Oslava môjho rekordného osobného aj súťažného úlovku prebiehala v štýle klasickej českej „žranice“ s výborným plzenským mokom. Z domova sme doviezli slušné zásoby jedla i pitia a keďže na letisku všetko prešlo bez problémov, tak sme si dali... Ryby si predsa treba užiť so všetkým, čo k tomu patrí!
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 54
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.01.2021.
Smer tulení ostrov
Po dlhom popíjaní, prepchávaní sa, spievaní a rozprávaní starých rybárskych príhod bolo rozumné zaľahnúť do postele a pripraviť sa na predposledný deň lovu. S vedomím, že som chytil zatiaľ najväčšiu rybu, ráno sa mi vstávalo oveľa lepšie, a tak v dobrej nálade idem urobiť raňajky. Čakám, kým sa chlapci, ktorí sa odpálili celkom slušne, prebudia a dohodneme sa čo a ako. Na vodu napokon vyrážame až okolo obeda a rozhodli sme sa skúsiť úplne nové miesto zvané U tuleňa. Na tento flek nás zaviedli chalani z Tomovej lode. Bol to menší ostrovček, okolo ktorého sa chytalo na podvodných hranách, kde mali nachytané pekné ryby z hĺbok okolo 40 m. Samozrejme, že na tom ostrove sa každú chvíľu vynáral tuleň, po ktorom toto miesto dostalo meno. Číhal tam na malé tresky, ktorými si napchával pažravý pupok.
Nórsko je krásna krajina.
Chýba trocha šťastia
Po chvíľke pozorovania toho krásneho zvieraťa sme siahli po prútoch a nasadili svoje najúspešnejšie nástrahy celého týždňa. Na sonare sa nám ukazovali ryby kúsok nad dnom a celí napätí sme čakali na prvé buchnutie do prúta. To dostali chalani z vedľajšej lode a začali zdolávať všetci naraz. Krásne trafili kŕdeľ tresiek, takže mali o zábavu postarané. My sme na nich len napäto civeli a chceli sme sa k nim priblížiť. Behom chvíle dostal prvý záber Robert a zdolával peknú rybu. Tá si brala krásne z cievky a išla si svojím smerom ku dnu. Podľa ťahu to vyzeralo na poriadne veľkú tresku. Bohužiaľ, po chvíli sa ryba vyrezala a Robert tak stratil svoju zatiaľ najväčšiu rybu na prúte. Hoci bol dosť sklamaný, nedá sa nič robiť. Nezostáva iné, len nahodiť a skúšať šťastie znova. Ihneď nato seká Karlos, mal nastraženú živú tresku tmavú, osadenú trojháčikmi. Ryba je na prúte a celkovo aj pekne bojuje – onedlho sa pri lodi vynorila treska obyčajná atakujúca dĺžku jedného metra a mala celú cca 40 cm nástrahu úplne v sebe.
Na druhej lodi je vidieť dobrú náladu, keď prichádza hlasný výkrik. Tom mal na prúte ťažkú rybu, ktorú nemohol zastaviť a povolil mu 1 mm silný rozodratý silonový nadväzec. Krátke výčitky za vlastné chyby pri zdolávaní a ideme ďalej, kým to berie. Strata veľkej ryby vždy mrzí a nezostáva nič iné, než na to radšej nemyslieť a vylepšiť si náladu iným úlovkom. Asi tak o hodinu potom máme v lodi niekoľko tresiek približne rovnakej veľkosti, okolo 90 cm, a kolegovia vedľa nás sú na tom o niečo lepšie, pokiaľ ide o množstvo rýb. Stále tomu ale chýbala bodka na záver – nejaká poriadna obluda. Žiaľ, obom lodiam chýba trochu toho šťastia, a tak sa vraciame späť do chát dať si poriadny obed.
Lov tresiek je zábava, ktorá neomrzí.
Stačí sekunda a všetko je inak!
Najlepšie zo všetkého je urobiť si čerstvú rybu hneď po vylovení z mora, a tak zaúkolujem chalanov, čo išli pitvať úlovky, nech prinesú niekoľko filiet tresky. Ja idem medzitým rozpáliť rúru a pripraviť prílohu k rybe. Čoskoro nato sedíme pri stole a utierame si mastné huby po výbornom tresčom mäsku na cesnaku. Po výdatnom jedle si dávame oddych a čakáme, kým sa vrátia z vody ďalšie lode našich kolegov, aby sme zistili situáciu.
Medzitým sadáme k televízii a sledujeme futbalové majstrovstvá sveta. Po prvom polčase počujem prichádzať k mólu loď. Vyleziem teda von a idem sa prezvedieť, ako sa im darilo. Sebastianova loď priviezla tiež len niekoľko tresiek a chlapci z druhej chaty majú krásne dva halibuty okolo 10 a 13 kg. Dohovárame sa teda, že po skončení futbalu pôjdeme znova na more a skúsime ešte raz prehovoriť tuleňa, aby nám nechal nejakú peknú rybu. To som ešte netušil, že čoskoro sa v sekunde všetko zmení...
