Po štyroch hodinách, keď sa na brehu nič nedeje (hladná šelma zrejme zatiaľ odišla zožrať iných turistov), ??my sme stále na lodi a mne už je strašná zima, lebo som do záchranného člna naskočil len naľahko, strácam všetky zábrany. „Radšej sa nechám zožrať, než aby som tu bol až do svitania,“ hovorím Karlovi. Karel ma od toho dôrazne odrádza, ale nakoniec si presadím svoje. Vyliezame na breh, beriem si do ruky lopatku na zakopanie exkrementov a idem sa stretnúť s trojmetrovú šelmou, zatiaľ čo Karel ma istí zo zálohy na lodi...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2012
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 20
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Tento príbeh sa začal niekedy začiatkom októbra, keď som sa po vyčerpávajúcej sezóne konečne chystal na ryby. Doteraz som bol len 3-krát na pretekoch, čo, ako sami určite viete, je len málokedy ozajstná kaprárina. Konečne teda klasická výprava. Nemusel som dlho rozmýšľať, s kým by som rád vyrazil. Karel je skvelý parťák. Žičlivý, ochotný, pohodový, neurážlivý a spoľahlivý. Ak ste s ním, môžete sa stopercentne spoľahnúť, že sa niečo zomelie. Rovnaké to bolo aj tentoraz.
Ideme na Vltavu...
V pondelok ráno volám Karlovi, že by som išiel od stredy do nedele buď na Labe, alebo na jednu z priehrad na vltavskej kaskáde. Či by nešiel so mnou. Jeho odpoveď bola kladná, ale vytušil som, že by radšej išiel na Labe. To ma trochu rozhodilo, pretože ja som skôr preferoval kaskádu a Labe som bral skôr ako rezervu. Mal som však celkom slušné argumenty, prečo uprednostniť moju voľbu, takže som ho po dni diskusií doslova „ukecal“, aby sme išli na vltavské priehrady. Dohovárame odchod na desiatu hodinu dopoludnia a ja v duchu dúfam, že to snáď nič nezhatí. Keď o jedenástej volám, kde je, počujem v telefóne skrúšený Karlov hlas: „Stala sa hrozná tragédia, babička ...“ Chystám sa mu kondolovať, lenže v tej chvíli Karel pokračuje: „... babička mi povedala, že jeden z jazvečíkov musí z domu, pretože jej zadrhli štrnásť sliepok.“ Tak teraz už nechcem kondolovať, ale mám čo robiť, aby som nevyprskol od smiechu do telefónu. „A kohúta tiež,“ dokončuje zoznam masakru. Skôr ako stihnem čokoľvek povedať, Karel pokračuje: „Takže nemôžem nikam ísť, psy som musel dať od seba, šklbeme teraz sliepky, večer budeme robiť slepačiu polievku, ráno potom nátierku, cez deň zasa sliepku na paprike.“ V duchu si myslím niečo ako: „No toto sa mi môže stať len s Karlom.“ Neostáva mi nič, iba sa zmieriť s tým, že výpravu budem musieť absolvovať sám.
Karel je skrátka taký
Aby som sa upokojil, volám to Sväťovi, ktorý je náš najlepší kamarát a ktorý mi pri každej príležitosti hovorí, že veľa pijem, že tie moje tri – štyri pivá denne sú veľa. „Lenže Sväťo, toto sa v triezvom stave nedá vydržať,“ hovorím mu s úsmevom. Ono už stačí to, ako Karel vybavoval tie jazvečíky. Išiel po ne, respektíve poňho 350 km niekam na zapadnutý koniec Moravy. Málokto chápal, prečo tak ďaleko, čo však nebolo nič proti tomu, že keď už kúpil jedného a bol na polovičnej ceste späť, spomenul si, že by mohol kúpiť dva, že sa mu tam páčil ešte jeden. Tak sa vrátil, lenže na druhého už nemal peniaze. Napriek tomu sa mu to podarilo nejako zjednať, myslím, že to vymenil aj za králiky, a domov víťazoslávne priviezol dva psíky... ktoré teraz babičke roztrhali všetky sliepky. No stále lepšie ako naposledy, keď na päť minút odišiel do obchodu po rožky a vrátil sa po piatich hodinách so štyrmi pneumatikami, že vraj boli práve v akcii.
