Neviete čo s deťmi cez prázdniny? Neposlúchajú, sú uvrieskané, mrzuté, bijú sa..., jednoducho sa „nevmestia do kože“? Vezmite ich na ryby!
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2017
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 32
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Väčšina vydarených akcií vzniká celkom nenápadne, spontánne. Nedávno ma môj bývalý kolega a dobrý priateľ Ferko požiadal, či by som mu pre vnúčatá a niekoľko detí jeho známych nepožičal pár prútov – jednoduchých bičov na ryby. Samozrejme, ani chvíľu som nezaváhal, ponaväzoval háčiky, povyvažoval plaváčiky a pripravil niekoľko bičov a starých plavačkových udíc. Zároveň som pripravil aj niekoľko VIP – povolení zdarma, pre deti. Priznám sa, že takto občas „zneužívam“ svoje postavenie rybárskeho hospodára. Na rybačku som vzal ešte aj troch svojich nádejných „rybárikov“. Zároveň sa pripojili aj ich kamaráti a ďalší naši priatelia s deťmi… Ani sme sa nenazdali a k vode sa zanedlho hrnul celý zástup detí, rodičov, alebo starých rodičov.
Zvedavé otázky…
„Mám rybu! Aj ja! Prosím, prosím ako jej vybrať háčik? Ja sa bojím toho bieleho červíka… Mne sa zamotal silón. To krmivo krásne vonia, ale chutí odporne. Mne sa nedá vybrať háčik z trička… “ (to je ten lepší prípad). Zdá sa, že skutočná rybačka sa práve začala. Neviem na ktorú stranu sa otočiť skôr, zvažujem priority… Rozmotávať silóny? Napichovať kostné červy? Na prvom mieste sú predsa úlovky, a tak ich opatrne zbavujem háčikov a dočasne umiestňujem do priehľadného vedierka pre radosť najmenších rybárov. Plotice, beličky, karasy aj ostriežiky sa tešia zvláštnej pozornosti. Deti ich chytajú, hladkajú a neustále pozorujú. „Prečo majú plutvičky? Prečo sú také tučné? Prečo tá rybka stále papá len vodičku, prečo nepapá chlebík, ktorý som jej tam dala?“ Vysvetľujem, nahadzujem, napichujem, rozmotávam, odháčkavam… Ferko mi neustále asistuje a navyše stíha malým nádejným rybárom poroznášať aj chutné koláčiky.
Každý si chcel rybku aspoň pohladkať.
Ferko roznáša chutné koláčiky.
Ako na pretekoch
Našťastie sa deti veľmi rýchlo učia a tí starší sú už po chvíli úplne samostatní rybári. Prídu sa len občas pochváliť ďalším úlovkom, spýtať sa akú rybu vlastne ulovili. Dominik je skutočným majstrom, veď zanedlho má už svoju desiatu rybu. Prvého kapra ulovila Veronika, a toho poznali azda všetky deti, možno ešte od Vianoc. Lenka zas ulovila veľkú ploticu. Po počiatočnom nápore sa konečne aj ja môžem tešiť z vysmiatych tvárí detí, spraviť pár fotiek a pokúsiť sa tiež niečo uloviť. Príliš sa mi nedarí a to deti ešte viac motivuje. U niektorých sa začína naplno prejavovať súťaživý duch, iní zas s neuveriteľnou trpezlivosťou čakajú na svoj prvý záber. Ba zdá sa, že čaru rybačky už podliehajú aj podaktorí rodičia, či dedkovia, ktorí doteraz ešte nikdy v živote ryby nelovili. Okolo idúci sa pristavujú, zaujímajú sa o aké preteky to tu vlastne ide…
Lenkin úlovok veľkej plotice.
Pri rybačke asistovali aj starí rodičia.
Život okolo vody
„Pozor had! Utekajte!“ Náhle zaznie z davu detí vzrušený hlas. „Ále, veď je to len obyčajná užovka…“ Upokojuje situáciu starší skúsený chlapec. Deti ešte chvíľu pozorujú unikajúceho hada a opäť sa venujú lovu rýb. „Aha, aký krásny vtáčik!“ „To je rybárik, tiež papá rybičky…“ vysvetľujem. „To naozaj, a surové?“ Deti ďalej vyzvedajú. „Naozaj, dokonca živé…“ „Vlastne rybáriky si rybičky pred zjedením trošku omráčia o konárik…“ upresňujem. „Zato kormorány, tie zožerú aj pol metrovú rybu a tá sa im potom ešte dlho živá hýbe v krku!“ Nechávam sa trochu viac „uniesť“.
Pri pohľade na zdesené tváre detí však rýchlo pochopím a vzápätí dodávam, že je to celkom normálne a že takto bežne funguje príroda. „Ale kormorány sa už premnožili natoľko, že na niektorých riekach vyžrali skoro všetky ryby. A to nie je dobré…“ Neodpustím si poslednú poznámku.
Výchova…
„Papieriky, odpadky, všetko nepotrebné dávajte pekne do vrecúška, nakoniec to vezmeme späť. Aj tie plastové fľaše…“, poučujem deti. „Ale, veď tie sme tu nedoniesli my…“ oponuje malé dievčatko. „To síce nie, ale môžeme tu predsa trochu upratať, nie?“ „Áno, jasnačka!“ odpovedajú ešte ľahostajnosťou a lenivosťou nenarušené úprimné stvorenia… V niektorých situáciách by určite mohli byť vzorom aj pre nás – dospelých. Deň sa rýchlo chýli ku koncu až prichádza čas odchodu. Postupne balíme udice, lúčim sa s deťmi, ich rodičmi, Ferkom. Nakoniec zostáva len moja dobrá manželka a traja nádejní rybári. Vlastne, pokiaľ by sa aj rybármi nestali, dôležité je, aby v nich, rovnako aj v ostatných deťoch, zostala zachovaná láska k prírode a aby vyrástli na dobrých a slušných ľudí… Večer padám do postele celkom unavený, ale spokojný. Tak toto bol skutočne prekrásny deň! Vôbec nemôžem zaspať, myšlienky mi neustále prúdia hlavou. V duchu znova ďakujem Ferkovi, ale zároveň aj mnohým ďalším nemenovaným, známym, ale aj neznámym, vedúcim rybárskych krúžkov, organizátorom rôznych akcií pre deti… Všetkým, ktorí množstvo svojho voľného času venujú práve deťom a ich výchove. Často úplne nezištne s obrovskou zodpovednosťou. Novodobým „Don Quichotom“, ktorí bojujú s imaginárnym virtuálnym svetom mobilov, tabletov, počítačových hier a iných novodobých lákadiel. Je tak málo času, ktorý venujeme práve deťom. Ja tiež nie som výnimkou. Prázdniny – čas, keď nás deti potrebujú oveľa viac, keď sa im môžeme skutočne venovať. Vezmime ich na ryby! Aj to je možnosť ako ich zaujať, vychovávať a učiť vzťahu k prírode, zvieratám, k sebe navzájom…
Na zamyslenie: Pripravuje sa nový zákon o rybárstve. Prečo by nemohol, napríklad na druhú udicu rybára s platným povolením, loviť niektorý rodinný príslušník – syn, dcéra, alebo hoci aj manželka? Stačilo by možno len na bič do 5 m dĺžky…
Dievčatá a ich prvý kapor.
Rybky zaujali aj najmenších rybárov.
Ulovené ryby sa tešili zvláštnej pozornosti.
Uloviť šťuku, to už nie je vôbec jednoduché.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