Koniec zápasu sa blíži a ja, keďže nie som úplný futbalový nadšenec, idem si na loď pripraviť nové nástrahy. Najskôr však dolievam palivo do motora, aby nás to potom nezdržiavalo. Pri dopĺňaní benzínu som si ale vôbec nevšimol poliatu ľavú nohu, čo sa mi malo stať osudným...
Kamarát Jakub
s krajšou treskou.
Keď smola, tak poriadna!
Po zapálení cigarky pri príprave nadväzcov prešla len chvíľka a ja som začal celý – horieť! Nečakal som, že sa mi noha tak rýchlo chytí, a tak som začal panikáriť a snažil som sa ju čo najrýchlejšie uhasiť. Lenže to plameň ešte viac roznietilo. V tej chvíli som nevedel, čo robiť – ako prvé mi napadlo skočiť do ľadového mora a uhasiť sa. Našťastie, začuli ma kričať kolegovia z chaty a okamžite mi bežali na pomoc. Bolesť horiacej nohy sa nedala vydržať, nuž som sa prehupol cez loď a skočil do vody. Ale keď smola, tak poriadna...
Teraz už nebol hlavný problém oheň. Totiž – pri dopade do vody som narazil hlavou na skalu a zostal v bezvedomí. Žiaľ, akurát bol odliv a vedľa lode iba plytká voda. Reflex a prvé reakcie kamaráta Ondreja mi zachránili život. Som veľmi rád, že za mnou skočil a s pomocou ostatných ma vytiahol z vody. Veľa si toho nepamätám, ale nebyť ich, tak tu dnes nie som. Okamžite ma odniesli do chaty. Vtedy som už začal vnímať a cítiť bolesť. Hneď zo mňa dali dole všetko mokré oblečenie a začali ma zahrievať dekami. Cítil som strašnú bolesť popáleniny na ľavej nohe a ruke. Pohotovo mi na nohu priložili namočené uteráky a ruku mi ponorili do nádoby s vodou.
Najväčšia bolesť trochu ustúpila a ja som začal viac vnímať. Cítil som, ako mi do očí tečie krv z hlavy a začal som tušiť, že je zle. Medzitým Robert volal rýchlu záchranku a všetci sa modlili, aby dojazd netrval dlho. Keď im povedali, čo sa stalo a kde sme, tak sa, našťastie, rozhodli poslať helikoptéru. V tej chvíli nikto nevedel rozsah poranenia a všetci sa najviac báli úrazu hlavy. Vrtuľník bol na ceste, ja som však medzitým začínal upadať do šoku z bolesti a podchladenia. Kamaráti ma medzitým upokojovali a dávali prvú pomoc, ako najlepšie vedeli. Nórski záchranári boli na mieste rýchlo, takže som bol v ich rukách asi behom 15 minút.
Moje popáleniny 3. stupňa.
Nemocnica v Tromsø.
Prevoz 600 km vrtuľníkom.
Transport do Tromsø
Z letu si veľa nepamätám... Viem len to, že som sa podvedome neustále snažil skúšať hýbať nohami. Najviac som sa bál poranenia miechy, ale vďaka Bohu, chrbtica bola v poriadku, a to ma upokojovalo. Matne si pamätám, že cesta trvala celkom dlho. Až keď ma po prílete odovzdali do starostlivosti lekárov, zistil som, že sme leteli až do nemocnice v Tromsø. Táto veľmi vychýrená severná nemocnica bola vzdialená asi 600 km od nášho rybárskeho ubytovania. Ihneď po prílete sa ku mne na sále zbehla hromada lekárov a sestier a robili všetko, ako najlepšie vedeli a úplne profesionálne. Po kompletnom ošetrení druhého a tretieho stupňa popáleniny na nohe, ľahkej popáleniny ruky, rozbitej hlavy a ošetrení zlomeného nosa, mi ešte pre istotu nechali zröntgenovať hlavu, aby odhalili možné krvácanie do mozgu.
Tesne nad ránom som sa prebral na izbe a pomaly som si všetko začal uvedomovať. Po príchode lekára, ktorý mi oznámil rozsah môjho zranenia, som zistil, že pri mne musel stáť pravdepodobne môj zosnulý kamarát Maťo. Ten zomrel presne na deň pred rokom nešťastnou náhodou. Aj teraz mám pri tejto myšlienke husiu kožu...
Lekár mi odovzdal môj telefón s pasom, ktorý dali chlapci záchranárom pred odletom. Mohol som tak zavolať svojej rodine, priateľke a povedať im, čo sa stalo. Aj keď to nebolo úplne ľahké, snažil som sa byť v kontakte s mojimi rybárskymi parťákmi a pokúšal sa zistiť celkovú situáciu. Naša výprava ale mala na ďalší deň končiť a my odlietať, takže všetko bolo dosť komplikované a pre mňa nepredstaviteľné.
