V piatok 27. februára sme sa zobudili do veterného dňa. Greg navrhol „extrémny“ lov rýb - z vysokých útesov. Súhlasili sme. Došli sme na krásne skalnaté pobrežie. Hĺbka vody pod skalami bola približne 40 m. Na skalách sme sa museli pohybovať opatrne, lebo sme lovili asi vo výške 20 m nad oceánom.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Po nastražení udíc som si nevedel predstaviť zdolávanie veľkej ryby z takejto výšky. Greg ma upokojil a ukázal na malú pláž medzi vysokým skalnatým bralom – hm, ale však aj kamzík by mal čo robiť, aby sa tam dostal!
To neveští nič dobré!
Prišiel prvý záber. Nechali sme to na Grega. Zdolal 10 kg kladivohlavého žraloka. Bolo zaujímavé sledovať zdolávanie z takej výšky. Všetko prebiehalo ako na obrazovke a v priezračnej vode sme to dobre videli. Druhého 7 kg kladivohlavého zdolal Ferči. Zliezli sme až ku hladine, a tam sme ich vyberali vylovovacím hákom. Pod útesmi John ulovil rybu, ktorú sme hneď nastražili. Tú nám s milimetrovou presnosťou prehrýzol žralok tesne pri háčiku.
Boli sme v závetrí, a tak sme mohli sledovať pod skalami bohatosť rýb, ktoré sme kŕmili. Asi pohyb rýb donútil veľkú chobotnicu opustiť úkryt a ukázala sa nám. John s Gregom sa ju snažili uloviť, ale asi pochopila ich snahu, a tak sa zas schovala do svojho úkrytu.
Deň sme ukončili nie najšťastnejšie, nakoľko sa John pošmykol a bolestivo si narazil ľavý bok. Večer sme si upiekli ryby z predchádzajúcej noci. Vo štvrtok ráno som sa s Gregom vydal loviť na neďalekú pláž. Voda bola krištáľovo čistá s miernymi vlnami, čo neveštilo nič dobré. Zastavili sa pri nás dvaja lovci mušlí, ktorí nám potvrdili naše obavy, že tu teraz ryba nie je, ale na tuleňom polostrove sú preteky v love žralokov a tam by sme mohli vyskúšať šťastie.
Poobede sa počasie zhoršilo – 60 km vietor, a tak sme sa venovali poznávaniu okolia a kochali sa krásou miest, na ktoré sa len tak ľahko našinec nedostane. Greg sa informoval o pretekoch na tuleňom polostrove: 60 pretekárov ulovilo 54 žralokov!!! Ideme tam? – spýtal sa s úsmevom Greg, ale odpoveď vopred už vedel.
Oceán nám naháňal strach...
Ráno o piatej sme vyrazili na 130 km vzdialený polostrov. Počasie sa len málo umúdrilo, ale ani to nás neodradilo. Prechádzali sme krásnou prírodou a míňali jazerá plné ostriežov čiernych - blackbassov. Zastali sme pred rampou – a pripravili sa na vstup do štátnej rezervácie Robberg.
Pri zapisovaní našich údajov nám strážca parku povedal, že z tejto časti sveta ešte údaje nemajú a zaželal nám príjemný pobyt - skoro ako u nás, hm! Tak ako vo všetkých rezerváciách, aj tu platia prísne pravidlá a medzi ne patrí opustenie tohto teritória do 20. hodiny.
Zastali sme na parkovisku, zobrali si tie najnutnejšie veci a pustili sa na 1,5-hodinovú cestu cez skaly, piesok, rokliny, bralá až na cíp. Už po prvých krokoch sme vedeli, prečo tulení polostrov - všade vo vode a na pobreží odpočívali a hmýrili sa tulene. A nielenže sme ich počuli, ale aj cítili a veľmi! Preto je tam aj veľký výskyt žralokov.
Došli sme na konečnú. Boli tam dvaja rybári, ktorí sa zúčastnili pretekov z predošlého dňa, ale nemali šťastie v losovaní, a tak si to došli vynahradiť. Vietor silnel, a preto sme si našli miesto na skalnatej časti s vetrom z pravej strany. Ja a Greg sme mali čo robiť, aby sme nastražili udice a dobre ich ukotvili. Vietor dosahoval asi 50 km a oceán bol rozbúrený až naháňal strach. Dostali sme občas dobrú spŕšku vody, aj keď sme boli dostatočne vzdialení od vody.
