeme sledovať ku dnu padajúcim olovom napnutý vlasec, ktorý sa po dopade uvoľní, čo je pekne vidieť aj na špičke feedra, ktorá sa v tom momente narovná a aj vlasec pod vlastnou váhou vytvorí mierny oblúk. Špička udice pri dopade na hladinu smeruje hore a počas klesania olova ju pomaly nakláňame dopredu, samozrejme, dbajúc na napnutie vlasca a takto nechávame olovo kontrolovane dopadnúť na dno. Tým, že špičku postupne nakláňame dopredu, sa vlastne snažíme dosiahnuť, aby olovo dopadlo na dno zhruba v mieste, kam sme ho nahodili.
Nech sa budeme snažiť akokoľvek, vždy nastane stav, že si olovo počas klesania na dno nechtiac o nejakých pár decimetrov pritiahneme ku brehu, ale v našom prípade ani tak nejde o presné zmeranie hĺbky, tú aj tak iba odhadujeme, ale v tomto prípade nám ide hlavne o zistenie terénnych nerovností dna. Týmto „počítaním“ sme po nejakom čase praxe schopní odhadnúť aj malé rozdiely (10 – 20 cm) v hĺbke vody. Tým si vlastne vytvoríme akýsi obraz povrchu dna. Nevýhodou tohto spôsobu je, že po každom dopade olova na dno ho musíme vytiahnuť a znovu nahodiť o nejaký ten meter vedľa. Je to trochu prácny a hlavne zdĺhavý spôsob, ale stojí za to sa s ním potrápiť. Po troche praxe si dokážeme miesto lovu presondovať v priebehu 20 – 30 minút, čo zas nie je až taká veľká strata času. Za ten čas nám môže vo vedre „dozrieť“ namiešané a navlhčené krmivo pripravené na lov. Tak či tak je nutné počkať nejaký čas, kým ho môžeme použiť, aby pracovalo tak, ako má, a za ten čas si môžeme spraviť obraz o mieste, kam ho budeme rybám servírovať.
Počítaním dopadu olova na dno zistíme reliéf dna, ale nevieme, akú má štruktúru a čo sa na ňom nachádza.
Štruktúra dna
Už samotný dopad olova na dno nám môže veľa napovedať. Ak dopadne na tvrdé dno, špička feedra ako keby poskočila a pri dopade olova pocítime akoby klepnutie. Čím ťažšiu záťaž použijeme, tým výraznejšie sa to prejaví, ale netreba to s jeho hmotnosťou preháňať, lebo ťažšie olovo robí väčší „rámus“ pri dosadnutí na dno a naším cieľom nie je všetko odtiaľ odplašiť. Na niektorých miestach môže byť buchnutie olova o dno pre ryby znamením na ústup do bezpečnejších zón, ale zas na inom mieste im to signalizuje prestretý stôl a začnú sa na takom mieste zhromažďovať. Je to všade iné a my musíme prísť na to, čo a kde na ne platí. Ak sa špička pri dopade olova na dno narovnáva pomalšie, ako keby len takým uvoľnením, dno je mäkké a olovo sa postupne norí do bahna alebo medzi rastliny pokrývajúce dno. Pokiaľ sa dá, vždy sa budeme snažiť nájsť miesto s tvrdším dnom, lebo je tam predpoklad, že ponúkané krmivo a nástraha nezapadne do bahna alebo rastliny, kde by ho ryby nemuseli nájsť. Či olovo dopadlo na tvrdé alebo bahnité dno, aj tak dokážeme rozlíšiť až po nejakom čase, lebo ten rozdiel v pohybe špičky je nepatrný a vyžaduje to určitú prax. Po dopade olova na dno ho so sklonenou špičkou udice začneme pomaly priťahovať ku brehu a sledujeme, ako sa pri pohybe po dne správa. Skackavý pohyb nám napovedá, že dno je pokryté kameňmi. Ak sa počas takéhoto poskakovania po dne olovo občas zachytí, zdvihnutím špičky sa uvoľní, znamená to, že na dne sú väčšie kamene. Po piesčitom a hlinitom dne sa olovená slza rovnomerne kĺže, prípadne jemne poskakuje. Ak sa zabára do bahna, špička sa začne viac prehýbať, ale pohyb olova je viac-menej rovnomerný. Ak ho ťaháme pomedzi rastlinstvo, olovo sa o ne zachytáva a jeho pohyb je trhaný presne tak, ako sa trhajú rastliny, pomedzi ktoré ho ťaháme. Pri takomto ťahaní cez rastliny ich takmer vždy vytiahneme zachytené na olove.
Ak natrafíme na konár...
Horšie je, ak sa olovo zachytilo na dne a pri ďalšom ťahaní začne niečo na druhom konci pružiť. Je to neklamný znak toho, že sme zachytili konár. Po napružení a prudkom uvoľnení vlasca z navijaka môžeme takto zachytené olovo uvoľniť a s vysoko dvihnutou špičkou a rýchlym navíjaním vlasca ho dostaneme mimo dosah konára. Ak sa to nepodarí, musíme sa presunúť bokom na daktorú stranu a skúšať to dovtedy, kým sa olovo neuvoľní. V tom najhoršom prípade ho budeme musieť odtrhnúť a naviazať nové na dokončenie sondovania, ale už budeme vedieť, že na tomto mieste to nebude to pravé, ale v tesnej blízkosti takého konára to môže byť veľmi zaujímavé. Podobné zachytenie na dne, ale bez následného pruženia nám môže naznačovať výraznejší zlom alebo hranu na dne. Uvoľnenie na takomto mieste zachyteného olova je podobné ako pri predošlom spôsobe. Ak sa olovo zachytí na dne a po dvihnutí špičky sa uvoľní a jeho pohyb počas priťahovania ku brehu so zdvihnutou špičkou je viac-menej rovnomerný, našli sme veľmi zaujímavé miesto na lov, lebo sa tam zvažuje dno a na ňom ryby takmer vždy hľadajú niečo „pod zub“. Na takomto mieste sa snažíme nájsť hornú hranu, nad ktorou dno smerom ku brehu stúpa miernejšie, ale aj spodnú hranu takéhoto klesania, lebo práve tam býva prirodzené miesto ukladania potravy rýb, čiže akási špajza. Občas je dobré skúsiť aj zvažujúci sa svah, ale vo väčšine prípadov najviac boduje spodná hrana. Občas, hlavne ak je takáto výraznejšia nerovnosť dna ďalej od brehu a svah je prudší, nie sme schopní loviť na spodnej hrane, lebo vlasec prechádzajúci vrchným hrebeňom hrany sa na nej veľmi často poškodí a každá väčšia ryba je dopredu stratená. V takom prípade nám neostáva iné, ako sa snažiť ryby krmivom nalákať na hornú hranu. Tu tiež hrozí, že sa zaseknutá, hlavne väčšia ryba bude snažiť dostať na pre ňu bezpečnejšie miesto a bude unikať dolu do hlbšej vody. Na to však musíme byť pripravení a nenechať ju plávať tým smerom.
To, čo sme si doteraz vraveli, platí hlavne na jazerách, ale aj na riekach s miernejším prúdením. Ak však chceme loviť na našich väčších riekach, ako je Váh alebo Dunaj, prieskum terénu je trochu odlišný, aj keď podstata je rovnaká, ale o tom až nabudúce.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
