Ako ďaleko je človek ochotný zájsť len preto, aby si naplnil svoje túžby a potreby? A čo všetko vlastne potrebujeme ku šťastiu? Čoraz častejšie mi tieto otázky prebiehajú mysľou.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.01.2020.
Z každej strany na nás vplývajú negatívne správy o tom, kto koľko získal na dotáciách a aké hniezdo si za to postavil. Až sa mi zdá, akoby každý videl len to, čo má ten druhý a susedova tráva bola naozaj o čosi zelenšia. Asi to bude dielom osudu, alebo súhrou mojich vlastných rozhodnutí, ale môj životný štýl a situácie, ktoré ma stretajú, mi však často dokazujú pravý opak.
Tisíc pohľadov do Google Maps
Nie je to tak dávno, keď som dostal jedinečnú príležitosť vydať sa na tak trochu punkovú pracovnú cestu na výstavu Fishing & Hunting 2019 až do srdca rumunskej Bukurešti. Prvotný plán bol vycestovať spolu s niektorým z mojich parťákov a kolegov, no súhra neprajných okolností nakoniec rozhodla, že sa na túto cestu budem musieť vypraviť bez sprievodu. Podniknúť sám 1 400 km dlhú cestu sa mi najskôr zdalo ako čistý nezmysel a tesne pred cestou som na chvíľku i zapochyboval, či je to naozaj dobrý nápad. Dlho som sedel pred obrazovkou svojho noťasu a premýšľal, ktorá cesta bude najrýchlejšia, a hlavne najbezpečnejšia. Vziať to cez Karpaty, alebo ísť po maďarskej diaľnici a vyhnúť sa tak tým najhorším úsekom? Pri snáď tisícom pohľade do Google Maps som kúsok od hlavného mesta Rumunska uvidel vodu, ktorá v minulosti predstavovala „Mekku“ európskych kaprárov a dlhé roky skrývala i svetový rekord kapra, legendárnu Radutu.
Ihneď mi v hlave prebleskol diabolský plán. Bola by predsa obrovská škoda ísť takú diaľku a neokúsiť vody historickej ikony kapráriny. Pri nakladaní výstavného materiálu sa preto v našej firemnej dodávke, čistou náhodou, objavila i moja kaprárska výbava. Síce dosť okresaná, ale i tak dostačujúca na krátku výpravu.
Padla piata hodina a dvere predajne na Havlíčkovej ulici v Kolíne sa hlasito zabuchli. Otočenie kľúčom a hlboké bublanie naftového motora dávali jasne najavo, že prišiel čas. Strastiplná cesta, ktorá takmer nekončila, ma stála naozaj veľa síl, energie a sústredenia, no po zhruba štyroch hodinách som mal diaľnicu D1 konečne za sebou. Až pri colnej kontrole na maďarsko‑rumunských hraniciach som si uvedomil, že som Slovensko a Maďarsko preletel ako blesk.
Vo dvojici sa to lepšie ťahá.Cez Karpaty a ešte ďalej
Impozantná rumunská krajina mi už pri prvom pohľade vyrazila dych. Obrovské polia a pláne, ktoré pomaly prechádzali v majestátne pohoria so snehovými vrcholkami. Pri prejazde cez Transylvánske kopce mi bolo okamžite jasné, prečo práve toto miesto predstavuje domov slávneho Drakulu. Lesy, rieky, potoky a skaly tu zo seba vyžarujú neobyčajnú mágiu, z ktorej až naskakuje husia koža.
Neskutočný kontrast medzi modernou Európou a jednoduchým životom na vidieku ma priviedol na iné myšlienky. Čím ďalej, tým viac som si uvedomoval, aké máme šťastie, že žijeme v takých krásnych a bohatých krajinách, akými Čechy a Slovensko sú. I napriek civilizačnému rozdielu mi však Rumunsko celkom učarovalo. Nespočetné stáda oviec a ich pastieri, divoké psy všade kam sa len človek pozrie, kočovní cigáni, neopísateľné západy slnka a ľudia, ktorí v tomto drsnom kraji dokážu žiť z ozajstného mála.
Prejazd cez Rumunsko radím medzi svoje životné úspechy, pretože stav ciest, po ktorých som išiel, sa často dal len veľmi ťažko nazvať dezolátnym a svojim spôsobom skôr predstavoval pole po bombovom útoku. Našťastie ma Bukurešť uvítala s otvorenou náručou a ja som bol rád, keď som po dlhej ceste aspoň na pár hodín zložil hlavu na hotelovej posteli.
