Práce sa v poslednej dobe nahromadilo neúrekom a tento týždeň tomu nemalo byť, bohužiaľ, inak. Bol som si však vedomý toho, že keď pôjde všetko podľa plánu, tak v piatok o 15. hodine si zájdem vyzdvihnúť miestnu povolenku na lov a môžem vyštartovať k vode. Z mojej strany som cítil aj čiastočnú zodpovednosť za sľub, ktorý som dal kolegovi, s ktorým plánujem spoločnú akciu.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Cestou začínajú menšie komplikácie a musím naložiť kamaráta Dana, ktorý ide na tú istú vodu. Ten je však stále v nedohľadne, a tak mi neostáva nič iné, len čakať. Boli to pre mňa nekonečné muky, myšlienkami som bol už dávno na brehu jednej z mojich srdcových vôd. Nadšenie pre lov, ktoré drží toho chlapca rovnako ako mňa a mojich rybárskych priateľov, dáva okamžite na všetko zabudnúť.
Obrovský šupináč s hmotnosťou takmer 17 kg
Následne mu pomáham s nosením vecí na miesto, ktoré okupuje s jednodňovým predstihom Mirek. Ten slávil práve v predchádzajúcu noc úspechom - ulovením jedného z velikánov tejto vody, obrovským šupináčom ťažkým takmer 17 kg, ktorého, mimochodom, ulovil už po tretíkrát a neustále priberá na hmotnosti, čo svedčí o kaprovej výbornej kondícii.
Necháva Dana pokojne vybaliť a ponúka pre zmenu pomoc zasa mne s prepravou rybárskych vecí. Tentoraz ich nemám toľko, ako na bežnú výpravu. Je to ovplyvnené množstvom faktorov a miestnych vplyvov... žiadny bivak, žiadna posteľ, loď, stojan... Taká menšia divočina v panenskej prírode.
Konečne kladieme kompletnú výbavu na miesto, kde mám stráviť nasledujúce štyri dni ničím a nikým nerušeným rybolovom; len ja, parťák, príroda a ryby. Tulo je prezývka môjho tímového kolegu. Ten už pár hodín loví a zatiaľ bez akéhokoľvek významu. Predpaženou pravačkou ukazuje miesta, na ktoré môžem nahadzovať.
Mám pred sebou obrovský kus miesta a nespočetné možnosti
Prvotný dojem je príliš silný a presvedčivý, takže s vierou v úspech sa púšťam do prípravy udíc. Medzitým, samozrejme, debatujeme nad dianím okolo tejto vody. Mirek značne nedočkavý odchádza na svoje cca 300 m vzdialené miesto.
Ešte nemám nadviazaný „šokáč“ na druhom prúte a už počujem za zvuku praskajúcich konárikov prichádzať nejakých ľudí. Po zdvorilostnom pozdrave začínam tušiť, že niečo nebude s týmito pánmi v poriadku. Konfrontácia nedosahuje žiadny rozumný rozsah, z čoho nám je hneď jasné, že na tomto mieste nie sme vítaní. „No, viete, my sme si to tu vysekali, vyčistili, no to je v prd..., do kedy že tu budete, áááá... odkiaľ vlastne ste?“ – a podobne sa rozrečnili. „Aj tak príde ráno náš tretí kolega a ten je nepríjemný, toho by sme vám nepriali vidieť, ten sa dokáže rozzúriť“, pokračuje jeden z nich. „Tak to už vieme, koľká bije“ – hovoríme si s Tulom. Páni sú veľmi nepríjemní a nemá cenu sa dohadovať. A je po pokoji – znie mi v hlave.
Rýchlo s Tulom vyhodnocujeme situáciu. Navrhujeme alternatívne riešenie so slovami múdrejší ustúpi – sťahovanie! Ten neváha a ide si pozrieť ľavý breh, ktorý by mohol byť vhodným riešením nášho položenia. Pre zmenu z mojej pravej strany sa začali ozývať zvuky rúbania sekerou a to neveštilo nič dobré. Nie, že by som sa obával o svoje zdravie, to nie, ale miestny hospodár a priatelia z radov organizácie si potrpia na absolútnom zachovaní rázu brehu, prírody a obyvateľov tejto lokality.
Tulo sa vracia s priaznivými informáciami, takže neváhame a začíname sťahovačku. O počínaní týchto neandertálskych indivíduí si myslíme svoje a vieme, že keď s tým nie sme schopní urobiť nič my, tak iní miestni kompetentní sa na to čo najskôr pozrú a ošetria. Ešteže tak. Občas si pripadám, akoby týmto a podobným ľuďom patril svet...