Sebastian je špecialista na veľké tresky tmavé.
Kamaráti ako sa patrí
Bolo načase čo najskôr kontaktovať poisťovňu a opísať im moju situáciu. Musím povedať, že moja poisťovňa Česká podnikateľská sa ku všetkému postavila naozaj perfektne. Chcel by som týmto poďakovať tiež môjmu kamarátovi Davidovi Aulíkovi, ktorý mi poisťovňu zariaďoval a so všetkým pomáhal. Deň odletu sa blížil a aj napriek snahe chalanov dostať sa za mnou, bolo by to zbytočné, pretože by pre veľkú vzdialenosť nestihli potom svoj let. Komunikovali sme teda len telefonicky a som rád, že takýchto parťákov mám práve ja! Tom s Robertom – v neustálom spojení s nemocnicou, poisťovňou, armádou spásy, českou prekladateľkou pridelenou poisťovňou a kopou ďalších ľudí – dohovorili všetko najlepšie, ako mohli.
Ja som, žiaľ, nebol schopný prevozu na cca 500 km vzdialené letisko, odkiaľ som mal letenky do Prahy. Navyše som so sebou nemal žiadne oblečenie ani peniaze. Jediné, čo som mal a momentálne ma zachraňovalo, bol telefón. Lekári mi povedali, že až budem schopný prevozu, poisťovňa sa o všetko postará. Medzitým moja celá partia „šialených“, ale naozajstných kamarátov, musela odletieť späť do Prahy. Ešte mi pred odletom zavolali a povedali, že už nikto iný nechytil väčšiu rybu a ja som tak vyhral celú súťaž o najťažšiu rybu zájazdu. Vraj, nech sa nebojím, že sa postarajú, aby som bol čo najskôr doma. V tej chvíli mi bolo tak nejako všetko jedno, ale potešil ma ich optimizmus.
Posledné úlovky našej partie.
Nepríjemné chvíle v nemocnici
V Nórsku som zostal sám a navyše ma čakalo prvé čistenie popálenín, a to naozaj nikomu neprajem. Aj pod vplyvom morfia je to taká nepríjemná bolesť, že som skoro ovracal príjemnú nórsku sestričku. Nedalo sa nič iné robiť, len zaťať zuby a držať. Po niekoľkých dňoch ležania, pojedania tabletiek proti bolesti a opätovného čistenia mojej popálenej nohy mi bolo povedané, že som schopný prevozu a môžem teda letieť domov. Zavolal som svojej poisťovni a spoločne sme zarezervovali nové letenky, teraz už priamo z letiska v Tromsø. Zaistili mi dokonca aj prevoz taxislužbou z nemocnice na letisko, provizórne oblečenie v mojich veľkostiach, výpomoc s vozíkom pri prestupe na letisku v Osle a taxislužbu z letiska v Prahe až ku mne domov.
Posledný deň v nemocnici som dostal ako tradičný nórsky obed výbornú tresku so zemiakmi. Lekár, ktorý sa prišiel rozlúčiť mi podal ruku, povedal ,,šťastnú cestu“ a odovzdal mi všetky potrebné dokumenty k následnej liečbe v ČR. Bol som až prekvapený z profesionálneho prístupu lekárov, ale hlavne mojej poisťovne. Keď som prechádzal nemocničnou budovou, bolo vidieť, že Nórsko je jedna z najbohatších krajín na svete. Vybavenie, čistota, aj zamestnanci boli naozaj na vysokej úrovni a som rád, že som mohol byť hospitalizovaný na tomto mieste.
Je dobré mať kamarátov, na ktorých sa môžete spoľahnúť.
Šťastný doma a vďačný
Po bezproblémovej niekoľkohodinovej ceste s prestupom stojím pred dverami svojho bytu a som strašne šťastný, ako všetko nakoniec dopadlo. Objímam svoju priateľku a cítim vďačnosť niekam tam hore, že som prišiel po svojich a živý. Hneď na druhý deň som nastúpil do Vinohradskej nemocnice a čakala ma transplantácia kože na nohe. Strávil som tri týždne na klinike popálenín a podstúpil päť celkových narkóz, než bola koža kompletne pripravená na hojenie. Momentálne som ešte stále doma na nemocenskej, ale šťastný, uvedomelý, ponaučený a hlavne živý. Týmto by som sa tiež rád poďakoval zamestnancom popáleninového oddelenia nemocnice na Vinohradoch za výbornú starostlivosť.
Prial by som si, aby si všetci, ktorí čítajú tento článok, uvedomili, ako rýchlo môže dôjsť k nešťastiu a zvlášť na mori. Spätne si vybavujem mnoho situácií, keď mohlo byť v kratučkej chvíli naozaj zle – kvôli alkoholu, nepriaznivému počasiu na mori či manipulácii s loďou a mnohému ďalšiemu. Buďte opatrní a pamätajte, že more je nevyspytateľné a zradné!
Celá naša partia.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