Verní pomoníci pastierov.Mesačná krajina
Veľkosť výstavy Fishing & Hunting ma milo prekvapila. Bola naozaj impozantná. Našťastie sa i tu našli ľudia, ktorých dnes považujem za svojich dobrých priateľov. Jedným z nich bol i Georgiani Herovic, miestny kaprár, ktorý sa takmer celý svoj život venoval iba jednej lokalite a to práve Radute.
Skorú rannú tmu preťal bodavý zvuk budíka, ktorý som s ešte zalepenými očami nahmatal len veľmi ťažko. Veru, po štyroch dňoch na výstave sa mi nevstávalo jednoducho. Správnou motiváciou mi však bola Raduta, na ktorú sme s Gianim smerovali. Kolesá Transportéra hravo ukrajovali z cesty a po necelej hodine cesty z Bukurešti som po prvý raz zazrel doslova mesačnú krajinu. Rozsiahle trávnaté pláne okolo rokliny, v ktorej sa tíško vinula majestátna priehrada bez jediného kúska tieňa, malá ohradená zátoka a v nej hospodárstvo, ktoré zaiste pamätalo ešte doby Čaučeska.
Pohľad na západ slnka ma nikdy neomrzí.No dobre, sme tu
V domčeku pri vode nás privítal miestny hospodár Dan. Raduta za posledné roky prešla množstvom zmien, medzi ktoré patrilo i rozšírenie chovu vyzy veľkej takmer vo všetkých častiach tohto majestátneho komplexu vodných nádrží. Miestne hospodárstvo a plot vo vode, na ktorý som sa spočiatku nechápavo díval, slúžilo na odchov a reprodukciu týchto úžasných rýb.
Dan odomyká hrdzavý zámok a spúšťa na zem železnú reťaz, čím nám jasne dáva najavo, že môžeme autom prejsť cez jeho pozemok. Podľa jeho slov máme pokračovať kúsok popri plote, ktorý oddeľoval pastviny a zastaviť až narazíme na pramicu na brehu. Ubehlo niekoľko desiatok minút a ja zisťujem, že je rumunské vnímanie pojmu „kúsok“ asi o čosi inšie ako to moje. No dobre, sme tu.
Stará, takmer deravá laminátka a dve laty ako veslá. Ak bude fučať, bude to celkom sranda. Nezaháľame a ako prvé pripravujeme udice a kŕmenie. Giani mi radí, aby som zvolil sladkú nástrahu, ideálne popku v ananásovej príchuti. Vraj, ak použijem čokoľvek iné, nedajbože s obsahom
rybích múčok, je viac než isté, že na svoje lovné miesto prilákam vyzy. A na kapra? Tak na toho môžem potom rovno zabudnúť. I pri správnej taktike to bude podľa všetkého vzhľadom ku krátkemu času naozaj veľmi náročné.
Montáže sú umiestnené.Prvý kontakt
Medzičasom sa zo slabého vánku stáva naozaj slušný vietor. No čo, ak už nič iné, tak snáď sa vrátim aspoň s riadnymi bicákmi. Ku všetkej smole fúka priamo na opačný breh, ktorý je v tomto úzkom mieste zhruba 200 m od nás.
I napriek Gianiho slovám našívam pod šestku Long shank 2x24 mm boilies Devill Krill. Giani sa mi pri pohľade na kýblik mixu
Gigantiky, Kill Krillu,
Devillu a Massive feedu v príchuti Squid & Octopus len smeje a sám pod veľký háčik našíva malú ananásovú plavačku. V silnom vetre nám umiestnenie montáží dalo naozaj zabrať. Vzhľadom na to, že sa na druhej strane začal tvoriť veľmi lákavý zákal, som však túto drinu považoval skôr za príjemné nutné zlo na ceste k vytúženému kaprovi z Raduty.
Ani nie o dve hodiny po vyvážke hlási Giani prvý kontakt. Jeho ananásovú plavačku zobrala prvá ryba našej výpravy. Giani sebaisto zdoláva rybu, o ktorej je skalopevne presvedčený, že ide o kapra. Výraz v jeho tvári po tom, čo sa pri hladine objavil ostrý špic trojuholníkovitej plutvy vyzy, nezabudnem asi až do smrti. A verte, že som sa v tú chvíľu takmer neudržal a vybuchol v záchvate smiechu. Musím však uznať, že stretnúť sa naživo vo voľnej prírode s tvorom, ktorý kedysi obýval i naše vody Dunaja a Moravy bol naozaj úžasný zážitok.
