DOMOV Magazín SEPTEMBER 2008 Z listov

Z listov

nezadaný 10.09.2008 (9/2008)

info

Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.

Kolegovia v práci i na rybách

Písal sa 22. júl, keď horúčavy vystriedalo ochladenie, silný vietor a výdatný dážď. Samozrejme, toto je výzva pre nás rybárov, vyskúšať šťastie pri citeľnej zmene počasia. Kolega Miro Sasák neodolal a vybral sa skúsiť šťastie do Čane na Rezervačku. Ja som mal pracovné povinnosti, takže som sa v ten deň k vode nedostal.
Kvapky dažďa dopadali na vodnú hladinu a vietor hučal v korunách stromov. Keďže Miro rád plavačkuje, nastražil si prúty a už sa priebežné plaváky močili a kolísali na vodnej hladine. K večeru zosilnel dážď, zábery neprichádzali, zmoknutý kolega už ani nedúfal, že sa mu niečo podarí uloviť, tak začal pomaličky baliť svoje veci.
Ako prvý odložil podberák, nástrahy a jeden prút, keď vtom zaregistroval, že na nahodenej udici zmizol z hladiny plavák. Neváhal a nasledoval zásek, prút sa ohol na prasknutie a ryba si to nasmerovala rovno do potopených stromov a konárov. Netrvalo dlho a vďaka spletanej šnúre bola ryba z prekážok von. Keďže podberák bol už odložený vo vaku, bolo problematické rybu z vody vyloviť. Aj napriek tomu sa to Mirovi podarilo. Kapor šupináč meral 64 cm a vážil rovných 5 kg. Ulovený bol na anízovú kukuricu za veľmi chladného a daždivého počasia.
Týmito riadkami chcem poďakovať svojmu kolegovi za všetky spoločne prežité chvíle, či už v práci, alebo na rybách, prajem mu veľa krásnych úlovkov.