Vráťme sa však späť k nášmu novému miestočku. Tu sa tiež prejavil zásah jedného z miestnych rybárov, na ktorého tiež raz istotne dôjde. Stále nechápem, prečo musia mať vždy rybári okolo seba plochu s rozlohou niekoľko desiatok metrov štvorcových a to ešte vysekanú ako to najviac ide. Prístup k vode je však pomerne sťažený krkolomným klesaním. Priestoru na umiestnenie štyroch prútov je tu ale tak akurát. Mierne vpravo na vode je vo vzdialenosti 80 m potopený krík, ktorý je akýmsi orientačným bodom.
Výber miesta
Prúty sa rozhodujeme umiestniť tzv. vejárovite. Znamená to, že krajné prúty nahodíme do strany na krátko a vnútorné čo najďalej, prípadne ku kríčku. Týmto máme pokrytú plochu s rozlohou asi 30 m štvorcových a vedľajších rybárov tým nijako neobmedzíme. Obrovskou výhodou takto umiestnených prútov je, že si neuzavrieme miesto na vode krajnými vlascami, tak ako sme to v minulosti videli u mnohých rybárov. A môžeme pritom nezávisle prelovovať podstatne širší priestor po stranách. Toto máme už vyskúšané z pretekov, na ktorých sa nám to niekoľkokrát potvrdilo a vyplatilo.
Nádobíčko
Pozvoľna vybaľujeme rybárske náčinie. Tulo má už nahodené, pričom ja dokončujem ešte len nadväzce. Tentoraz som zvolil – kmeňový číry vlasec 0,35 mm Sufix synergy, „odpaľovku“ 0,45 mm číry Sufix synergy dlhý 10 m, pevné montáže s in-line olovami 65 – 75 g a rozdielnymi nadväzcami (Kameleon, Ballistic), dĺžkou (25 a 55 cm) a háčikmi jednotnej veľkosti č. 6 Maruto E.
Krmivo a kŕmenie
Vsadil som na jeden druh boilies, s ktorým som bol ochotný odchytať celú výpravu. A to čerstvú „mrazenku“ KGR z produkcie Carp Devil Baits. Ide o zmes korenie-ryba, v ktorej nie je žiadna esencia a akákoľvek chemická tekutina. Len čisto práškové posilňovače a prírodné atraktory. Presne takúto návnadu a nástrahu som potreboval. Počítal som vopred s kadejakými úskaliami, ktoré na mňa voda nachystá už aj vzhľadom na minulé výpravy. Ryby sa učia veľmi rýchlo a na kadečo neskočia. Snáď moja voľba bude správna...
Veľkosť volím osemnástku, i keď by som bral pokojne i väčší priemer, no, čo už, nestihol sa vyrobiť. Tulo si priniesol boilies na rybacom základe s miernym podtextom lososovej a kalmárovej esencie v priemere 24 mm. Pomocou kobry nastreľujem odmočené boilies KGR okolo kríčku a napravo. Tulo pre zmenu prekrmuje široký pľac zľava.
Dostreľujeme ešte niekoľkými hrsťami veľkých 26 mm patentkových peliet. Tie vydržia vo vode okolo dvoch hodín, než sa rozpadnú, a vydávajú tak neustále potravinový signál. Nahodené, zoradené, nastavené a konečne chvíľka oddychu.
Tulo ide do vedenia
Prvý záber dostáva Tulo a ide tak do vedenia. Menší kaprík okolo 60 cm je zbavený háčika ešte vo vode. Ani sme nezaznamenali ako čas letí a už sa stmieva. Do polnoci sme skončili s vyrovnaným skóre 3:3. Noc prebehla úplne v pokoji bez známok kaprej aktivity. Tulo na mňa šliape, nech sa preberiem a sledujem dianie na hladine. V krátkosti však upadám opäť do snenia a budí ma až zvuk „káčaka“. Bleskovo som pri prúte a vyťahujem nádherne stavaného kapra. Vysoký, tučný a predovšetkým silný. Slobodu mu vraciam opäť vo vode s prianím, nech pošle nejakého väčšieho kolegu.
Tulo ma znovu dostihuje a vzápätí mu vraciam úder, a tak je to až do obeda. Prichádza na návštevu Míra a na privítanie mám krásnu plynulú jazdu. Kapor sa rúti po mojej pravej strane pod strom, ktorý je nad vodou súbežne s našim brehom po takých 40 m. Nakoniec otáčam jeho smer a pozvoľna priťahujem. Podberák nie je nutný, i keď má kapor odhadom okolo 7 kg. Vo vode si ho poťažkávam a vraciam mu slobodu. Nádherný jedinec.
