Väčšina rybárov viac či menej vie, že značná časť dravých rýb sa občas stáva kanibalom. Žiaden z nich, ak sa vyskytne príležitosť, nedokáže povedať nie menšiemu príbuznému rovnakého druhu. Všeobecne je medzi rybármi rozšírené, že najznámejším kanibalom je šťuka. Je to však skutočne pravdivý názor?
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: AUGUST 2013
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
V prírode je šťučí kanibalizmus priamo závislý od okolitých podmienok. Počas obdobia keď malé štuky dospievajú, je toto správanie najviac badateľné. Sama príroda chráni svojich najbezbrannejších pomocou jednoduchých preventívnych metód. Prvú z nich už možno vidieť počas trenia. Šťuky sa trú na viacerých miestach. To znamená, že šťuka nevypustí ikry na jednom mieste, ale rozdelí ich na viacero vzdialených miest.
Na tento jav má výrazný vplyv aj zmena počasia. Pri výraznejšej zmene šťuka zastaví samotné trenie a presunie sa na ďalšie miesto. V tomto období je prenasledovaná hordou vášnivých prenasledovateľov, ktorí si nenechajú ujsť žiadnu príležitosť, aby oplodnili nakladené ikry. Týmto spôsobom sama príroda zariadila, aby sa malé šťuky nevyliahli na jednom mieste, a nestali sa tak ľahkou korisťou ich vlastných súkmeňovcov. Ďalším faktorom limitujúcim kanibalizmus je hojnosť ďalšej ľahko dostupnej potravy. V sladkých vodách sú to napríklad plotice tiahnuce do trenia, ktoré si vyberajú na trenie rovnaké miesta, ako šťuky. Slané vody Baltiku ponúkajú mladým šťukám a ich súkmeňovcom lákavejšiu pochúťku v podobe baltickej krevety (Crangon crangon, Linnaeus, 1758).
Len zriedka sa navzájom požierajú
Počas obdobia od apríla do júna nespočetné húfy týchto kôrovcov je ľahko vidieť v tŕstí pobaltského pobrežia. Ide o vysoko kalorické a zdravé jedlo. Bez debaty je pre ryby oveľa jednoduchšie sa v tomto období zamerať na takúto potravu, ako sa naháňať za akoukoľvek rybou. Ryby si na túto potravu privyknú veľmi rýchlo. Ďalším faktorom, ktorý obmedzuje kanibalizmus na neresiskách, je pomerne malá rozmanitosť malých šťúk, pokiaľ ide o veľkosť. To všetko v kombinácii s ich nízkou mobilitou vedie k tomu, že len zriedka sa navzájom požierajú.
Pri umelom chove je situácia úplne iná. Stačí malý poter nechať spoločne v jednej veľkej kadi spolu pár dní, a z pár tisíc rybičiek ostané len zopár stoviek jedincov. V prípade, že by sme ich nechali spolu ešte dlhší čas, nakoniec by ostala iba jediná najsilnejšia ryba. Chovatelia tento fenomén poznajú veľmi dobre a vyrovnávajú sa s ním rôznymi spôsobmi. Najjednoduchším je intenzívne kŕmenie a udržiavanie veľmi nízkej intenzity svetla. Kanibalizmus narastá priamo úmerne s intenzitou svetla. Najefektívnejším spôsobom zamedzenia veľkých strát je čo najrýchlejšie nasadenie poteru priamo do riek a jazier. V neskoršom období to už také jednoduché nebude.
Jesenný kanibalizmus šťúk
Šťuky nemajú tendenciu sa zhlukovať. Počas určitých období sa však stáva, že sa viacero rýb stretne na jednom mieste. Dochádza k tomu práve počas trenia, keď sú spolu väčšie aj menšie ryby. Samce sú výrazne menšie ako samice, čo je ich značnou nevýhodou.
Ďalším obdobím, keď dochádza k zvýšenému kanibalizmu, je jeseň. Vodné rastlinstvo sa pomaly, ale iste stráca, a mladé šťuky ostávajú bez skrýše. Vzácnosťou sú vody, kde prevláda len jeden druh ryby, tzv. monokultúry. Občas sa stane, že nájdete vodu, kde prevládajúcou rybou je práve šťuka. Preto týmto rybám neostáva nič iné, len sa kŕmiť vlastným druhom.