To by bolo poriadne husté, chytiť kapra na Radute!
Západy slnka, kdekoľvek na svete, sú úkazom, na ktorý sa dokážem dívať snáď celý život. Avšak na Radute vo mne tento prírodný úkaz vzbudzoval neopísateľné pocity. Večer nás svojou návštevou poctili pastieri, ktorých som mal možnosť sledovať počas dňa. S heslom „české pivo robí priateľov“ som ich okamžite pohostil niekoľkými plechovkami. Vďaka Gianimu, ktorý okrem skvelého parťáka bravúrne zvládol i úlohu prekladateľa a mojej ruko‑nohčine sme si spoločne vymenili svoje skúsenosti s lovom rýb, ale i zážitky a príbehy, ktoré sme zažili. Veľmi sa divili, že mladý chalan zo strednej Európy absolvoval takú dlhú cestu k nim len preto, aby tu lovil ryby. Pri snahe vysvetliť im, že ryby, ktoré ulovím, „iba“ vyfotografujem a následne pustím naspäť do vody, však boli už zaiste presvedčení, že nie som normálny. Veď oni lovia ryby pre to, aby si zaobstarali večeru!
Niekoľko hodín po nahodení moje hlásiče stále mlčali. Pastieri už odviedli svoje stáda na nocovisko a Giani netrpezlivo prešľapoval. A niet sa čomu diviť, rumunský štýl lovu je omnoho aktívnejší. Štandardom je používanie malých priemerov rýchlo rozpadavých atraktívnych nástrah. Na poriadnu „knedľu“ pod háčikom ich tam chytá len veľmi málo.
S ľadovým pokojom sa s postupujúcou extrémne studenou nocou poberám do spacáku. Plne dôverujem svojim nástrahám. Kapsaicín, ktorý je jednou z hlavných zložiek
Devill Krillu, totiž pre jeseterovité ryby nepredstavuje nijak obzvlášť lákavú zložku, ale veľké kapry ho milujú.
Zo spánku ma budí chlad a pomalé cvakanie cievky navijaka za takmer rytmických polyfonických zvukov MXR‑ka. Píp, píp, píp, píp. Tak buď, alebo! Ryba sa napodiv celkom ľahko necháva stiahnuť zo vzdialenosti vyše dvesto metrov až k nám, takmer pod breh. Giani sa len uškŕňa a vraví, že takto bojujú len malé vyzy. Opäť sa mýlil. Sieťka podberáka ladne oťažieva pod tiažou statného šupináča. Tak predsa! Ihneď mi na um prichádzajú slová môjho kolegu a priateľa Jirku Majera: „Erkas, to by bylo hodně hustý, chytit kapra na Radutě!“
Legendárna Raduta.Tak zas niekedy
Cesta do Rumunska mi priniesla nielen množstvo nezabudnuteľných zážitkov a priateľstvá. Vďaka realite, ktorá ma tam čakala, som získal úplne nový pohľad na svet. Najsilnejší zážitok, ktorý som mal počas cesty možnosť zažiť, bol práve so spomínanými pastiermi, ktorí ma pri odchode vybavili syrmi, chlebom, bryndzou a inými dobrotami, ktoré mali pripravené pre svoju potrebu. I keď ich celý život pozostával z drevenej chaty, v ktorej žili a svojho stáda, o ktoré sa starali, nemali najmenší problém podeliť sa i s tým málom, ktoré mali.
Stred Európy, v ktorom žijeme, dnes predstavuje doslova rajskú záhradu, kde nám nič nechýba. Teplo, pitná voda, ktorou bežne len tak plytváme, jedlo od výmyslu sveta či bezproblémové pripojenie na sieť prakticky všade, kam sa pohneme. Toto je len štipka z toho, čo máme denne naservírované až pod nosom bez toho, aby sme si to čo i len o trošku viac vážili. Skúsme sa preto aspoň na chvíľu s pokorou zamyslieť nad tým, čo je v živote naozaj dôležité. Možno zistíme, že to už dávno máme.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
