Je nedeľa a my s parťákom Peťom vyrážame na tretiu tohtoročnú výpravu, z toho už druhýkrát na obľúbené miesto neďaleko nášho bydliska. Prípravy na výpravu boli tentoraz jednoduchšie, boilies mám zostali z predchádzajúcej akcie, príprava zakrmovania spočívala iba v uvarení kukurice, tigrieho orecha a sparenie repky. Po práci ma naraz opustil pesimizmus z nie príliš vydareného začiatku sezóny a povzbudil ma aj odkaz na facebooku od kamaráta, ktorý doslovne znel: „Bez veľkej ryby sa nevracaj!“
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2013
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Posledných pár dní pred odjazdom sa začínam neskutočne tešiť a navyše prichádza tušenie v zmysle úspešného lovu. Priateľka so mnou má našťastie trpezlivosť a prejavuje aj dostatok tolerancie, keď sedím pri internete a s ďalšími kamarátmi riešim podrobnosti tejto výpravy a keď práve nie, tak aspoň prechádzam rybárske fóra a predpoveď počasia.
V nedeľu doobeda ešte dokúpiť potraviny a po káve s priateľkou už nič nebráni tomu, aby som sa stavil u Peťa, ktorý aj keď hral s vecami „tetris“ ako chcel, aj tak všetko nenaložil do auta… Sotva pribrzdím pri jeho dome, už je vonku a je vidieť, že sa evidentne teší k vode. Veci, ktoré nenaložil, končia rýchlosťou blesku v mojom kombíku a hneď vyrážame k rodičom po prívesný vozík, čln a pripravený partikel.
„To je motivácia, ideme makať!“
Pri vode zisťujeme, že miesta, na ktorých sme sa predtým dohodli, ako aj tie, ktoré by sme brali v tomto období pre týždennú výpravu, sú, bohužiaľ, obsadené, a tak nám nezostáva nič iné, iba prijať pozvanie od kamarátov, ktorí chcú stráviť pri vode 11 dní na protiľahlej strane lokality. Tu sa stretávame aj s chalanmi, ktorí chytali v apríli vedľa nás, a tak je o čom sa rozprávať. Pozeráme si fotky v ich mobile a hovorím: „To je motivácia, ideme makať!“
Vzhľadom na predpoveď počasia nezačíname vyhľadávaním lovných miest a osádzaním tyčových bójok, ako je naším zvykom, ale tentoraz začíname od bivakov. Lovné miesta volíme de facto zámerne v inej hĺbke s tým, že uvidíme kde sa ryby budú kŕmiť najčastejšie. Čo máme správy, tak 10-14 dní pred naším príchodom boli z neďalekého miesta úspešné hĺbky 2,5 až 3,5 m a potom 4,5 až 5,5 m.
Na pomerne veľkom stanovišti s nami budú aj dvaja známi – Martin, ktorý s nami bol už niekoľkokrát minulý rok a Zdeno, ktorého sme poznali iba ako rybára zo serveru ako prispievateľa a pohodového kaprára. Ale je, ako sa hovorí, „náš“, nechýba mu chuť sa učiť niečo nové, je zapálený pre vec a nadšený pre všetko, čo sa týka rýb všeobecne, ale hlavne kapráriny.
Obaja majú do štvrtka možnosť užívať predstan odstaveného karavanu, čo sa následne vo vetre a daždi ukazuje ako veľmi príjemná výhoda. Obdobie dažďa trávime väčšinou tu a čas si krátime nekonečnými rozhovormi o rybách a celkom sa aj zasmejeme, hlavne keď nás na chvíľku posilňuje aj Zdenov kamarát Peťo. Zodpovedne môžem prehlásiť, že som sa už dlho takto nezasmial, ako keď začal z rukávu sypať zásobu vtipov a životných historiek.
Úlovkovú listinu otvára Peťo
Prvý úspech prichádza v pondelok ráno, keď už od šiestej hodiny rannej sedíme pred bivakom so šálkou kávy a nasávame vôňu vody. Úlovkovú listinu otvára Peťo a to hneď šupináčom nad 70 cm na boilies Brusinka. Túto príchuť používa pravidelne od začiatku sezóny a úspešne, takže to vyzerá, že zaujme miesto vedľa jeho obľúbeného Kaprieho gulášu…Na Brusinku sa nechajú do večera úspešne zlákať aj ďalšie dva šupináče, pričom najväčší mal 7,4 kg. Parťák je rád, že mu zábery chodia a že všetko funguje ako má. Obavy má iba z toho, aby sa neopakovala jeho tradícia – rýchly nástup a potom 2-3 dni bez záberu.