Jozef Spielvogel z Košíc

Dva zábery odrazu

Na otvorenie sezóny lovu dravých rýb sa neskutočne teším. Už dvadsaťšesť rokov sa venujem takmer výlučne lovu pstruhov na potokoch, ale keď príde ten magický deň a začnú sa loviť zubáče, doma ma už nič nezadrží. Ohromná, neznáma sila, možno lovecký pud zdedený po pravekých predkoch – lovcoch, ma každoročne nezadržateľne ťahá na brehy Liptovskej Mary.
Otvorenie sezóny v tom roku som nestihol. Začiatok, teda 16. jún pripadol ideálne na piatok, ale pre pracovné povinnosti počas víkendu som sa mohol dostať k vode až v pondelok. Dopoludnia som ešte navštívil rybársky obchod v Ružomberku a dal si navinúť na navijaky nové vlasce - raptorky 0,21 mm. Popoludní o tretej som bol už kompletne pobalený. Mal som na pláne prvú vychádzku stráviť pri vode sám. Práve som v kuchyni po výdatnom obede popíjal kávu, keď mi zazvonil telefón. Volal Martin, mladší z dvojice bratov Jurčinovcov, či nejdem na zubáče, že cez víkend sa pochytali celkom slušné kusy. Hovorím mu, samozrejme idem, že sa už neviem dočkať. Navrhol mi, aby sme išli spolu, že zoženie auto, čo nás odvezie a ráno príde po nás. Súhlasil som, veď Martin a Michal sú výborní kamaráti a hoci by som vekom mohol byť ich otcom, dobre si rozumieme.
Martin prišiel po mňa o piatej. O šiestej podvečer sme už boli pohodlne usadení na mieste lovu. Martin sa začal venovať prívlači a ja som sa rozhodol, že nachytám zopár nástrahových rybiek. Urobil som si jemnú plavákovú udicu, zakŕmil si lovné miesto a o chvíľu začali vo vedierku plávať prvé plotičky a beličky. Martin po pár hodoch zasekol prvého ostrieža (a nie malého), ktorý sa mu tesne pri brehu vypol. Lenže po pár minútach mal znova záber a tentoraz asi 35 cm ostriež ulovený na modrú rotačku, putoval do sieťky.
O malú chvíľu mu už robili spoločnosť ďalší traja pruhovaní zbojníci. K loviacim ostriežom sa onedlho pridali zubáče, pretože mladý Jurčina po ďalšom razantnom zábere zdolal asi 50 cm zubáča. Dostal slobodu a o dve-tri minúty ďalší, takmer na milimeter rovnaký. No nazdar, to teda bude rybačka, keď to tak nádejne začína. Lenže ako sa ostrieže a zubáče nečakane ukázali, tak náhle i zmizli.
Keďže som mal vo vedierku už asi 10 rybiek, prešil som dve z nich a nahodil obe udice na ťažko. Preklápače na navijakoch som odklopil, vlasce zaistil kamienkami a pred špičky prútov umiestnil na vlasce kocky bieleho polystyrénu. Martin sa nevzdával a venoval sa svojmu obľúbenému rybolovnému spôsobu. Ja som sa stihol navečerať, o deviatej som vytiahol obe udice, skontroloval rybky a keďže boli v poriadku, opäť som ich nahodil. Pripravil som si medzi balvanmi, ktorými je spevnený južný breh Liptovskej Mary, pohodlné ležovisko. Pred zotmením som už z neho pozoroval prúty a čakal na záber.
Martin sa rozhodol, že bude vláčiť až do polnoci. Bolo asi desať v noci, keď odišiel odo mňa na druhý koniec zátoky. O chvíľu som úplne osamel, lebo odišla aj partia rybárov, čo lovila vedľa nás.
Bol teplý, podľa kalendára ešte stále jarný večer, vysoko nado mnou miliardy hviezd, blikajúca sviečka v pohári a ja sám, len so svojimi myšlienkami ležiac pohodlne na deke. Pre nás, rybárskych fanatikov, neskutočný relax, taký prepotrebný v dnešnej uponáhľanej dobe. Bolo presne 23. hodín, keď ma z myšlienok vytrhol štrkotavý zvuk padajúceho kamienka. Tak predsa som sa dočkal, hodinu pred povoleným limitom, prvý záber. Vstal som zo svojho improvizovaného lôžka a posvietil na prúty. Biele polystyrénové kocky na oboch prútoch boli vo vode. Podišiel som k prútom a s napätím čakal, ktorá z kociek sa prvá rozbehne po hladine vody rovnej ako stôl.
Netrvalo dlho, kocka na ľavom prúte sa začala vzďaľovať a vlasec tajomne odvíjať z cievky. Počkal som, kým ryba vytiahla 5-6 metrov, zavrel som preklápač navijaka a keď sa vlasec vyšponoval, zasekol som. Ryba na druhom konci sa bránila celkom obstojne. Trvalo mi asi 7 minút, kým som ju zdolal a vylovil. Vo svetle baterky zubáčovi svietili oči zvláštnym svitom, ktorý je jedinečný a nedá sa porovnať s ničím. Snáď najviac sa mu podobá svetelné oko na starodávnom rádiu, ktoré si pamätám z konca päťdesiatych rokov minulého storočia.
