Tak ako je pre lov kaprovitých rýb dôležitá kvalita zvolenej nástrahy, tak je pre voľbu nástrahy na zubáče dôležitý jej vyvážený chod a správna prezentácia. V podstate by sa zdalo, že pri love zubáča je princíp vedenia všetkých nástrah, od tých prírodných, až po divné umelej príšery podobné.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: AUGUST 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Na napnutom vlasci alebo šnúre dostať nástrahu ku dnu, miernym poskokom šklbnutím prútom či navijakom ju po chvíli zdvihnúť a znovu nechať dopadnúť, v snahe aspoň trochu zvíriť sedimenty dna. Znie to jednoducho, ale zase také jednoduché to nie je.
Áno, koľkokrát som si už naozaj myslel, že tento stovkami hodov odskúšaný princíp vedenia nástrahy zvládam a koľkokrát som sa potom nakoniec presvedčil o opaku. To, že niečo robíme zle, spoznáme veľmi rýchlo vo chvíli, keď tzv. „dvaja robia to isté a nie je to to isté“. Jednoducho kolega pri rovnakej nástrahe a na rovnakom mieste zábery má a my nie. Často človek ani nevie ako túto situáciu reálne vysvetliť. A snáď sa to ani dobre nedá. Zakaždým k tomu jednoducho môže dôjsť z inej príčiny. A práve v tejto chvíli možno hrá tú najpodstatnejšiu úlohu správne vedenie nástrahy. "
Raz chce zubáč rýchly odskok nástrahy od dna, inokedy dlhú pauzu nehybného ležania imitácie rybky na dne a inokedy zase čo najdlhšiu fázu klesania. Môžeme sa síce od základnej schémy vedenia nástrahy, ktoré pripájam, odraziť, ale jedine roky praxe nám umožnia nájsť si pre každý typ nástrahy svoj vlastný spôsob vedenia. Ten, ktorému budeme my sami veriť. Musíme to jednoducho mať nielen v ruke, ale aj vnútorne cítiť, že práve teraz vedieme našu nástrahu správne.
Lov na prirodzené nástrahy
Asi najpoužívanejším systémom pre lov s mŕtvou nástrahovou rybkou, je systém Drachkovitch, rovnomenného autora Alberta Drachkovitcha. Ja som však tomuto systémiku na chuť zatiaľ neprišiel. Snáď pre jeho zložitosť, veľkú spotrebu nástražných rybiek, ich „drastické“ prepichovanie, prídavné trojháčiky a drôtiky. Preto sa v tejto pasáži o ňom zmienim len okrajovo. Ak lovím na prírodné nástrahy, mám jednoducho rád niečo iné. Jednoduchosť „šúľanej“ rybky.
Asi najväčšou výhodou mŕtvej rybky pomaly sa pohybujúcej na dne oproti ostatným umelým nástrahám, je jej prirodzený pach a ladný pohyb. Ten by som naozaj posadil z hľadiska dôležitosti na prvé miesto. Na druhú priečku potom realistický tvar a mäkkosť telíčka, do ktorej sa zubáčove tesáky zahryznú a už nepustia.
Pohyb rybičky by mal byť pre zubáče neodolateľne dráždivý a choreografiou svojho pohybu pri dne, bezo zvyšku napodobniť umierajúceho tvora, v poslednej fáze svojho ťaženia. Ten však u mŕtveho tvora na háčiku nevznikne sám od seba. Ten mu musíme dať my. A to za pomoci zladenej zostavy pohybu prúta, navijaka, a predovšetkým našej ruky, od paže až po zápästie.
Čo budem rozprávať...