Ja si na prvý záber počkám až do pondelkového večera, keď menší kapor potvrdzuje záberom správne umiestnenie bójky a prítomnosť rýb na kŕmnom mieste.
„Už je na čase“, hovorím si, pretože po, pre mňa, nie príliš vydarenom začiatku sezóny, spôsobeným tohtoročným rozmarným počasím, moje rybárske sebavedomie začína dostávať slušné trhliny červíkom pochybností. Veď to poznáte, sedíte na brehu, nástrahy prezentované s maximálnou opatrnosťou, háčikom a nadväzcom veríte, tak nie je dôvod nič meniť, pod háčiky osvedčené nástrahy a vy nie a nie urobiť aspoň záber. Osobne toto ešte prežijem, ale horšie je, keď chytám ja a ostatní z tímu nie – to si úspech nedokážem naplno vychutnať.
Na rybách je to iné
Utorkové ráno mi hlavou prechádza veľké množstvo myšlienok, nemôžem spať, prehadzujem sa na ležadle, takže to nakoniec vzdávam a idem si dať kreslo pred bivak. Telefón ukazuje 4.51 hod. – „som blázon“ hovorím si pre seba. Vždy, keď doma vstávam v túto dobu do práce, tak takmer nepočujem budík, nechce sa mi z postele za nič na svete, ale tu je to iné. Každý rybár to však chápe – milujem tie rána pri vode, aj keď momentálne sedíme tak, že nevidím východ slnka, aj tak si to maximálne užívam. Nasávam atmosféru po noci prebúdzajúcej sa prírody, pozorujem hladinu a myslím na to, čo mi asi dnešný deň prinesie.
Na ľavý prút do hĺbky 6,2 m v blízkosti hrany lavice vyvážam montáž s guľôčkou obľúbenej Sea 24 mm. Práve Sea (more) svojim zložením rôznych výťažkov z morských živočíchov a rybích múčok, mi v poslednej dobe výborne funguje, a preto som neváhal ani sekundu. Okolo ešte rozhadzujem asi dve plné hrste rovnakého boilies, ale zámerne priemer 16 mm. Chcem si tým zvýšiť šancu, že pri rovnakej hmotnosti krmiva sa dostane do vody viac návnady, a ryba tak má väčší predpoklad moju návnadu ochutnať. Navyše táto taktika tu nie je až taká bežná a nie je nad to spraviť niekedy veci inak ako to robia rybári naokolo.
Navíjam čo mi sily stačia
Vyvážame aj zvyšok prútov a v slnečných lúčoch zaspávam v kresle. Krátko po 11. hodine ma zo sna vytŕha signalizátor, ľavý swinger pomaly stúpa. Síce rozospatý, ale snažím sa zbehnúť z prudkého pieskového svahu k udiciam, zdvíham prút a nechávam kapra odmotávať vlasec z cievky. Pýtate sa prečo? Osvedčilo sa nám pustiť rybu na voľnú vodu, nakoľko sa tu nachádza veľké množstvo tráv a takto ryba nevie čo sa vlastne deje. Tým pádom sa nesnaží vbehnúť do trsov tráv, kde by sa mohla zbaviť montáže. Až v okamihu, keď sa s člnom dostávam až tesne k rybe, na posledné metre, kde mám šokový nadväzec, začínam zdolávať. Takmer vždy následne príde na rad poriadne rodeo a ryby naplno prejavujú svoju bojovnosť.
V priebehu pár sekúnd sme obidvaja v člne a vyrážame za kaprom. Navíjam čo mi sily stačia. Šnúra sa mi však dvakrát zachytáva do prekážok, ale tu oceňujem jej jasne žltú farbu, a bez problémov tak vidím, kde je uviaznutá. Koncovým očkom mi po chvíľke prebehne spojovací uzlík so šokovým vlascom s priemerom 0,56 mm. Ešte v tomto okamihu necítim vôbec rybu na konci prúta. Hovorím si, že nebude veľká. Po chvíľke pumpovania sa pod hladinou zjavil záblesk rybieho tela a nasledujú bubliny vystupujúce ku hladine. Paráda, presne toto robia veľké ryby, mrmlem si polohlasno a snažím sa rybu zodvihnúť.