Našiel som miesto
Ale späť k rybám. Ešte pred dojazdom na miesto nastáva ďalší zvrat. Dozvedám sa, že Karel predsa len dorazí. Príde po vlastnej osi o deň neskôr. Tak to som rád. Nevadí mi byť sám, ale predsa len s parťákom je to vždy lepšie. Auto pri vode odovzdávam známemu, ktorý ho odváža k sebe na chatu, dávam veci na loď, sadám na hromadu vecí, čo so sebou ťahám, a s pomocou elektromotora mierim po priehrade dole. Nepoznám to tu, nikdy som v tejto časti nechytal, ale práve od toho známeho mám niekoľko tipov, kde by som mohol zakotviť. Miesta, ktoré míňam prvých pár sto metrov, sú pomerne obsadené, takže tu nie, zastavujem až asi po dvoch kilometroch. Tu sú dve miesta prázdne a okolo niekoľko sto metrov hore ani dole nikto. „To bude to pravé,“ hovorím si, pretože na rybách zo všetkého najviac zbožňujem pokoj. Pri voľbe medzi týmito dvoma miestami volím to o niečo reálnejšie, pretože má pršať a na tom viac svahovom by to mohlo byť „o hubu“. Aj tak to sú doslova bojové podmienky, navyše sťažené neustále stúpajúcou vodou. Obvykle najprv dávam dokopy prúty, zatiaľ čo bivak a ostatné až nakoniec, ale v tomto teréne postupujem opačne. Prúty za tmy vyveziem, ale ak by som mal stavať prístrešok a vybaľovať veci, tak by to bolo dosť komplikované. „Dáždnik“ sa mi tu len tak-tak vojde, ale stále lepšie, ako sa s niekým preťahovať o miesto na chytanie. O chvíľu som nasťahovaný a skraja tmy aj vyvezené prúty. Mapujem pritom väčšie okolie svojho stanovišťa, ale nedarí sa mi nájsť nič zaujímavé. Strmý breh z oboch strán a uprostred celkom silný nános bez akýchkoľvek nerovností. Preto sa rozhodujem chytať pri päte protiľahlého brehu, kde tvrdé dno prechádza do mäkšieho. Prúty dávam cca
70 m od seba a zároveň volím dve rôzne hĺbky, aby som zistil, kde sa ryby pohybujú. Do rána však nemám ani píp.
Karel je tu
O deviatej dopoludnia prichádza prvý nesmelý záber od náprotivnej skaly a hneď je veselšie. Kapor má síce len okolo 6 – 7 kg, ale na začiatok dobré, nie? Počas dňa sú oba prúty úplne mŕtve. Z letargie ma vytrhuje až démon – Karči. Z malého nafukovacieho člna urobil s pomocou ležadla hotovú plachetnicu, driftuje po vetre ako stroskotanec. Keď ho vidím, neubránim sa smiechu. Na toto by nikto iný neprišiel. S radosťou ho vítam a je mi jasné, čo bude nasledovať. Dezinfekcia! To je Karlov krycí názov pre slivovicu. Kája totiž nepije, on len zdravotne dezinfikuje, občas aj každú polhodinu. Vždy vymyslí nejaký originálny dôvod, prečo si musíme dať štamperlíček. No prečo nie, zvlášť keď je k dispozícii kvalitné moravské liečivo. O chvíľu má vyvezené prúty aj on, a tak už nezostáva než čakať, ako k nám budú kapry naklonené. Sprvu to nevyzerá na nejakú hitparádu. Skoro ráno chytám „päťkiláka“, cez deň potom ešte niekoľko ďalších podobnej hmotnostnej kategórie.