Iste, celú polovicu svojho putovania za zubáčmi, predovšetkým tú prvú, som strávil „šúľaním“ mŕtvej rybky po dne a polovicu času z tejto polovice potom zase zháňaním vhodných rybičiek. Čo budem rozprávať. Je to neskutočne únavné sa za rybkami naháňať. A tak v posledných rokoch už prevažne lovím zubáče prívlačou na gumové nástrahy, strímre a voblery, hoci lov s mŕtvou popoťahovanou rybkou stále považujem z pohľadu množstva záberov za najefektívnejší. Aj keď nie práve za humánne a športové. Nie však z pohľadu možného poranenia rýb nedostatočnej veľkosti, ako by sa mohlo zdať, ale predovšetkým vďaka veľkej spotrebe rybiek.
Som totiž úplne presvedčený a moje dlhoročné skúsenosti to len potvrdzujú, že pri prívlači s mŕtvou rybkou v žiadnom prípade nedochádza, tak ako napríklad pri love na položenú, k poškodzovaniu rýb. Zásek robíme v podstate okamžite po zábere a malý jednoháčik v tvrdej časti papuľky umožňuje tak dať zdolávanému dravcovi do boja plnú silu a v podstate bez poškodenia ho vrátiť vode.
To, že ju niektorí „ortodoxní vláčkari“ stavajú na roveň s akoukoľvek inou metódou chytania na živú alebo mŕtvu rybku, ktorý tak často sprevádza pachuť zbytočne zmarených životov, je jednoducho nezmysel. Nevedia o čom hovoria. Napriek tomu dnes všetkým odporúčam prejsť k umelým nástrahám. Je to pohodlnejšie a aj radosť zo záberu a úlovku je potom oveľa väčšia.
Vhodná veľkosť nástrahovej rybky
Dlho som zastával názor, že len malé rybky, tak okolo 7 cm, sú na lov zubáča optimom. Už si to vôbec nemyslím a bez obáv nastražte na zodpovedajúci jednoháčik mŕtvu rybičku 7-12-15 cm. U zubáča síce neplatí tak okato priama úmera ako pri šťukách, teda, „čím väčšia nástraha, tým väčšia ryba“, ale myslím, že vzhľadom na veľkosť zubáčovej papule, nemusíme mať s prezentáciou opticky veľkej nástrahy žiadny problém. Niekoľkokrát som osobne vybral zo zubáčovho žalúdka rybky cez 20 cm, dokonca 25 cm zubáčiky a kolega napríklad aj 20 cm kapra. Rozprávkam o úzkom pažeráku príliš neverte, ani tomu, že si na aktívnom love príliš vyberajú.
To, že väčšina lovcov používa na cielený lov ostnatých rytierov prednostne štíhle rybky, jednoznačne súvisí len s tým, že sa na systéme lepšie vodia, nekladú vode taký odpor, nie je pri ich prezentácii potrebné ich príliš zaťažovať a rýchlejšie klesajú ku dnu. Nič viac, nič menej. Dokonca som mal obdobie, keď malý pleskáčik bol pre mňa jednotkou.
Konzervácia rybiek, ich prechovávanie a pachové atraktory
Pre lov zubáča nie je nič lepšie ako čerstvo zabitá rybka. Ak podľahneme učeniu svojich predkov, že najlepšie je mŕtvu rybku uzavrieť do igelitového vrecka, dať na slnko trošku zavädnúť a zavoňať, sme vedľa. Nielenže takáto rybička vydrží na systémiku jedno nahodenie, kým jej povyskočia črievka, ale mastné oká na vode a pach z nej vychádzajúci dosť odláka všetko živé v okruhu 5 m.
A to nehovorím o tom, že budeme po návrate domov musieť zostať na chodbe, pretože uvoľňujúca sa „vôňa“ z našich rúk odzbrojí aj susedovho psa, nieto túžbu našej ženy, s ktorou by sme chceli stráviť noc. Naozaj nie je nič lepšie, než prirodzená, čerstvo zabitá rybka, do ktorej snáď pre zvýraznenie pachovej stopy, môžeme len nožom urobiť dva zárezy, podobne, ako to robia niektorí výrobcovia voblerov.