Ďakujem sv. Petrovi za neskutočný úlovok
„Je slušný, veľmi slušný“, hlási kolega. To mi ale pokoj vôbec nepridáva, pretože ako naschvál mi nevypadol pri zábere kameň z klipu. Mám veľký strach, že práve húpajúci kameň vyrazí kaprovi háčik z papule. Našťastie kapor nebojuje skoro vôbec a len symbolicky sa pokúša dvakrát vrátiť naspäť do hĺbky a následne sa odovzdane necháva vytiahnuť ku hladine. Obraz tela vo vode poriadne klamal, kaprík sa mi zdal oveľa dlhší, ale prvé čo registrujem, je jeho neskutočne široká hlava, ktorú vidím zhora. Môj prvý odhad je tak 17-18 kg, ale kolega už pri podoberaní hlási: „Ty vole, to je dvacka“.
Stále neverím. Na podložku v člne však ukladáme nádhernú ikernačku s obrovským telom. Smejem sa a šťastný kričím „áno!“ Obrovská radosť, ktorá sa znásobila ešte potom, keď sme chceli kapra zodvihnúť v podložke a proste to nešlo. V tej chvíli si prvýkrát pripúšťam, že sa mi konečne podarilo zdolať moju prvú dvadstiatku.
Kamaráti už netrpezlivo čakajú na brehu s pripravenými foťákmi, ale kapríka nechávame v bazéniku pri člne do doby, než je nachystaná a poliata podložka a pripravený vážiaci sak, aby kapor nebol zbytočne dlho mimo svoj rodný živel. Fotenie si maximálne užívam a ďakujem svätému Petrovi za neskutočný úlovok. Pre istotu opakujeme váženie ešte na klasickej ručičkovej váhe a počujem nádherných 20,20 kg pri dĺžke 88 cm!
Osobák je na svete a hneď sa podarilo dostať sa cez magických dvadsať, krásne. Až teraz naozaj chápem, ako niektorí rybári píšu, čo je to za pocit – slzy šťastia sa človeku derú do očí. V hlave sa mi premietla celá moja kaprárska éra aj so začiatkami lovu na boilies, ťažké začiatky na tejto vode, keď som po týždni odchádzal s jediným kaprom.
Choroba, z ktorej sa nechcem liečiť
Pred vypustením kaprej maminy späť robíme ešte zopár fotiek vo vode, je mi úplne jedno, že voda má na hladine iba slabých 18 stupňov, chlad nevnímam, som plný adrenalínu, ktorý koluje v mojich žilách. Vrátenie ikernačky naspäť do vody si naplno vychutnávam a s polarizačnými okuliarmi sledujem majestátnu rybu.
Je asi zopár ľudí, ktorí toto nepochopia, ale pre nás je to droga, vášeň, ale tiež choroba, z ktorej sa nechcem liečiť. Ešte v mokrom tričku volám najbližším, kamarátom a opisujem im svoje pocity. Neodpustíme si ani víťaznú cigaru a pohárik. Následne však opäť sadám do člna a vyvážam svoju montáž k bójke, veď predsa som na rybách.
Od stredy sa začalo ochladzovať a to má za následok úbytok záberov na našom mieste, ale aj tak sa mi ešte darí chytiť jedného krásavca cez 10 kg. Posledné ráno o ôsmej prichádza tiež na ľavý prút pomalý záber, ktorý sa mení v brutálnu jazdu. Žiaľ, o rybu, ktorú som ani nevidel, prichádzam ešte pred zdolávaním – výprava sa tak pre mňa končí odrezaným nadväzcom. Parťák Peťo zdolal celkovo 5 kaprov cez 70 cm a o pár rýb prišiel. Po zmene háčika a celého nadväzca sa mu opäť začalo dariť a ryby mu nepadali.
V závere by som sa chcel poďakovať mojim kolegom za krásne fotky a spoločnosť, svojej priateľke a firme Mivardi za podporu.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