Rozhodnutie profesionála
Rybár na cípe striasal návnadu a mal záber. Pri zdolávaní som sledoval ako sa pohybuje po mokrom skalnatom povrchu – aj kamzík by mu závidel – ale zdolávanie nebolo adekvátne veľkosti úlovku, usúdili sme s Gregom.
Žralok sa mu dostal až k nášmu stanovišťu. Prúdenie bolo silné, čo ryba dokonale využívala. Zrazu mu vyrovnalo udicu, ale cievku mal dotiahnutú. A stalo sa to, čo sme očakávali – odtrhol! Mladý pretekár zostal stáť ako obarený a nechápavo sa pozeral na oceán. Neskôr vysvitlo - nemal prax s takou veľkou rybou!
Netrvalo dlho a jeho kolega zasekol a začal zdolávať žraloka. Bolo sa na čo pozerať! Zdolávanie, chodenie po mokrých skalách (špeciálna obuv) dávali tušiť, že ryba má dočinenia s profíkom! Aj jeho žralok skončil pri našom stanovišti. Po viac ako hodine zdolávania sa ukázal na hladine - asi 150 kg bronzový! Čo ďalej? Vysoké vlny a skalnaté pobrežie nedovoľovalo sa k rybe viac priblížiť. Snaha zahákovať žraloka bola bezúspešná. Dva vylovovacie háky sa znehodnotili, vlny zaliali pomáhajúcich rybárov – nastalo rozhodnutie profesionála – neriskujeme! Odrezal silon!
Vyhrala príroda - avšak u nás rybár, čo sme ocenili potleskom. Poďakoval a ponúkol nám jeho miesto, nakoľko už odchádzal. Dal nám aj nástrahy- makrely. Škoda, že ste tu neboli včera, keď bolo bezvetrie a žraloky boli pri chuti – povedal na rozlúčku.
Zimomriavky mi behali po tele
Tam, kde lovil, bola viac ako 80 m hlbočina. Ako som striasal nástrahu, zaregistroval som z ruky záber! Ešte som ani nestihol ohlásiť Grega, keď hneď na to obrovský ťah a – uvoľnil sa silon! Odhryznuté. Ako som posúval do hlbočiny nástrahu, tak ju pravdepodobne zobrala raja a hneď na ňu zaútočil žralok, ktorý to odhrýzol. Takto to bolo možno lepšie, lebo pri myšlienke na zdolávanie v týchto podmienkach mi až zimomriavky behali po tele.
Znova sme nastražili. Sedel som neďaleko udíc a sledoval tulene ako využívajú vlny na zábavu. Ferči sa venoval foteniu a natáčaniu. Vtom záber! Aj keď som bol pri udici, nechal som to na Grega. Z cievky sa míňal silon a pri záseku ju súper odhrýzol. Nevadí – aj tak sa blížil čas opustiť rezerváciu a čakala nás 1,5-hodinová cesta k autu. Nakoľko sa zvečerievalo, tulene opúšťali oceán a hlasno sa s nami lúčili. Bolo tu nádherne, ale len raz - zhodli sme sa všetci.
Pondelok, 2. marec – posledný, necelý týždeň nášho pobytu. Počasie sa umúdrilo, a tak sme sa rozhodli loviť pri meste Moselbai. Doobeda sme navštívili rybárske predajne. Potom sme išli nakúpiť do prístavu čerstvé nástrahy, ktoré sú zárukou úspešného lovu. Poobede sme si vyhliadli miesto. Rozložili sme sa na terase – hneď na pobreží vedľa zabývanej časti.
Zo začiatku som nebol nadšený, ale to som netušil, čo nás čaká a čo neminie!
Vyprosíkaný záber
Stojany na udice sme pripevnili o zábradlie. Greg nahodil a my sme striasali nástrahu. Všetko pripravené na extrém, nastavené – teraz už len... Došli domáci rybári, ktorí nám prezradili, že predošlú noc tam vytiahli 140 kg bronzového žraloka a biely odhryzol celú sústavu. Na skalnatom výbežku zdolával rybár žraloka. Vytiahol asi 50 kg bronzového. John s Gregom si krátili čas rozprávaním s rybármi. Dozvedeli sa, že v tejto časti je veľmi dobrá nástraha bonito - druh tuniaka.
Začalo sa zvečerievať, keď John podišiel k svojej udici a zo „srandy“ začal prosíkať o záber. A ten aj hneď prišiel! Po zaseknutí sklamane podotkol – prečo ja musím zaseknúť tú najmenšiu rybu v oceáne?! No ale to asi nemal, lebo karta sa obrátila a úsmev mu zmizol z tváre. Udicu mu beznádejne narovnalo a z cievky ubúdalo. Zdolávajúcu rybu napadol väčší kus?