Prichádzajú prvé väčšie ryby
Po zotmení však pripláva zaujímavejšia kategória. Hneď po záseku je mi jasné, že to bude väčšia ryba. Silný ťah, žiadne klepanie hlavou, bez šancí rybu pretočiť smerom k sebe. A tak naskakujeme na loď a vyrážame za kaprom. Karel sa ešte vracia po kameru, bez nej odmieta nastúpiť. Vysvetľujem mu, že aj tak v tej tme nič nenatočíme, ale to skôr naučíte mačku kotkodákať a psa hrať hry, ako Karla presvedčíte o tom, že niečo nie je tak, ako si myslí. No nič, kapra čoskoro doháňame a začína sa pravé zdolávanie. Moje Hi-S ide párkrát do plnej krivky, ale inak je to otázka chvíľky a kapor je v podberáku. Odhadujeme ho na 12 – 15 kg, čo potvrdzuje aj hmotnosť 14,2 kg. Super, krásna zdravá ryba so slušným pupkom. Nechávam ju v podložke preloženej na polovicu, držím ju v nej v blízkosti brehu a čakám na Karla, až príde s foťákom. Vo chvíli, keď už mieri ku mne, ryba sa z ničoho nič vyhodí, a to tak šikovne (a pre nás nešikovne), že vyskočí z podložky a zvezie sa rovno do hlbšej vody pri brehu. Všetko sa zbehlo počas pikosekundy, nestihli sme povedať ani popol, nieto nejako reagovať.
Fotková ryba je preč!
Sadáme si na vedierka, ktoré máme miesto sedačiek, a smutne na seba pozeráme. Keď už sa nám podarí chytiť „fotkovú“ rybu, tak to takto pokašleme. Karel je z toho úplne na prášky, pretože si dáva za vinu, že navrhol preložiť kapra zo zapínacej podložky, z ktorej by nemohol utiecť, do svojej, vankúšovej, v ktorej nebol nijako istený. Snažím sa ho povzbudiť a na odľahčenie mu rozprávam minuloročný príbeh môjho staršieho syna Miša. Tomu sa v noci podarilo uloviť viac ako 18 kg kapra, čo bol jeho osobák a zároveň pravdepodobne najväčšia ryba toho revíru. Keďže so sebou nemal kvalitný foťák, o štvrtej ráno nás zobudil, či by som ho neprišiel odfotiť. O pol piatej sme teda s manželkou vyrazili a vybrali sa 100 km za ním. Keď sme prišli, sedel víťazoslávne pri bivaku a popíjal čaj. „OK, ideme na to, nemám veľa času,“ hovorím mu. Mišo berie do ruky sak a vidím, ako mu úplne stuhnú rysy. Sak je totiž prázdny. Vzal si totiž so sebou moje saky, ktoré sme spolu s Rafanom odrovnali na pretekoch na Merenye. Viaceré z nich sa potom nedali zatvárať, boli poškodené, miestami deravé. Mišo si síce všimol, že sa mu sak nedá celý zavrieť, ale myslel, že z neho kapor neutečie. Neutiekol, iba zaplával. A tak sme zase s manželkou na otočku išli domov a Mišo nakoniec vyhlásil, že za to môžem ja, lebo som mu nepožičal foťák. Som to ale zloduch, alebo skôr „foter lotor“, čo?
Česť je zachránená
Zasmejeme sa na tej spomienke a ja vyvážam prút, na ktorý bol záber. Keď sa vraciam, vidím, že Karel drží môj druhý prút. Vraj tam niečo je. Len čo ho beriem pod svoju kontrolu, silný ťah ryby mi ho skoro vytrháva z rúk. Je to jasné, nadišli veľké ryby! Rýchlo naskakujeme na loď a mierime za rybou. Tá však upaľuje dole po priehrade, Karel absolútne nestíha jej tempu, takže jej musím povoľovať. Prichádzame k nej až po niekoľkých stovkách metrov. Keďže sa vyčerpala už týmto únikom, je zdolávanie otázkou pár sekúnd. Nedávam jej najmenšiu šancu, čo sa následne ukazuje ako múdre, pretože je zaseknutá len za blanku. Je úplne rovnako veľká ako tá predchádzajúca, ale nemá také brucho, čo potvrdzuje aj hmotnosť – rovných 13 kg. Hneď je nám veselšie. Dávame už oveľa väčší pozor, aby nám ryba neutiekla pred fotením. Pár nočných fotiek a ryba pláva späť. Nastáva čas na poriadnu dezinfekciu. V sobotu nám ryby zaberajú počas celého dňa. Obzvlášť udice, kde máme Spicemana so slivkou, sa takmer nezastavia. Nie sú to žiadne obry, väčšina z nich má 5 až 8 kg. Kája si ich však vychutnáva. Nikto iný sa nehrá s rybami tak ako on. Navyše, teraz na to má nový zdolávací prút, ktorý túžil vyskúšať. Čím viac sa prút ohýba, tým viac je Karel spokojný. Ale úprimne povedané, jemu sa málokedy ohýba aj jemný prút, pretože rybe zakaždým, keď nejde smerom k nemu, okamžite povolí. Špička sa mu pritom medzi prvým a druhým očkom ľahko pohojdáva, asi ako keď 15 cm plotička ťuká na heavy feeder.