Najčastejším znakom takéhoto loviska, sú šťuky označené zubami iných šťúk. Podľa veľkosti zárezov a medzier medzi jednotlivými zubami vieme odhadnúť veľkosť predátora. Prípady, keď na seba zaútočili šťuky skoro rovnakej veľkosti, nie sú ničím výnimočným. Ak jedna chytí druhú v polovici, zväčša sa to končí krvavými jazvami.
Ďalšou situáciou je, keď sa stretnú dve ryby rovnakej veľkosti. Našli sa takto ryby udusené jedna druhou, keď šťuka rovnakej veľkosti nebola schopná prehltnúť súkmeňovca takej istej veľkosti. Nenásytnosť sa im v takomto prípade stala osudnou. Šťuka je vrcholovým predátorom na väčšine vôd. Jedinou hrozbou môže byť len väčšia, či rovnako veľká šťuka, alebo sumec. Preto rovnako ako u suchozemských predátorov, pri dostatku potravy šťuky tolerujú jedna druhú. V prípade malého množstva potravy, či jeho úbytku, sa lov na vlastný druh začína. Takže - prípad je jasný, šťuka je kanibal. Aký záver z toho plynie pre rybára?
Záver pre rybárov
Prvý záver je ihneď jasný - každý rybár loviaci šťuky by mal mať vo svojej výbave imitáciu šťuky. Časy, keď stačilo mať strieborné a zlaté plandavky, sú už dávno preč. Dnes, keď chcete chytiť viacej väčších rýb, musíte skúšať oveľa viac nových vecí. Nie je len potrebné sa naučiť nové veci, ale byť naozaj dobrý v tých starých. Je potrebné skúšať nové nástrahy na starých loviskách. Takéto pokusy vedú k prekvapivým výsledkom.
Bol som svedkom neuveriteľných situácií. Na mnohých miestach, kde sa to len hemžilo rybármi s nástrahami rôznych tvarov a veľkostí, som nevidel chytiť žiadnu šťuku. Až do chvíle, keď sa na trh dostali nástrahy napodobňujúce malé šťuky. Potom aj miesta, kde sme už nepredpokladali žiadne ryby, odhalili svoje neuveriteľné tajomstvá.
Jedna takáto príhoda sa stala na hlavných pretekoch o pohár poľského magazínu “Wędkarski Świat”. Stodvadsať rybárov chytalo na jednom zo Szelągských jazier blízko Olsztynska. Niečo málo šťúk okolo 1-3 kg bolo chytených, hlavne na mäkké nástrahy. Mne sa podarilo dostať z vody rybu dlhú 96 cm na jerkbait vo farbe šťuky (Salmo Jack 18). Na konci pretekov, keď voda už bola poriadne prechytaná, rovnaká nástraha vyprovokovala rybu cez 10 kg! Takúto rybu som v Poľsku už dávno nevidel. Svedkami boli prekvapení rybári, ktorí preskúmali každý centimeter tohto loviska s ich nástrahami.
Mnohokrát počas jarných vychádzok k vode zaznamenávajú imitácie šťuky ohromný úspech voči ostatným nástrahám. Každá firma, zaoberajúca sa prívlačou, má vo svojej ponuke takúto nástrahu. Každý si tak vie nájsť tú svoju nástrahu, ktorá viac, či menej verne napodobňuje mladú šťuku. Sú tu rôzne nástrahy, či už mäkké, voblery, jerky, plandavky… Sú medzi nimi jednodielne či viacdielne modely. Hlboko potápavé, plávajúce či povrchové. Niektoré sú univerzálne, iné zase špeciálne určené na trolling. Ako obvykle pred výberom správneho typu nástrahy je dobré sa porozprávať s miestnymi rybármi. Prvou a veľmi dôležitou otázkou je veľkosť nástrahy.