Míra odchádza dobiť batérie do fotoaparátu a telefónov, Dan zostáva sám napospas ostrému slnku. Máme za úlohu sa z času na čas za ním zastaviť, aby sa z toho nezbláznil. Môžeme byť radi, že chytáme v lese, kde je po väčšinu dňa tieň. Zábery z mojej strany ustali a na rade je Tulo. Ten však niekoľko rýb vypol a keď vytiahol, tak malého kapríka. Stav k sobotnému podvečeru je 7:6 pre Tula. Skúša prekabátiť kapry a posiela do vody pod háčikom peletu bez dierky v priemere 18 mm opäť v patentkovom vyhotovení. Nie vysušené na kameň, takže doba rozpadu je 30 – 60 minút. To ale bohato stačí na dosiahnutie záberu. Ten má po 10 minútach od nahodenia. Pekný päťkiláč.
Zhodujeme sa, že ryby na lovisku máme
Iba je problém ich donútiť zbierať naše nástrahy. Vždy, keď skúsime niečo nové, záber je okamžitý. To, čo tam leží dlhšiu dobu, trvá tiež dlhšiu dobu, než to nejaká ryba vezme. A takto to máme stále dokola až do večerných hodín. Tulo vyťahuje už na klasiku pekného šupináča cez 8 kg, ktorý si zaslúžil patričnú starostlivosť na podložke. „Tak, že by konečne začali brať väčšie?“ – povzbudzujeme sa navzájom.
Míra je späť na svojom stanovišti a k nám prichádza Dan. Klebetíme, klebetíme a v tom má Tulo záber. Hlási, že to nebude nič veľké a o chvíľu má rybu takmer pri brehu. Tam, bohužiaľ, dosiahla svoj cieľ a to potopený strom a omotala sa o konár. Čo teraz? Vlasec sa zasekol a nemožno s ním pohnúť ani tam, ani späť. Dan sa hlási v momente ako prvý, že ho uvoľní a aspoň sa po celodennom opaľovaní schladí. Berie podberák a o chvíľu je pri kaprovi, ktorého vyslobodzuje a opatrne naberá bez akéhokoľvek odporu do podberáka. Pomaly lezie z vody von a hovorí: „Tak malý, že?! Keď som ho zočil, tak mi bolo hneď jasné, že je väčší!“
Je to nádherný vysoký tlstý lysec. Všetci sme nadšení krásnym úlovkom. Dan neustále opakuje, že chce takúto rybu chytiť tiež a Tulo je v očakávaní, koľko kapor váži. Vešiam kapra v saku na váhu a ručička sa ustálila na 13,5 kg.
Tulov víťazný pokrik dáva tušiť, že je spokojný. Robím fotky a s maximálnou opatrnosťou kapra púšťame. Čas plynie veľmi rýchle a noc sa nachýlila ku svojmu koncu. Zase bez akéhokoľvek kontaktu s rybou. Na svitaní nahadzujeme odmočené guľky a čakáme, čo sa bude diať. Zábery prichádzajú až okolo ôsmej. Nič však čo by stálo za zmienku. Teplé počasie nie je práve najvhodnejšie na veľké ryby. Potrebovali by sme, aby začalo pršať. V predpovedi sa o niečom podobnom zmieňovali, ale je to kdesi v nedohľadne.
Kolegovia z vedľajšieho brehu hlásia dva pekné úlovky. Dan 9,8 kg a Míra 10,7 kg. Šťastie ich neobišlo... Je tu poludnie a s ním i odchod Tula, ktorý má domáce povinnosti. Lúčime sa každý po svojom a tajne dúfam, že sa mi splní to, čo mi praje.
Pravidelne kŕmime:
Po päť veľkých hrstí boilies a veľkými peletami vždy po troch hodinách. Potravy musia mať kapry tiež veľa.
Ostávam sám
Mám tu naraz množstvo voľného miesta a s ním i nové možnosti. Pripravujem dôkladne ďalšie nadväzce a lepšie rozmiestňujem svoje prúty tak, aby neboli blízko seba. Rozkŕmené miestočko sa snažím udržať a v okamihu, keď je voľná chvíľa a hladina je sčerená vlnkami, „kobrujem“ asi po troch hrstiach boilies.