Už sa rozhodovalo, že sa cievka dotiahne a odtrhne, ale ryba zastala. Bola vyše 700 m vzdialená. John začal pomaly zdolávať. Prešla pol hodina a gŕŕŕŕ - rozozvučal sa Gregov navijak. Zostávajúce dve udice som radšej vybral, lebo by sme to asi nezvládali. Domáci rybár taktiež sekol, a tak sme začali mať obavy, ako to všetko dopadne. Traja zdolávajúci... hm, to bude zaujímavé!
„František, big fisch?“
John zdolával 1,5 hodiny, Greg s ďalším rybárom hodinu. Zotmelo sa. Greg odhadoval, že zdoláva žraloka zubatého, John asi raju. Domáci nevedel povedať čo má na háčiku, lebo zubatého tam naposledy ulovili pred siedmimi rokmi! Nakoľko je tu pomoc samozrejmá a rybári sú kolegiálni, bolo úžasné sledovať ako všetci podporovali zdolávajúcich rybárov. A to som ešte netušil, čo bude pri vyberaní úlovku.
Greg mal pevný výstroj a, samozrejme, veľa skúseností, tak sa mu podarilo úlovok pritiahnuť ako prvému k brehu. Stál som tesne pri brehu s hákom pripravený zasiahanuť. Okolo mňa sa vytvoril hlúčik ďalších pomocníkov. Ferči mi tlmočil Gregove rady pri zahákovaní. Úlovok sa blížil ku hladine – moja výkonná čelovka sledovala každý pohyb silonu a v ruke som zvieral hák s 1,5 m rúčkou. Bol som pripravený!! Nevnímal som okolie, ani povzbudzovanie pomocníkov!
Zrazu sa na hladine objavilo niečo ohromne veľké! Bol som na všetko pripravený, ale na toto nie! Zostal som zmeravený a okolo mňa každý stíchol. To tu ešte nebolo! Ryba využila situáciu a ponorila sa späť do hlbín. František, big fisch? Spýtal sa Greg a zdolával ďalej. Tipujem mu 3 m, odpovedal som a pozrel sa na vylovovací hák. To sa dostali do varu aj ostatní rybári a doniesli dlhší vylovovací hák.
Medzitým John a domáci zdolávali ďalej. Greg zhodnotil situáciu, my sme vedeli s čím máme dočinenia, a tak nastala chvíľa pravdy. Ako sa žralok objavil na hladine jeden domáci ho zahákoval veľmi nešikovne. Nastala chvíľa - buď alebo! Urobil som krok vpred a podarilo sa mi žraloka zahákovať za chrbtovú plutvu (len tam, alebo do tlamy- inde nie!).
Päťhodinové zdolávanie
V tom momente som pocítil, ako ma množstvo rúk drží a ťahá von. Všetci, čo vedeli, pomáhali nevšímajúc si, že budú celí mokrí. Vyberať takú veľkú rybu medzi skalnatým pobrežím je veľmi náročné, najmä keď ide o samice. Predstava udržať si rovnováhu na klzkých neustále zalievaných veľkých kameňoch bez pomoci ostatných pomáhajúcich je priam nemysliteľná.
Greg zdolal žraloka zubatého – samicu – dlhú 290 cm a ťažkú 213 kg! Potlesk, gratulácie, značkovanie. Fotenie a rýchly návrat do oceánu patril taktiež k náročnej časti. Hneď sme sa presunuli k domácemu rybárovi a aj jemu sme dopomohli k životnému úlovku – zubatý, 180 kg, samica.
John po dvoch hodinách začal mať toho dosť, a tak sme sa striedali. Po troch hodinách bola raja asi 150 m od brehu, ale znova sa rozbehla a zastala asi v 500 m vzdialenosti. Medzitým sme pomohli ďalšiemu rybárovi so 150 kg žralokom zubatým a aj so 120 kg rajou čiernou. Johnova raja sa nevzdávala ani po štvrtej hodine! Odhadovania skúsených domácich rybárov – raja čierna asi s hmotnosťou 300 kg a viac!
Po piatich hodinách zdolávania a striedania nadišlo rozhodnutie. John to vzdal a povedal, že nech si to niekto prevezme aj za cenu straty úlovku. Bolo to ťažké rozhodnutie, lebo nikto nechcel raju stratiť- naša túžba bola len raju vidieť a odrezať sústavu. Nakoniec sa podujal Greg, ktorý bol aj tak vyčerpaný zo zdolávania svojho a z pomoci pri ostatných úlovkoch.
