DOMOV Magazín AUGUST 2023 Ešte jeden, poprosím!

Ešte jeden, poprosím!

Občas sa mi stáva, že z rybárskych spomienok sa znenazdajky vynorí taká, keď si poviem: „Prečo to nevyskúšať aj po rokoch?!“ Také déjà vu, niečo milé, zaujímavé, čo opäť nakopne pištiacu rybársku dušu a vystrelí ju z tepla domova k vode. Tak to bolo aj teraz a v hlavnej úlohe účinkoval – alkohol!

Jaroslav Onačilla 21.07.2023 (8/2023)

info

Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2023
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 52
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.02.2024.

(Týmto sa veľmi ospravedlňujem všetkým odborným liečebným ústavom zameraným na boj s alkoholizmom, no skrátka aj naše milované ryby majú svoje temné chúťky.)

Moja predstava

Pod hladinou v spleti konárov, nie ďaleko od brehu a v dostatočnej hĺbke sa krčí krčma „U tučného karasa“. Žiadne bahno či blato, pekne uprataná, s jemným sivým štrkom, na stenách obrazy vysmiatych funkcionárov z Rady a dekorácie z vodných rastlín. Fixné osadenstvo: tučný krčmár karas Fero opretý o pult ako vždy, kapor Ignác s veľkým pupkom, ktorý rád pije griotku, pleskáč Igor naopak vysoký a štíhly, no ten iba fínsku vodku, pár miestnych piestov nasávajúcich denne „zelenú“… No keď dôjde statný sumec Piťo na pivo, pakujú sa bez pozdravu. Pri ostatných stoloch posedávajú urečnené beličky, plotice, červenice a pár hrebenačiek popíjajúc jablkovú šťavu. Ony alkohol nie, musia byť v strehu hlavne v podvečer či skoré ráno. Všade plno drobných bubliniek – skrátka, krása a sveta žiť!
Sú tu aj iní nasávajúci, a tak sa krčmou pravidelne ozýva: „Ešte jeden, poprosím!“ Z alkoholickej zostavy a hlavne z tých pocestných, čo nepoznajú miestne pomery, sem tam niekto zmizne. Ignác, Igor a Piťo sa potom idú smiechom zadrhnúť! Vedia dobre, že keď sa v prítmí krčmy objaví na stole rumové varené kolienko, neradno ho brať do papuľky. Vtedy, keď sa pach rumu ľstivo šíri krčmou, reč ustane a každý sa zhlboka nadýchne! Júj, to je vôňa! Ukrýva však v sebe jedno nemilé prekvapenie – rybársky háčik! A domáci štamgasti to vedia už dávno. Sami mali za mladi nemilú príhodu, ktorú v krčme pre istotu nerozoberajú, aby neboli na smiech. A cudzí pocestní? Väčšinou sa v tejto krčme zdržia iba krátko a okúsia to kolienko. Nevedia sa ubrániť šíriacej sa vôni. No poslednýkrát.

Prvý alkáč.

Späť v čase

Mysľou som sa vrátil o pár desaťročí dozadu, keď som si skoré letné rána spríjemňoval plávanou v jednej zo zátok mestského štrkoviska. Jazero je pre vyznávačov plávanej nezaujímavé – dno rovné ako Václavské námestie, len namiesto Václava na koni – ničota. Veľké, tridsaťhektárové, mierne zabahnené so zvyškami panelov z výstavby sídliska, ktoré boli a sú dodnes asi jedinými úkrytmi pre tunajšiu osádku násadových kaprov, amurov, pleskáčov, plotíc a sem‑tam aj zubáčov – hrdinov, ktorí prežili nájazdy a nástrahy rybárov v podobe mŕtvych rybičiek. Absentuje vodné rastlinstvo, bylinožravé ryby si už dávno zvykli na kŕmitkové zmesi a kukuricu v nich. Skôr voda ako stvorená pre vodné športy a rekreáciu, no pre lov na plavák voda nezasľúbená. Výnimkou je jedna zátoka v tvare podkovy, ktorú miestni rybári dodnes volajú „Orenburg“ (podľa bývalého „dreveného“ zdravotného strediska zo začiatkov výstavby sídliska). Tá sršala v minulosti a srší aj dnes krásnymi miestami. Zátoku chránia jelše, vŕby, nájde sa aj jabloň či hruška plánka. Konáre previsnuté nad hladinu svojím tieňom vytvárajú rybám ideálne prostredie na úkryty hlavne v letných horúčavách. Breh naokolo je vyskladaný z lomového kameňa, kde si v jeho blízkosti našli svoje miesta šťuky. Padnuté stromy sú zasa domovom neskôr vysadených amurov, lieňov, ojedinele aj sumca. Kapríky z rozľahlej ostatnej vodnej plochy jazera sem rady zachádzajú a prerývajú blatisté dno spolu s pleskáčmi. K tomu plotice a občas aj úhor. Celá osádka vie veľmi dobre, že tu nájde dostatok potravy. A rybári? Tí radšej drvia otvorenú, často „mŕtvu“ plochu štrkoviska, kde ale môžu nahadzovať ďaleko, pretože tu v úzkej zátoke si „nezahádžu“.