Vyloveného zubáča som chcel dostať do sieťky, ale všimol som si, že kocka polystyrénu na pravom prúte je preč. Zasvietil som na hladinu vody v snahe skontrolovať, koľko metrov vlasca ryba vytiahla, ale kocky jednoducho nebolo... Posvietil som teda na cievku navijaka a ostal v menšom šoku. Z pôvodných 160 metrov novej raptorky ostalo na cievke sotva 50 metrov a vlasec sa stále rýchlo odvíjal. No, márnosť šedivá, treba rýchlo konať, nebolo kedy sa zabávať ukladaním zubáča do sieťky.
Zubáča som teda namiesto do sieťky rýchlo vopchal do diery medzi lomovými kameňmi, ktorými, ako som už spomínal, je spevnený breh vodnej nádrže. Od tej chvíle som sa venoval len druhej udici. Po zavretí preklápača a záseku som okamžite zistil, že ide o veľmi zdatného protivníka. Ryba sa intenzívne bránila a ťahala cez nadstavenú brzdu. Chvíľu mi trvalo, kým som ju zastavil a začal priťahovať k sebe. No konečne niečo väčšie na prúte - tešil som sa.
Ale približovanie ryby k brehu z takej diaľky nebolo také jednoduché. Boli chvíle, keď som opatrným pumpovaním navinutý vlasec za niekoľko sekúnd vzápätí stratil. Takto sme sa preťahovali a ja som stále nevedel v tej tme identifikovať druh dravca, s ktorým som bojoval. Vôbec som si neuvedomoval, koľko minút už súboj trvá, len sa mi to na zubáča zdalo akosi nezvyčajne dlho. Tipoval som, že to bude z tých väčších, určite väčší, ako som chytil pred desiatimi rokmi na Dechtároch. Ten mal 6,5 kg...
Keď sa mi konečne podarilo svojho protivníka dostať do vzdialenosti dosvietenia mojej baterky, čakalo ma prekvapenie. Veď to nie je zubáč, chýbal ten neopakovateľný svetelný efekt jeho očí. Ryba už bola na hladine, no nevzdávala sa. Keď som ju dotiahol do vzdialenosti 5 metrov od skál, na ktorých som stál, lúč baterky dopadol na mohutné telo posiate bodkami. Až vtedy som vedel, že na udici mám pstruha potočného, formy jazernej. Panebože, ale akého!
V momente mi vyschlo v krku, tep sa mi zrýchlil a znervóznel som. Uvedomil som si, že potrebujem pomoc. Terén bol ťažký, nemal mi kto svietiť a mohutné telo prevaľujúceho sa pstruha vzbudzovalo rešpekt. Martin bol na druhom konci zátoky a hoci som na neho volal po mene, neozýval sa. Podberák som mal pri veciach 4 metre odo mňa a vôbec sa mi nechcelo riskovať a krkolomne cúvať po pol tonových balvanoch v tme, nevediac kde stupím.
Neostávalo mi nič iné ako sa spoľahnúť na svoje skúsenosti a zvládnuť aj poslednú fázu boja. Len nestratiť hlavu, nespanikáriť a hlavne zachovať si pevné nervy. Adrenalín už urobil svoje, ruky sa mi zľahka chveli, ťažko sa mi dýchalo, ale sebaovládanie a reflexy ostali - fungovali naplno. Pstruha som pritiahol do tesnej blízkosti balvana, na ktorom som stál. Vo svetle baterky, ktorú som v tejto poslednej fáze zdolávania držal v zuboch, som jasne videl, ako je pstruh chytený. Prešitá belička bola vytisnutá ďaleko na vlasci a dvojháčik č. 6 bol zapichnutý oboma hrotmi v kúte zubatej papule. Zohol som sa, aby som ho uchopil pod žiabrami a vyniesol na breh.
Neviem, čo ho viac vyplašilo, či dotyk mojej ruky alebo silná žiara baterky, lebo urobil posledný zúfalý pokus oslobodiť sa. Prútom to šklblo a vlasec sa pretrhol asi 20 cm od háčika. Ostal som ako obarený. No šťastie ma neopustilo. Pstruh bol dlhým zdolávaním taký vysilený, že zostal vyvalený hore bruchom ležať vedľa skaly, neschopný odplávať.
Položil som rýchle prút vedľa seba a po kolená vo vode, nedbajúc že nemám čižmy, ale len ľahké tenisky, vrhol som sa po ňom. Podarilo sa mi ho uchopiť a vyniesť hore, až na trávnatý breh za skaly. Koniec, dobojované, neopísateľná radosť a pravý rybársky orgazmus.
V tom ako duch sa zjavil Martin. Niekoľko sekúnd nebol schopný slova, no keď sa spamätal, slovami chvály a obdivu nešetril. Pozrel som na hodinky, bolo krátko po pol dvanástej. Súboj trval teda 25 minút. Pstruh bol naozaj vo výbornej fyzickej kondícii. Potom nasledovalo meranie oboch ulovených rýb, musel som ich ešte zapísať do prehľadov o úlovkoch. Obe ryby mali zhodne 71 cm. Keď sme prišli ráno domov, prvá cesta viedla do najbližších potravín, kde mi pani vedúca ochotne pstruha odvážila. Mal 4 250 gramov.
Ako som už v úvode spomínal, som pstruhár telom i dušou, loviaci na potokoch a ani vo sne ma nenapadlo, že svojho najväčšieho bodkovaného krásavca ulovím pri love zubáča. Som nevýslovne šťastný, že sa mi splnil môj dávny sen, uloviť kapitálneho - zlatého pstruha. Vďaka ti, Liptovská Mara, za vzácny dar.