Je tu medveď
Večer však zábery ustávajú, noc je takmer úplne hluchá. Ale to vôbec nevadí, je tu absolútne božské ticho. Snáď až na zvuky zvierat na protiľahlých kopcoch. „Ak to zas náhodou nie je medveď,“ hovorím so smiechom Karlovi. Obaja spomíname na predvlaňajšiu príhodu na tom istom revíri, aj keď na celkom inom mieste. Došli sme tam počas zotmenia a keďže oproti nám bolo dosť rybárov a ja som nechcel, aby o nás vedeli, poprosil som Karla, aby bol čo najtichší. Všetko sa darilo do tej doby, kým som nezačal zavážať prúty. Keď som si po pol hodine mapovania konečne vyhliadol miesto na skalnom výbežku a začal spúšťať montáž, rozľahlo sa cez celú zátoku zúfalé volanie: „Micháál, Micháál!“ V úľaku som pustil montáž tak rýchlo, že sa mi zamotal „šokáč“ a mohol som to celé vytiahnuť. „To mi asi robí naschvál,“ hovoril som si v duchu. Ale bolo mi jasné, že sa muselo stať niečo vážnejšieho, inak by takto nestresoval. A tak som vytiahol udicu a ponáhľal sa späť k nášmu stanovišťu. Keď som sa priblížil, začal som húkať na Karla, čo sa deje. „Niekto tu je!“ Znie jeho odpoveď. „Ako niekto?“ Pýtam sa nechápavo. „Zviera!“ Hovorí mi tajuplne Karol. „Aké zviera tu, prosím ťa, môže byť?“ Začínam byť naštvaný, že ma takto zbytočne vyplašil a privolal späť. Jeho odpoveď ma však omračuje: „Medveď!“ „Medveď? Čo by tu robil, maximálne tak v Beskydoch, a ktovie, či tam nejaké sú, ale tu?“ V tú chvíľu sa z lesa ozve veľmi nepríjemný chrčivý zvuk. Trochu som zneistel, ale stále sa snažím zachovať si zdravý rozum. „Hej, to je blbosť, vieš, koľko by sa tu stalo malérov, keby si tu len tak chodili medvede?“ Opäť ten zvuk, po ktorom už má Karel úplne jasno: „To nie je medveď ... to je naštvaný medveď!“ Vykríkol zúfalo a šípkou vletel do člna. Tiež úplne panikárim, rozbieham sa a skáčem za kamarátom. Navyše rýchlo veslujeme čo najďalej od brehu, aby sme mali nejaký náskok, keby onen krvilačný chlpáč vedel kraul.
Medveď nás teda nezožral
Po štyroch hodinách, keď sa na brehu nič nedeje (hladná šelma zrejme zatiaľ odišla zožrať iných turistov), my sme stále na lodi a mne už je strašná zima, lebo som do záchranného člna naskočil len naľahko, strácam všetky zábrany. „Radšej sa nechám zožrať, než aby som tu bol až do svitania,“ hovorím Karlovi. Karel ma od toho dôrazne odrádza, ale nakoniec si presadím svoje. Vyliezame na breh, beriem si do ruky lopatku na zakopanie exkrementov a idem sa stretnúť s trojmetrovú šelmou, zatiaľ čo Karel ma istí zo zálohy na lodi. Medveď však nikde nie je, zrejme dostal strach a zmizol. Hneď voláme poľovníkovi Vondrlíkovi, či je možné, aby tu boli medvede. A Karel mu dokonale imituje ten hrozivý zvuk. „To bol diviak vy hlupáci,“ smeje sa nám Aleš do telefónu. A na druhý deň sa jeho názor potvrdzuje, pretože stádo diviakov v čele so šialene chrčiacou diviačicou ide opäť okolo nás. No nič, je z toho aspoň nezabudnuteľný zážitok a Karel je od tej doby okrem pastiera kaprov i lovec medveďov.