Zafixoval cievku, dal si udicu na plecia a začal šiestu hodinu nerovného boja. Meter po metri sa raja blížila a keď bola 50 m od pobrežia, využila vo vode útes a tam sa oprela. To bol jej boj! Po 6 hodinách sme prehrali, ale naozaj sme na ňu nemali. Raja sa vlní, nestráca silu, využíva prúdenie, dokáže sa zahrabať do piesku, alebo využije nerovnosti na dne. Pri zdolávaní cítite, ako keby ste ťahali koberec, ktorý sa vlní.
Do kempu sme sa vracali s pocitom – to bol ale večer! Na ďalší deň sme nerozmýšľali o inom mieste, len sme išli nakúpiť čerstvé bonito. Poobede sme už znova na móle chystali udice. Správa o úlovkoch preletela ako blesk po pobreží a Grega prišli navštíviť priatelia až z 250 km vzdialenosti. K večeru došiel aj John. Rybári z predchádzajúceho večera boli zvedaví na ukončenie zdolávania - predpokladali výhru raje. Napriek tomu nám gratulovali k výkonu.
S príchodom Johna začali „vŕzgať“ cikády. Začali cikády, začnú žrať aj žraloky, podotkol John. Ferči nakŕmil – zmiešal arómu tuniaka s krvavým mäsom, vodou a rozlial po pobreží. Greg nahodil olová a mne zostávalo striasť nástrahu. Pri striasaní som pocítil záber! Počkal som a pri plynulom odvíjaní sekol.
Ryba unikala pomaly a zastala po 400 m. Po 40 minútach som ju dostal k pobrežiu, kde začala bojovať svojou hmotnosťou a udieraním hlavou do strán. Zubatý, skonštatoval Greg. Je to ryba pomalá a netočí sa ako väčšina žralokov. Domáci jej hovoria – je to taká krava! Po 1,10 min. sa mi podarilo zdolať žraloka zubatého: 260 cm,130 kg, samec. Nakoľko samca tam neulovili, tak mi každý, čo bol na okolí blahoželal – nastalo fotenie, na pamiatku zub a rýchle navrátenie.
Taktika, akú tam nik nevidel
O hodinu neskôr opäť záber. Udice sa podujal obsluhovať Ferči. Keď z cievky ubúdalo, každý tipoval znova na zubatého. Zastal a začal sa nečakane vzdávať. Pri brehu však nastal zlom! Z cievky ubúdalo - asi raja a veľká - povedal Greg. Budeš s ňou bojovať? Spýtal sa Ferčiho. Skúsim.
Dve poctivé hodiny zdolávania dajú zabrať, a tak som mu začal pomáhať. Zvolili sme taktiku, akú tam ešte nevideli. Zafixoval som cievku, udicu dal na plece a krok za krokom som sa priblížil k Ferčimu, ktorý bol na konci terasy, asi 5 m. Tam som mu udicu odovzdal a on behom čo vedel navil na cievku. Rýchlo som znova prevzal udicu a toto všetko prebiehalo za pokriku GO-GO-GO, čo nás povzbudzovali ostatní rybári – proste sme tam mali fan klub!
Suchozemci zo stredu Európy bojujú spoločne s veľkou rajou. To tu ešte nebolo! Nenechal som raju sadnúť, cítil som jej majestátny vlnitý pomalý pohyb, ale brzdu som nepovolil. Raja sa blížila pomaly, ale sa blížila, čo nám dávalo nádej aspoň ju vidieť. Niektoré výpady som pociťoval so zatvorenými očami a so slovami nie - nie.
Nastala vážna situácia – raja sa priblížila k brehu a my sme boli hore na terase. Greg bol aj s ostatnými pomocníkmi dole a čakal. Zrazu stop! Musel som zísť dole na kamene a pokúsiť sa zaľahnutú raju dostať spoza kameňa. Premiestňovaním po pobreží som sa pozabudol, že je odliv a zle som odhadol situáciu, a tak za stáleho pnutia silonu sa mi dostal na mušle a prásk... Ja som skončil medzi kameňmi horeznak a raja to znova vyhrala! Škoda.
Iba sumec...