Veľkosť nástrahy
Môže byť nástraha priveľká pre šťuku? Z ichtyologického hľadiska je tomu až ťažké uveriť. Podľa našich poznatkov je pre šťuku optimálna veľkosť nástrahy 10 % z jej celkovej telesnej hmotnosti. To znamená, že ak máme napríklad 10 kg dravca, ktorý má zostať v dobrom zdravotnom stave a kondícii, aby bol schopný sa pripojiť k treniu každý rok, ale aby aj priberal na hmotnosti, musí mať prístup ku koristi s hmotnosťou najmenej 1 kg.
A čo potom ryby vážiace 20 a viac kg? Preto, aby sa udržali v dobrej kondícii, budú potrebovať „sústo“ s hmotnosťou minimálne 2 kg!!! V reálnych podmienkach však všetci dobre vieme, že to nie je stále možné. Ryby si vždy vyhľadávajú potravu, ktorá im vynahradí vynaloženú energiu na jej ulovenie. Preto nikdy nepohrdnú väčším kúskom.
Je rozdiel aj medzi 1 kg pleskáčom a 1 kg šťukou. Pleskáč sa kalorickou hodnotou nemôže rovnať šťuke, a ani jeho tvar nie je najideálnejší. Preto sa nemusíte báť, že veľká nástraha v tvare šťuky ostane nepovšimnutou. Práve naopak. Môže byť mnohokrát oveľa účinnejšia, ako čokoľvek iné. Preto pri love životnej ryby nie je 20 cm nástraha ničím výnimočným.
Aj náradie je limitujúcim faktorom
Nielen veľkosť nástrahy, ale aj naše náradie je limitujúcim faktorom. Neviem si dobre predstaviť nahadzovať 40-50 cm voblery. Sú takéto nástrahy, ale ich určenie je iba pre trolling (ťahanie nástrahy za loďou - pozn. red.). Pri výbere nástrah by ste sa mali riadiť aj gramážou vášho prúta, aby ste ho zbytočne nepreťažili.
Určite by ste nemali začínať lov s tou najväčšou nástrahou. Mnoho rýb sa nechá zlákať pomerne malými nástrahami. Nakoniec však skončíme na lovisku, kde zopár priemerných úlovkov za deň nebude ničím výnimočným a vy zatúžite po skutočne veľkej rybe. Vtedy príde ten správny čas na otestovanie nových nástrah. Do hry sa dostanú 16 – 20 cm voblery. K takýmto nástrahám by ste mali aj prispôsobiť svoje náčinie. Prút by mal byť tvrdý, aby dokázal nahodiť takú veľkú nástrahu a dostatočne tvrdý aby zasekol rybu. Dĺžka do 2,4 metra je postačujúca, v prípade jerkových nástrah hovoríme o prútoch 2,1 metra dlhých. Pri nástrahách s hmotnosťou cez 50 gramov je na nahadzovanie najlepší multiplikátor. K tomu budete ešte potrebovať kvalitnú šnúru a kvalitné lanko, ktoré vydrží šťučie zuby. Trochu dlhší prút, niečo cez 3 metre, sa hodí na trolling. Ak si pripravíte dva takéto prúty pre trolling, pokryjete oblasť širokú 5 metrov.
Je tu veľa napodobenín šťuky, teda skutočným kľúčom k úspechu je veľkosť nástrahy.
Veľkosť nástrahy
Zamyslime sa nad tým, aký je rozdiel medzi tým, kde sa zdržiava malá a veľká šťuka. Je známe, že malé predátory, pred dosiahnutím 2-kilogramovej hmotnosti, preferujú plytšie vody do 3 metrov. Samozrejme, prakticky všetky umelé nástrahy môžu byť použité v akejkoľvek hĺbke – plandavky, rotačky, mäkké gumené nástrahy a tvrdé nástrahy – ako voblery a jerkbaity. ň
Moje najobľúbenejšie sú tvrdé nástrahy. S nimi je najjednoduchšie imitovať nielen malé šťuky, ale najmä ich správanie sa. Určite mal každý z vás možnosť pozorovať charakteristický spôsob správania sa plôdika jedincov tohto druhu. Nemá veľa spoločného so správaním sa druhov ako plotica, ostriež, či belica.