Dobíjať baterky treba.

Retro prút vľavo.

Úžasná a úspešná plávaná

V tom čase sme zátoku navštevovali s kamarátom pravidelne. V hlavnej úlohe plávaná a skoré letné rána, kapry a ozaj veľké pleskáče vysoké boli cieľom našich rybačiek. Úžasné zábery, keď sa plavák po jemnom a jednom dotyku ryby rozbehne a neskôr stratí pod hladinou alebo keď sa položí na hladinu a jemné vlnky od neho naznačujú, že je čas zaseknúť. Užívali sme si túto parádu i zdolávanie krásnych rýb. Začínali sme v skoré ráno, končili po desiatej, keď už slnko bolo vysoko a začínalo „pripekať“. Nástrahou boli dnes už skoro zabudnuté varené kolienka. Jednoduchá príprava, jednoduché nastraženie – nebolo čo riešiť. Horúčavy sa stupňovali a záberov ubúdalo, bol čas niečo s nástrahou urobiť. Dumal som nad tým, ako nástrahu zatraktívniť a keďže dipov v tých časoch nebolo, rozmýšľal som nad nejakou cukrárenskou arómou, ktorú pridám do varených kolienok, čo keď?
Tuším sa doma konala nejaká oslava. V tom čase bol u otca a ujov populárny rum z košickej Frucony, ten s lodičkou. Jeden prípitok, druhý… kapurková! No mne konečne svitlo v lebke. To je ono! Uvariť, zaliať rumom a vložiť do chladničky.
Na druhý deň sme už sedeli zrána s kamošom na obvyklých miestach vedľa seba. No niečo tu nepasovalo, hlavne kamošovi, pretože občas nejakú rybku síce zdolal, no ja som išiel ako píla a ešte k tomu aj s potmehúdskym úsmevom. Zdolával som rybu za rybou. Spočiatku sa kamošov plavák pomaly a nenápadne približoval k môjmu plaváku, vzdialenosť sa každým hodom zmenšovala, až napokon naše plaváky delila vzdialenosť pätnástich centimetrov. Ale záber prichádzal stále iba mne. To som už nevydržal. S veľkým hurónskym smiechom som mu podal malú fľaštičku s kolienkami. Pozeral – nič! Vravím mu: „Čuchni si!“ Všetko bolo jasné. Zasmiali sme sa spolu, on nastražil rumové kolienko na háčik a už čoskoro prišiel jemný ťuk do plaváka, ktorý sa začal rozbiehať…
To bolo to déjà vu, spomienka, čo ma opäť posadila na stoličku s prútmi do zátoky. Hovorím si, vyskúšam po rokoch!

Vľavo R kolienko, vpravo bez rumu.

Krčmár Fero za mladi (utajené foto).

S rumovým kolienkom na háčiku

Schválne som sa vybral na túto oddychovú rybačku tak ako vtedy, keď som mal o tridsaťpäť rokov menej. Nedalo mi a vzal som aj konkrétneho účastníka týchto rybačiek – dobový teleskopický prút Cormoran, ktorý pamätá tie veľké pleskáče a kapríky na rumové kolienka. Aby mu nebolo smutno, druhým účastníkom lovu bude „matchka“ dlhá 4,20 m. Zámer: plavák „telo na telo“, na hladine jeden vedľa druhého s tým, že na jednom prúte bude rumové kolienko a na druhom iba obyčajné bez pachovej stopy. Uvidíme, čo sa bude diať…

Cormoran Corsar, účastník lovu.

Čo na to ryby? Už nenasávajú? Omyl!