Ostávame ešte jednu noc
Po tejto spomienke sa vraciame späť do reality. Ryby nám ju však nijak nespríjemňujú. Záberov ubúda a až na jednu osem a polku len menšie kapry. Je nedeľa a čas ísť domov. Nejaký šiesty zmysel mi však hovorí, aby sme zostali. Celý rok som vo firme a Karel vo výrobni. A teraz, keď sme konečne na rybách, pôjdeme domov, len čo to prestane brať? Čoskoro mám v hlave jasno, že zostanem ešte noc. Teraz ešte čo Karel. Najprv nechce, že niekde musí pustiť nejaké kúrenie, ale vzápätí sa ukáže, že v ňom koluje kaprárska krv. Zložito zariaďuje, aby to zaňho pustil niekto iný. Takže predsa len zostávame. Samozrejme, na to si musíme dať ďalšiu dezinfekciu. Keďže som posledné dve noci naspal tak po hodine, idem si ľahnúť o niečo skôr. Vnímam ešte, ako Karel ťahá nejakého menšieho kapríka, potom zaspávam. K ránu ma budí krátke píp na pravom prúte, teda z miesta, ktoré sme silnejšie zakrmovali „BigeSkom“ a kde som dostal aj tú štrnástku. Keďže je voda vystúpená veľmi vysoko, mám rukoväte až vo vchode do bivaku, inam dať prúty nešlo. To mi umožňuje zaseknúť priamo z ležadla, stačilo len rýchlo rozopnúť spacák. Prút sa silno ohýba, neskôr sa rozjačí aj brzda, je jasné, že to bude ťažšia ryba. Počas chvíľočky obúvam topánky a budím Karla. „Toto je kapor, kvôli ktorému sme sem prišli,“ hovorím mu prorocky. Vydávame sa opäť do miest, kde sme zdolávali aj predchádzajúce väčšie ryby. Je zaujímavé, že všetky mieria sem, hoci tu nie je väčšia hĺbka alebo nejaké prekážky. Len čo sa domotám nad kapra, silno sa do neho opriem, na čo sa Karel nemôže pozerať. Môj prút niekoľkokrát zmizne skoro až po rukoväť do vody. Kapor podniká fantastické výpady, niekoľkokrát pretočí loď sem a tam, občas to nezadržateľne vezme aj cez brzdu. Niekedy si hovorím, že spomienka na takýto súboj je viac ako údaj o jeho hmotnosti alebo dokonca aj fotka. Ten adrenalín zostane hlboko vo vašej duši a bude vás hriať pri večeroch, keď budete na ryby len spomínať. Ešte jeden výpad, ďalší, ďalší a kapor je v podberáku. Sme nadšení. Je to určite pätnásť plus.
Krásny neuveriteľne bachratý šupík nám robí obrovskú radosť, obzvlášť keď mu nameriame 86 cm a odvážime ľahko nad 17 kg. Tak tá jedna noc navyše sa vyplatila mierou vrchovatou. Sadáme si s Kájom vedľa bivaku a obaja dostávame chuť na pivo. Lenže to je úplne ľadové, ráno boli len dva stupne. To by však nebol Karel, aby si nevedel rady. Dáva ho do podberáka a keďže má voda stále ešte 15 °C, pivo má v priebehu okamihu optimálnu teplotu. Snáď tri – štyri hodiny popíjame a rozprávame o všetkom možnom i nemožnom. Napríklad aj o tom, čo asi robí ten medveď. Či sa bude ďalej zbabelo schovávať v lese, alebo nájde odvahu a tvárou v tvár sa stretne s Karlom, lovcom medveďov.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