Drobizg tohto druhu sa neustále premiestňuje, pričom vyhľadáva potravu. Pláva do rôznych strán vo všetkých vrstvách vody a popri tom sa ich lesklé telá blýskajú. Majme na pamäti tieto fakty. Podobné pohyby by mala vykonávať aj naša nástraha. V prípade mladých jedincov je to už o niečom inom. Väčšinu dňa trávia vo väčšej hĺbke, alebo „zavesené” v tieni pobrežnej vegetácie. Premiestňujú sa iba veľmi pozvoľna, jemnými pohybmi plutiev. Ich vyrušenie, alebo nepokoj sa prejavuje typickými „skokmi” do úkrytu. Teda „zavesenie” nástrahy vo vodnom stĺpci je dôležité z hľadiska efektivity a prirodzenosti. Toto však nie je možné vykonať s použitím plandavky, alebo rotačky. Ideálne sú preto voblery a jerkbaity. Nezáleží na tom, či to bude plávajúca, alebo potápavá nástraha, s trochou cviku nebude pre vás problém imitovať malé šťuky. Pri výbere voblera je dôležité pamätať na to, aká je na lovisku hĺbka vody. Hlavná zásade je takáto:
Lepšie plytšie, ako hlbšie
Výnimkou je len veľmi hlboký trolling, aj to v nemnohých prípadoch (napr. jamy na veľkých riekach). Úspešné je najmä tzv. “bágrovanie” dna, keď sa nástraha doslova zaborí do dna. V prípade hĺbok do 3 metrov je dobré viesť nástrahu skôr pri hladine ako pri dne. Obvyklým ideálom je vedenie nástrah zhruba v polovici vodného stĺpca. Ak lovíme na plytčine (0,5 – 1,5 m), najlepšie výsledky sú s plávajúcimi voblermi s malou, alebo stredne veľkou lopatkou, alebo plávajúce jerkbaity. Na hlbšej vode – 2 – 3 metre je dobré použiť voblery s veľkou lopatkou, alebo potápavé jerkbaity.
Prezentácia nástrahy nezáleží vždy od hĺbky. Často sa stáva, že dno plytkých častí je zarastené vodnými trávami, ktoré siahajú až na hladinu. Vtedy, ak je hĺbka okolo 3 metrov, je vhodné použiť plytko potápajúce sa voblery. Nepotrebujeme riskovať, ak sa šťuky kŕmia v polovici vody. Ak vyberáme typ nástrahy, je dôležité zohľadniť aj typ loviska. V prípade, že hádžeme na vode s hĺbkou 0,5 – 1 m a pod loďou je podobná hĺbka, je to ideálny prípad pre použitie voblery typu crankbait – Shallow Runner s veľmi malou lopatkou. Takáto nástraha, zvlášť ak začneme navíjať veľmi rýchlo, sa nepotopí do väčšej hĺbky ako je 0,5 m. Táto metóda zabráni zachyteniu v rastlinstve a dáva nám šancu pre vyskúšanie starého triku. Veľké šťuky často plávajú za nástrahou a nevedia sa prinútiť k útoku. Sprevádzajú nástrahu až k lodi a vtedy úplne upustia od útoku.
Základným kľúčom je vedenie nástrahy
Jedným z východísk z tejto situácie je rýchle navíjanie spoločne s ostrým mykaním špičkou prúta. Týmto spôsobom imitujeme totálne vystresovanú unikajúcu rybku, ktorá sa z posledných síl snaží uniknúť, ale už nemá šancu a blíži sa jej tragický koniec. Na rovnakom mieste môžeme použiť aj vobler s veľkou lopatkou, vedený pomaly s vysoko zdvihnutou špičkou prúta.
Ak sa pod loďou nachádza miesto, kde hĺbka klesá na 3-4 metre, vtedy je dobré použiť rýchlo sa potápajúci vobler. Vedieme ho do 1,5 – 2 metrov a vtedy začne samotné vedenie. Krátke potrhnutia a pauzy spoločne s navíjaním vlasca. Vždy sa snažíme vobler viesť zhruba v polovici vodného stĺpca.