Keď sa na mňa pri kúpe „ploskačky“ rumu z miestnej Frucony predavačka v obchode pozrela vražedným pohľadom, bolo zbytočné pokúšať sa jej vysvetliť, že je to aróma do varených kolienok, že idem na ryby, že nebudem skákať po stromoch ani stískať stĺpy verejného osvetlenia! V jej očiach som bol okamžite a bez možnosti obhajoby – vyvrheľ, úplné dno, oplan, rozvracač rodiny a korheľ! Čo s tým, prežil som a zmizol. Vonku pred predajňou som si vydýchol a predýchal predošlý moment. Akási daň za moje rumové kolienka! „Dobre ti tak, pako jeden!“ vraví lebka. „Aspoň buď ticho!“ zahriaknem ju, lebku jednu! „Ciho, jutre uvidziš!“
Bolo zajtra. Historického fešáka – päťmetrový teleskopický prút Cormoran Corsar (ozaj ťažký) som zladil s „matchkou“ od Shimano 4,20 m, identický vlasec 0,18 mm, identický plavák 20 cm s gramážou 2,5 g od Poliakov, dva broky, háčik – dobová kolienková „kryštálka“. Uvarené, zbalené, ide sa.
Som na mieste. Aj keď som chcel ísť k vode zrána, lebka chcela spať, a tak som sa dostal k vode popoludní! Môžem ja za to? Na starý „teleskop“ rumové kolienko, na matchový prút kolienko bez dipu. Nakŕmil som (kolienkami bez R) a nahodil približne
6 – 8 m. Čakal som veľmi skoro záber. Nestalo sa. Vedľa na trsoch ostrice sa na mňa škerila jašterica dobíjajúca si baterky, skokany vo vode vrieskali a radovali sa z krásneho dňa. Naokolo preletovali ako bláznivé holuby hrivnáky a dokonca vážky zneužili môj prút na krátku intímnu chvíľku. Akože fajn, zver moja, no ja som prišiel na ryby a chcem zábery, a to hneď!
Po polhodinke plavák ľahol a… Po záseku žiaden odpor, nič, iba ryba‑alkoholik, pleskáčik asi 27 cm, zrejme omámeným rumom ide z vody von ako handra. Čo už, aspoň niečo. Hádam to pôjde. Nešlo. Po ďalšej hodine konečne záber – ťuk, plavák sa jemne posunul pár centimetrov nabok, opäť ťuk a v okamihu ryba s ním upaľuje preč. Zasekávam. Záber prišiel na „matchku“ a kolienko bez R. Cítim menšiu rybu, no podľa spôsobu boja to kapor nie je. Po chvíľke sa blysne žltá farba a viem, s kým mám do činenia. Po chvíľke je v podberáku krásny lieň. Úžasné stvorenie! Fotím a vraciam vode. Už to pôjde. Mýlka, dva zábery na kolienko za tri hodiny, páni a dámy! Celé zle. Čo hodnotiť, ako? Jeden „alkáč“ a jeden „abstinent“. Bieda, skúšať sa bude ďalej na inej rybačke. Musí sa rozhodnúť, či rum po rokoch ešte zaberá na chuťové zmysly miestnych rýb vo víťaznom pomere.

Úlovok na dobový plavák.

Ďalšie krátke plavačkové vychádzky

Bolo ich viac, aj zrána, aj popoludní s veľmi podobným scenárom. Na pomyselné pódium vystúpili druhy ako kapor rybničný, lieň sliznatý a pleskáč vysoký. A ako dopadol test varené kolienko kontra varené kolienko s rumom? Tesné víťazstvo v pomere 14:13 nakoniec obhájilo varené kolienko „klasik“, rumové bodovalo tesne za ním so stratou jednej rybky. Skrátka, doba krásnych rýb v tejto zátoke „Orenburg“ je už zrejme za horizontom aj napriek tomu, že bolo pred pár rokmi odbahnené vybagrovaním. Mrzia ma hlavne tie veľké zlatisté pleskáče, ktoré sú už minulosťou. Škoda…
Zabavil som sa aj zachytal mojou obľúbenou plávanou. A varené kolienko? Je v podstate nepopulárnou nástrahou, no stále sa s ním dá pekne zachytať. Nízka nadobúdacia cena, rýchla príprava, ktorú zvládneme aj pri vode na viacdňovej rybačke plávanou. A dipovanie rumom? Určite áno, aj keď v tomto prípade pri popisovaní mojich posledných rybačiek až tak neexcelovalo. No na inom revíri… Ktovie, treba skúsiť. Kde sú tie zlatisté veľké pleskáče, určite bude úspešné a možno sa ten môj výsledok preklopí na stranu rumu.

Táto ryba vždy poteší.

Štamgasti s rešpektom…

Keď sa podvečer otvorí krčma „U tučného karasa“, osadenstvo sa opäť raz rozhovorí o rumovom varenom kolienku aj o rybárovi, ktorý sem zablúdil po dlhšom čase a chcel prežiť pekné chvíľky pri vode s plávanou. No vedia, že s touto nástrahou na háčiku sa neradno zahrávať. Tak ako v minulosti, keď boli mladí…

Len tento rum ako dip!

Moje postrehy s nástrahou

Odsledoval som, že:
– prvé zábery prichádzali po prekŕmení naozaj neskoro, poväčšine ako cez „kopirák“ po 30 – 35 minútach,
– stále je to vysoko selektívna nástraha – zábery boli iba od väčších rýb, absentovala plotica a menšie, niekedy naozaj otravné pleskáčiky,
– od kaprov to boli na počudovanie veľmi jemné a opatrné zábery, čo by som skôr očakával od lieňov; dokonca aj korytnačky odignorovali túto nástrahu, čo bolo naozaj fajn, lebo napríklad kukuričku ony rady.

V zátoke „Orenburg“.