Rybky z mrazničky - ani to nie je ono. Snáď len okrajovo pre výnimočnú situáciu, ale radšej vôbec. Pokiaľ ich riadne nenasolíme a každú zvlášť vzduchotesne nezabalíme pred mrazením, tak, aby sa dalo vziať vždy len ich potrebné množstvo, budeme ich rovnako musieť bez úžitku vyhodiť. Rybky vložené na ľad sa jednoducho po veľmi krátkom čase vysušia, stane sa z nich plávajúci polystyrén a o potrebnej vláčnosti telíčka nemôže byť ani reč. A to zabúdame na množstvo zbytočne utratených životov plevelu - len pre náš pocit, že musíme predsa mať dostatok rybiek do zásoby, radšej vždy viac, ako menej, keď sa napríklad na udičku práve nebudú dať nachytať.
Druh nástražnej rybky
Budem stručný. Plotička, belička, hrúz, hrebenačka... Teória, že len tá rybka, ktorá sa na danom revíri vyskytuje, alebo prevažuje, môže bodovať, ma necháva chladným. Je isté, že tam či tam je lepšie nastražiť plotičku ako ostriežika, ale na druhej strane nepoznám revír, kde by sa tieto druhy plevelu nevyskytovali súčasne.
Ak si môžem vybrať, tak postupujem v podstate rovnako ako pri výbere umelých nástrah. Striebristé plotičky do väčšej hĺbky a prikalenej vody a ostriežika napríklad do čistých plytčín. V podstate je to však jedno, ak zvolenej nástrahe veríme. Musím sa však priznať, že už dlho ma láka vyskúšať uhorkový zápach korušiek, ktorý je pre zubáča na riekach, kde sa korušky vyskytujú, vraj neodolateľný. Zatiaľ som naozaj nemal možnosť si toto tvrdenie overiť.
Zato som mal pri love na šúľanú mŕtvu rybku raz možnosť odskúšať niečo iné. Tak trochu sám seba...
Dráma
Teória „až po 20-tom“
Viem, že to znie zvláštne, ale v tej dobe pred dvadsiatimi rokmi som skutočne mal takú teóriu, že od 10.7 do 20.8 nemá cenu na zubáče s prívlačovým prútom chodiť. Proste sa v tom čase u nás vo vode niekam stratili a viac ich nebolo. Dostať v tej dobe záber na prívlač, bolo skoro nemožné. Našťastie táto pauza mala už každú hodinou skončiť a ja som sa tešil na prvý večerný lov po 20-tom.
Začalo sa stmievať
S búšiacim srdcom, plným očakávania, som zostupoval príkrym svahom a lesnou cestičkou dole k vode. Súmrak pomaly zmýval každú dennú stopu po letných radovánkach dovolenkárov a ja som si v duchu predstavoval plaziacu sa svorku zubatých rytierov tam niekde pri dne, ako ničím nepozorovaná vchádza do plytčín. Ospravedlnil som sa rybičke za zmarený život a poslal ju na priebežnom systéme do miest, kde som každý rok v tomto čase debatoval s rytiermi o pevnosti ich brnenia.
Záber. Sú tu, oddýchol som si
Prvý kontakt na seba nedal dlho čakať. Malý, ani nie 50 cm zubáčik zadávil rybku a keby vedel prskať, určite by som mal tvár plnú slín, ako sa pri vybratí háčika z ostrých tesákov hneval. No plávaj a pošli babičku. Ďalšie a ďalšie kontakty v priebehu 2 hodín lovu ma utvrdili v tom, že zubáčový čas sa začína. Sekal som hneď po zábere, len som v duchu stačil dopovedať 21. Pár rýb sa mi pri takomto rýchlom záseku vyplo, ale to v tej chvíli pre mňa nebolo podstatné. Zajtra tu budem na postriežke určite znova.