Odpoludnie je v znamení nepravidelných záberov a s ním i nezdolaných rýb. Zatiaľ žiadne, ktoré by ma mrzeli, takže som pokojný. Míra mi odporúča držať sa stále zabehnutého systému s tým, že to určite príde. Prajeme si vzájomne veľa šťastia. Už upaľuje poupratovať veci, pretože sa skutočne vplyvom silnejšieho vetra k nám blíži búrka. Ja upravujem skromne svoje obydlie a rozprestieram kamuflovaný dáždnik, pod ktorý sa naťahujem čiastočne na vypolstrovaný batoh a na zem. Čas od času mám rád takéto posedenie bez väčších moderných vymožeností, ktoré si dlhší pobyt v prírode vyžaduje.
Búrka silnie a hlavne vystrája nad mojou hlavou. Som v lese pod stromami a nič si nepripúšťam. Je mi fajn. Zo strany, ktorú obývajú chlapci, počujem hlasité výkriky. Sú náramne šťastní, že prišla zmena počasia. Posielajú mi SMS typu: „Vypni si blesk!“ , „Čo tam stále fotíš?“… alebo „Ako sa máš sám v lese?“ a podobne a to až do tej doby, kým mobil nevypovedal svoju službu. Tak to je paráda, čo keď nedajboh niečo ulovím, kto ma vyfotí? – šomrem v duchu. Statív so sebou, bohužiaľ, nemám. Ale to už premýšľam poriadne dopredu. Upadám do snenia a nevnímam nič. Píííííííííp, tak ako už mnohokrát podvedome počujem a hovorím si, čo to môže byť. Červená dióda osvietila pravý prút a mne sa tiež rozsvietilo. Okamžite dovíjam vlasec a dvíham prút. Silný ťah ryby pre mňa znamená jediné.
Nič neuponáhľať a neurobiť hlavne zbytočnú chybu!
Je pomerne veľká tma a súčasne stále prší a prší, ale to nevnímam, venujem sa zdolávaniu. Ryba si pláva kam sa jej zachce. Nie je však divoká a po asi 15-tich minútach zdolávania ju mám pri brehu. Tu predvádza úžasné kreácie a snaží sa zamotať do potopených konárov, z ktorých tam bolo vybudované v minulosti mólo. Našťastie sa jej to nedarí a snáď na štvrtýkrát ju podoberám. Sadám si na zadok, keď sa pozerám do podberáka. Je to ten istý lysec, ktorého chytil Tulo pred necelými 24 hodinami!
Poznal som ho okamžite podľa stavby tela a jazvy pod pravou prsnou plutvou. Mám neopísateľnú radosť a vnútorné uspokojenie. Snažím sa privolať ponad vodu chlapcov, ale, bohužiaľ, nereagujú. A tak, i keď nerád, umiestňujem kapríka do saku. Veľmi starostlivo ho ukladám do hlbokej vody, aby neuhynul.
V krátkosti „nahadzujem“ mobil aby som vedel, koľkože je vôbec hodín. Je krátko po jedenástej večer. Naplnený úspešnými pocitmi lovca konzumujem dúšok po dúšku tú pohodu. Zapaľujem si cigaretku a sledujem okolitú tmu. Onedlho opäť usínam...
Až do rána sa neozvalo jediné píííp. Prehadzujem preto oba prúty a opäť dokrmujem. Prichádzam pre Míru a žiadam ho o odfotenie a ten mi so smiechom rád vyhovie. Ako znalec tejto vody mi oznamuje, že tento kapor bol chytený už po siedmykrát a to z toho istého miesta!! Iba krútim hlavou a modlím sa, aby ho i následný budúci lovec vrátil späť do vody a mohol tak tento kaprík robiť radosť i iným.
Ryby neberú, a tak s Mírou ideme na huby, ktoré sa pekne schovávajú, ale sú tu a krásne. Hromádka je už plná na mieste, kde máme zbalené. Odnášam veci do auta s tým, že sa vrátim pomôcť chlapcom s balením. Tí ma v rýchlosti pohotovo hostia výbornou polievkou. Odchádzame a chceme sa zastaviť pre hríby, ktoré tam, bohužiaľ nie sú; nejakým záhadným spôsobom sa stratili... Opäť zaúradovala ľudská nenažranosť... Už sa tomu ani nečudujeme, iba krútime hlavami so slovami, nech si dajú...
Sám cítim, že po nádhernej idylke sa opäť začína ten vidiecky zrýchlený život, ktorý dokáže liezť človeku často na nervy. Lúčim sa s kolegami a s vodou poďakovaním za to, že som mohol stráviť niekoľko desiatok hodín lovu rýb a spoločným posedením v takej krásnej prírode, ktorá tu stále ešte je.
Tak zasa nabudúce...
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
