Na naše revíry nedám, samozrejme, dopustiť a väčšinu roka trávim na domácich vodách. Ale aspoň raz za rok sa vydám za nejakým dobrodružstvom do okolitých krajín. Tentoraz padla voľba na taliansku legendu a to malebné jazero Lago di Pusiano, ktoré leží medzi dvomi provinciami Como a Lecco.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2014
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 20
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Za pomoci našich priateľov, ktorí jazero pravidelne navštevujú a je skoro ich domovom, sme si vybrali termín na prelome októbra a novembra. Na toto obdobie sme si zvolili miesto s relatívne hlbokou vodou, kde by sa mohli ryby pred zimou zdržiavať. Presný termín a miesto sme mali dohodnuté už na jar, čiže na prípravy bolo veľa času. Rezervovali sme dve miesta, jedno pre mňa s otcom a druhé pre našich kamarátov Peťa a Denisu.
Posledné týždne pred odjazdom sme dolaďovali potrebné množstvo a druh návnad a, prirodzene, aj nástrah. Keďže podľa našich informácií tam nemá ani zmysel vyraziť s pár kilogramami boilies a ešte malých priemerov, hlavne kvôli výskytu bielej ryby, ktorej je tam neúrekom a je aktívna po celý rok. Lukáš priviezol krmivo k Peťovi, ktorý mal v pláne ísť s dodávkou a zobral by všetko spolu.
Namiesto na ryby do nemocnice
Blíži sa už deň odchodu a všetko ide zatiaľ podľa plánov. Cestu sme naplánovali na noc, aby sme boli už ráno pri jazere. V práci už len pozerám na hodinky ako odbíjajú posledné minúty či sekundy. Náhle mi zvoní telefón. Volá mi Peťo, že je na ceste do nemocnice. Už šiel domov z roboty a zabudol baterky na nabíjačke v robote. Ako sa vrátil naspäť a vystupoval z auta, tak v rýchlosti zastavil nad nejakým kanálom a v poltopánkach skočil rovno do neho a teraz nevie ani chodiť a nevie čo s ním bude. Ale stále verí, že večer vyrazíme.
Vtedy mi prešiel mráz po chrbte a asi som aj zamrzol v telefóne. Stále som veril, že to bude v poriadku. Nechcel som však ani vylučovať možnosť, že sa mi to sníva. Bohužiaľ, to tak nebolo. Netrpezlivo som čakal na Peťov telefonát ako dopadol. Aj som sa dočkal, bolo nemožné, aby išiel s nami. Zdravie je, samozrejme, prednejšie, a s tým nič nespravíme. Len sa nám vyskytol ďalší problém. Všetko krmivo je u Peťa. Tak nám nič iné neostávalo, len si ešte na noc dať ,,tour de Slovakia“.
Na brehoch malebného jazera
Nakladáme posledné veci do auta a vyrážame k Peťovi po krmivo. Dávame si poslednú slovenskú kávu a vyrážame smer Miláno. Veľmi nám do reči po dnešnom incidente, ktorý nám výrazne zmenil plány, ani nie je. Ešte aby toho nebolo málo, tak kúsok pred slovensko-rakúskymi hranicami sa nám na diaľnici pootvorila truhla. Okamžite zastavujeme pri krajnici. Našťastie sme ju mali vzadu poistenú, lebo vpredu povolil zámok. Výrobcovi za to veľmi ďakujeme. Ako som vystúpil vidím, že je vpredu len pootvorená. Ani vo sne by ma nenapadlo, že by mohlo odtiaľ niečo vypadnúť. Na pumpe dokupujeme pre istotu ďalšie „gurtne“.