Lovecká vášeň ma držala napevno
Bola už skoro tma, keď sa tesáky dravca tam niekde na dne znova zaryli do telíčka rybky. Nebolo to ďaleko od brehu a ani nebolo načo čakať. Rup. Zásek sedel a po chvíli nočnú hladinu rozbúrili prvé výpady dravcovej papule. Striekance zo strany na stranu umocňovala akustika noci.
Temný obraz prežiarený mesiacom obnažil mohutné zubáčovo telo bojujúce o svoj život a prikoval moje nohy na miesto. Nevedel som, kde je malý jednoháčik na 20-tke nadväzci, ale riskol som to. Dole ho už nesmiem pustiť. Oprel som sa do paraboly prúta čo to šlo a položil besniacu rybu na hladinu. Viac ako 4 kg zubáč vkĺzol do sieťky podberáka a ja som si ho položil k nohám. Slastný to okamih víťazstva. Len ja a on. Lovec a korisť, o ktorej živote či smrti sa práve rozhodovalo. Lenže o život išlo v tej chvíli možno viac mne ako rytierovi z hlbín.
Krvi by sa vo mne nedorezal
V podrepe som sa snažil vyslobodiť dravca zo zajatia podberáka, keď som ustrnul. Ako by som ucítil mrazenie v chrbte. Bola tma a ja som bol pri vode v lese pod strmou stráňou úplne sám. Napriek tomu som v chrbte zreteľne cítil ten uprený pohľad. Pomaly som sa otočil a zmĺkol. Dva metre odo mňa prepaľovali tmu niečie oči. Pozerali sa priamo na mňa. Za mnou voda a v ruke len rukoväť podberáka s ťažkým zubáčom. Na toho som však v tej chvíli úplne zabudol. Bál som sa pohnúť. Za mojím chrbtom medzi stromami stál mohutný vlčiak.
Ten okamih trval snáď večnosť
To nebol múdry Holan z knihy Ota Pavla „Smrť krásnych srncov“, ani poslušný Rex z nemeckého krimiseriálu. Toto bol túlavý a vo svojom správaní ťažko odhadnuteľný čierny nemecký ovčiak. Meral si ma pohľadom so zdvihnutými pyskami a ja som nevedel, či má chuť viac na zubáča alebo na mňa. Ak zaútočí, nebudem mať žiadnu šancu a obaja pôjdeme v lepšom prípade do vody. Vlastne všetci traja. Kto to vo vode rozpláva bolo dopredu jasné. Už raz som takú situáciu strnulosti pred útokom nemeckého ovčiaka zažil, keď sa na mňa vyrútil zo záhrady, ktorá lemovala rieku a nemala zadnú časť oplotenia. Trvalo mi celých dvadsať minút dostať sa z jeho rozbesnených tesákov. Od útokov ho vtedy snáď zastavil len môj rev a veľký nôž zovretý v ruke. Ten teraz ležal niekde na dne batohu, aj keď asi by mi bol rovnako nič platný.
Bola to beznádej
Naše oči sa stretli. Obaja sme boli úplne ticho a čakali čo urobí ten druhý. Trvalo to chvíľu a pritom celú večnosť. Uf.
Ako ticho sa objavil tak ticho zmizol. Pár skokov do tmy a vydesený výraz z mojej tváre začal pozvoľna miznúť, rovnako ako biela farba. Ako by to bol všetko len sen. Štípať do tváre som sa však nemusel. To, že naozaj nespím, mi krátko na to pripomenul pohyb zubáča v sieťke podberáka. Jeho rukoväť som stále kŕčovito zvieral v ruke.
Bolo na čase ísť domov
Tak rýchlo som snáď ešte nebalil. Ponáhľal som sa z lesa za svitu hviezdičiek a neustále som sa obzeral, či nemám to monštrum v pätách. Až zvuk motorky a plný plyn ma upokojil. Doma už to bolo fajn a nohavice som si našťastie prepierať nemusel...
pokračovanie nabudúce
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