Základným kľúčom je v každom prípade vedenie nástrahy. Nezáleží na tom či je to vobler, alebo jerkbait, vždy je potrebné viesť ho skokmi s dĺžkou 30 – 80 cm. Najdôležitejšie sú však pauzy medzi jednotlivými skokmi, keď sa nástraha buď pomaly potápa, alebo, naopak, stúpa ku hladine. Mimoriadne dôležitý je neustály kontakt s nástrahou. Ak sa nám urobí napr. oblúk, alebo z akéhokoľvek dôvodu stratíme kontakt s nástrahou, môže to znamenať stratu ryby. V extrémnych prípadoch (napr. silný vietor, vysoké vlny) v momente straty koncentrácie je ľahké stratiť kontakt s nástrahou. Veľmi jednoducho môžeme s nástrahou stratiť kontakt aj v prípade, ak vo vode nekladie žiadny, alebo len minimálny odpor. Sú to situácie, keď lovíme s jerkbaitmi.
Jerkbaity
Tieto nástrahy sú dosť zložité na ovládanie, preto má mnoho rybárov strach ich používať, alebo vôbec použiť. Jerkbaity sú vďaka svojej konštrukcii snáď priamo vytvorené na to, aby imitovali šťuku. Myslím klasické jerkbaity – tie, ktoré už pri konštantnom ťahaní pekne pracujú. Klasiky, ako sú Suick, Burt, alebo Salmo Jack 18 už ulovili mnoho veľkých šťúk v mnohých krajinách sveta. Najlepší lovci šťúk vravia, že s použitím jerkbaitov existuje takmer 100-percentná šanca, že naň zaútočí váš životný dravec.
Odhliadnuc od plávajúcich schopností týchto nástrah dokážete (s dostatočnými skúsenosťami) imitovať pohyb malých predátorov. V prípade Salmo Jacka, ktorý je perfektnou imitáciou šťuky, je to tak, že často je napádaný malými jedincami „vlastného” druhu. Ťažko povedať prečo. Jedna vec je istá – je to veľmi efektívna nástraha, nielen na veľké jedince.
Neraz som svojim kolegom na lodi dokázal, že môže byť oveľa viac efektívna ako iná nástraha. Bohužiaľ, klasické jerkbaity majú jednu chybu. Keďže vo vode kladú malý odpor, je ťažké kontrolovať ich prácu. Lov s nimi je paradoxne dosť únavný. Vyžaduje neustálu pozornosť a kontrolu vyšponovania šnúry. Tieto nástrahy sú dosť veľké – môj obľúbený Salmo Jack je 18 cm dlhý. Aj keď je vyzbrojený veľkými hákmi, mnoho rýb ho nedokáže efektívne dobrať.
Imitácie šťúk = správne nástrahy
Deväťdesiat percent útokov prichádza v momente zastavenia nástrahy. Menšie kúsky – 3-5-kilogramové – je s nimi pri dobrom cviku možné celkom úspešne loviť. Bohužiaľ, tie veľké kusy, po ktorých túžime, sa akýmsi zázračným spôsobom dokážu tohto voblera jednoducho zbaviť ihneď po útoku. Dá sa potom nenudiť? Niet pochýb. Mal som viac parádnych záberov na Jacka ako na iné nástrahy. Videl som ako sa ryba chytila, mnoho rybárov môže o tom iba snívať. Som si však istý, že ak ulovím môj šťučí rekord, Jack bude tou pravou nástrahou!
Pozdravujem všetkých pravých lovcov. Tých, ktorí majú dosť lovenia malých rýb. Imitácie šťúk sú pre vás tými správnymi nástrahami. Používajte ich pamätajúc na zásady poriadneho náčinia – pevnosť šnúry a karabínky a ostrosť háčikov. Nehrajte sa s mäkkými nástrahami na malé ryby. Veľkú šťuku s papuľou ako vedro je potrebné zaseknúť naozaj poriadne. Potom to už je otázka rutiny. Možno je to práve to vaše jazero, kde na vás čaká životné dobrodružstvo. Skúste to a dajte mi vedieť. Veľa šťastia!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