Cesta ubieha veľmi rýchlo a už bez ďalších komplikácií. Pred obedom stojíme na brehoch malebného jazera. Tu stretávame našich známych z rybárskeho obchodu Ghos Angler. Dosť ma zaráža teplé počasie, ktoré tu prevláda. Ešte vybavujeme potrebné povolenia a môžeme začať nakladať veci na loď a presunúť sa na vytypované miesto. Pri vykladaní vecí som, pochopiteľne, neobišiel ani truhlu a postihlo ma ďalšie nepríjemné prekvapenie, že som bez spacáku a prestávam tomu úplne rozumieť. Spacák som mal celý rozložený v truhle na udiciach a je skoro nemožné, aby pri pootvorenej truhle vypadol von. Neriešil som to, čo už, aj tak s tým nič nespravím. Stávajú sa aj horšie veci. Počas plavby loďou zabúdam na všetko negatívne čo sa nám stalo a obdivujem krásu jazera a teším sa na nasledujúce dni.
„Zero“ na konte
Je koniec októbra a teplota vody presahuje 18 stupňov. Máme informácie, že ľudia čo tu chytajú, majú na konte akurát tak ,,zero“, keď nepočítame bielu rybu, ktorej je tu neúrekom. Onedlho nám stoja bivaky a o chvíľu sme na vode. Sme tu len na 7 dní, ale vedel som dopredu, že ideálne by tu bolo stráviť tak dva týždne, ale to si nemôžem dovoliť. Takže musíme spraviť maximum, aby sme boli úspešní. Taká je kaprárina - niekedy stačí pár hodín, no inokedy je potrebné byť pri vode oveľa dlhšie, aby sa úspech dostavil. Záleží to na mnohých faktoroch, ktoré vieme aj nevieme ovplyvniť.
Dno podľa sonaru tu veľmi členité nie je. Prúty rozmiestňujeme do rôznych hĺbok a vzdialeností. To je na začiatku základ, pokiaľ tú vodu nepoznáme a snažíme sa zistiť, kde pôjde ryba. Hladina je ako zrkadlo, bez pohybu. Kŕmime a vyvážame prúty. Používame výhradne len boilies vo veľkostiach 20, 24 a 30 mm. To aby sme aspoň čiastočne selektovali bielu rybu. Boli sme radi, že montáže už ležia na dne ešte pred zotmením.
Kamarát Oscar odporučil Balance boilies
Sme unavení z predchádzajúcich 24 hodín a nič nám iné neostáva iba zaliezť do bivakov. Noc je úplne bez záberu. Nadránom však naše lovné miesta atakuje biela ryba a to je vidieť aj na záberoch. Kamarát Oscar z predajne Ghost Angler nám odporučil Balance boilies, na ktoré tu oni chytajú a nemajú problém s bielou rybou.
Je za nami prvý deň a sme bez kontaktu s rybou, teda s kaprom. Dlho som kvôli pracovným povinnostiam nechodil na dlhšie výpravy, maximálne na 3-4 dni. Ale väčšinou to bolo iba na pár hodín a podarilo sa mi chytiť krásne ryby v krátkom časovom úseku. Ale, prirodzene, som vedel, že toto je o niečom inom. A bral som to ako veľkú výzvu a skúšku trpezlivosti.
Počasie sa ani ďalší deň vôbec nemení. Stále teplo a voda sa ani nepohne. Svoju aktivitu prejavujú iba ,,black bassy.“
Prichádzajúci večer nám doprial stretnutie s prvým talianskym šupináčom s prívlastkom ,,piccolo.“ Nie je z tých, kôli ktorým sme sem došli, ale treba si vážiť každú rybu a môžem vám povedať, že nám vyčaril naozaj úsmev na tvári. Vidím to nádejne, myslím si, že sa to pohne. Počasie sa zatiaľ nemení a my sme naďalej bez záberov. Hovorím si, že pokiaľ sa počasie nezmení, tak to s nami nebude dobré.
Už som musel niečo vymyslieť!
Pri raňajkách nás dostáva do pozoru celkom slušný záber! Vyzerá to nádejne až do chvíle, dokiaľ nevidíme rybu pod hladinou. Otcovi sa na miesto nasťahovali sumce, ktoré konzumujú všetko čo nájdu. Takže ďalší problém. Po pár sumcoch však v podvečer vyťahujeme zase menšieho kapra. Ja nemám ani záber, čo je veľmi zaujímavé.
Ďalší deň za nami a začína sa nám to tu celé krátiť. Vybral som sa do potravín a zastavil sa aj u Oscara v obchode, ktorý mi hovorí, že až teraz sa bude meniť počasie. Hlásia ochladenie, vietor a dážď. To ma potešilo, ale mohlo to dôjsť aj o tri dni skôr. Nuž, to si nenavyberáme. Prichádzam na naše miesto a rozhodujem sa previezť udice, ktoré mi ležia vo vode vyše 24 hodín. Ako inak, noc prebieha ako tie predchádzajúce.
Rannú kávu neodmietam, ale ihneď potom sadám do člna a snažím sa nájsť nejaké nové miesto. Lavica, na ktorej chytáme, sa tiahne popred nás a na mojej strane sa zatáča smerom na voľnú vodu. Je to vo vzdialenosti tak 300 m od brehu, kde som našiel aj tvrdšie dno a rozhodol som sa chytať s jednou udicou práve tu. Už som musel niečo vymyslieť, predsa som vyše 4 dni bez záberu! Poviem vám, že naozaj obdivujem ľudí, ktorí dokážu sedieť na jednom mieste týždeň či aj dva a bez záberu.
Je to tam!
Poobede prichádza to, na čo sme čakali celý týždeň. Vietor naberá na obrátkach a nad horami okolo jazera to vyzerá na slušnú búrku. Voda sa dostáva do pohybu a ja zaspávam s pocitom, že keď to nepríde teraz, tak už nikdy. Aspoň jednu krásnu rybu z tohto malebného jazera, nič viac. Keď už nás takto vytrápilo. Nič viac si neprajem.
Ráno sa zobúdzam do upršaného a sychravého rána vďaka môjmu signalizátoru. Záber prichádza z môjho nového miesta na neutrálne vyvážené boilies. Onedlho sedím v člne a vydávam sa za mojím súperom na druhej strane. Po pár minútach končí súboj a ja si môžem pred objektív postaviť svojho prvého ,,taliana.“ Radosť je obrovská, no dúfal som, že sa to pohne a nebude to prvá a posledná väčšia ryba. Nuž, nestalo sa, pred nami je posledná noc, cez ktorú sme spravili ešte jeden záber. Teplota vody dosť výrazne klesla a myslím, že týždeň by nám ešte pomohol. Ale to je pre nás dosť nereálne. Dážď však neprestáva celú noc hrať svoju pieseň na naše bivaky. Až tesne nad ránom to celé utícha. Ako sa rozvidnieva, tak celé jazero postupne zalieva hustá hmla a v deň odchodu to vyzerá na pekné počasie. Je to ako z rozprávky. Keď už nie ryby, tak aspoň príroda nám ukazuje svoju krásu, ktorú, samozrejme, ako jej milovník aj dokumentujem.
Slnečné lúče sa predierajú cez upadajúcu hmlu. Nakoniec sa s nami prichádzajú rozlúčiť asi všetky labute z celého jazera, ktoré nám počas týždňa robili spoločnosť. Pri poslednej rannej káve ešte predsa prichádza záber. Je to tam! Predsa sa s nami došli ešte rozlúčiť. Pomalá plynulá jazda naznačuje krajšiu rybu. Po vyše 20 minútach podoberám metrového talianskeho šupináča.
Neopísateľný pocit a zaslúžená odmena po celom týždni. Keby sme sa sem vybrali možno o týždeň alebo dva neskôr, bolo by to úplne iné. Ale o tomto to je, preto kaprárinu tak milujeme. Ja fakt ďakujem za skvelý týždeň pri tomto krásnom jazere, ktoré mi naozaj veľa pridalo do mojej hladiny trpezlivosti. Som rozhodnutý, že do týchto končín ešte určite zavítam a spočítam im to aj s úrokmi.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