Nastražili sme, aj keď bola pokročilá noc. Skalní, čo tam zostali, sa rozprávali s Gregom o našich úlovkoch. Začali sme baliť, keď som pri vyberaní pocítil záber. Dúfam, že nie zas čierna - precedil som medzi zuby. Ako som sekol, hneď som začal pumpovať - bude čo bude! Cítil som, že niečo vyšlo na hladinu. Zasvietil som a uvidel na hladine niečo mávať- raja, ale nie čierna. Doslova som vypumpoval k brehu raju diamantovú s hmotnosťou 30 kg a šírkou 160 cm.
Pri pobreží medzi kameňmi sme mali čo robiť, aby som sa s ňou vedel odfotiť. Keby som ju ulovil skôr, tak by som ju použil ako nástrahu, ale takto dostala slobodu a my sme išli späť do kempu.
Brieždilo sa. Predposledný deň lovu. Počasie priaznivé, len oceán bol krištáľovo čistý, čo nám, ako som písal, nevyhovovalo. S veľkým elánom sme zamierili na naše obľúbené miesto - terasu pri Moselbei. Tlak vzduch veľmi stúpal, čo znamenalo, že bude veterné počasie. Došli aj rybári, ktorí sa zúčastnili minulej noci „nášho predstavenia“. Nastala veľká debata. Udice boli nastražené s najlepšími nástrahami. Elán bol obrovský. Blížila sa hodina H a nič! Nepomohlo ani Johnove zaklínacie slovo. Vietor sa zdvíhal a pribúdala vlhkosť, čo nám znepríjemňovalo rybačku.
O desiatej večer sme to vzdali. John ulovil sumca a sklamane povedal – tam, kde žerie sumec, iná ryba nie je! Tým potvrdil, že ideme spať.
Neskutočné, ale stalo sa
Štvrtok – 5. marec – posledný deň lovu. Na druhý deň nás čakal odlet. Keby sa to tak dalo zastaviť! Bolo slnečno, veterne, oceán rozbúrený - celú noc fúkalo. Tlak vzduchu veľmi priaznivý na lov. Ideme znova na terasu alebo inde? - znela otázka od Grega. Zostaneme verní terase, aj keď neulovíme nič, máme krásne zážitky, zhodli sme sa so synátorom.
Cestou sme kúpili tie najčerstvejšie nástrahy a Greg pridal aj dve chobotnice, čo sme doteraz ani neskúšali. O pól jednej sme už mali nastražené, podmienky super. Čo nám dá posledná rybačka? Dnes by si chcel Ferči uloviť zubatého, lebo len jemu chýbal do úlovkov. O druhej popoludní – gŕŕŕŕ – záber, udice sa ujal Ferči s predstavou, že to bude zubatý. Po pol hodinke sa fotil s rajou diamantovou ťažkou 45 kg a širokou 180 cm. Druhý záber prišiel na chobotnicu. Ferči sekol, ryba unikala, zastavila a zrazu sa rýchlo blížila k pobrežiu. Čo to bude? Plávala neďaleko brehu a Greg zrazu zakričal – pozor, raja orlia!!
Vtom sa prihodilo niečo nečakané. Vypovedala brzda na multiplikátore! Neskutočné, ale stalo sa. Obrovský nápor raje silon nevydržal. Greg bol sklamaný. Nadišla výmena navijaka a nastraženie poslednej chobotnice. Predychávali sme sklamanie a zrazu záber na chobotnicu. Nechali sme to na Grega. Po zaseknutí nastal neskutočný ťah a únik z cievky. Raja - konštatoval Greg. Pýtal si rukavice. Vedel, že prečo.
Skvost medzi rajami
Dotiahol cievku, udicu si dal na plece a začal sa boj. Medzitým rybár na skalách neďaleko nás zdolal raju diamantovú. Raja sa Gregovi chcela dostať do útesov pod vodou. Podarilo sa ju otočiť. Keď preplávala pri pobreží, zbadali sme, že je to vysnívaná raja orlia a nie malá!
Po hodine boja sa vydala ku skalám a keďže ju Greg nechcel stratiť, musel za ňou. Rybári, čo mali nastražené, mu uvoľňovali priestor a držali palce. Keď sa blížila ku skalám, tak sa ukázala vo svojej plnej kráse. Ferči fotil v prípade, že utečie; nech je aspoň pamiatka. Dvaja sme stáli s hákmi na jednej skale a čakali na vhodný čas. Nadišla veľmi napätá situácia - Greg sa s ňou chcel fotiť. Do vody som sa neopovážil, lebo som mal rešpekt pred jej veľkou zbraňou – dlhým chvostom s veľmi nebezpečným ostňom.
Podarilo sa mi zaháknuť za papuľu ale hmotnosť som neodhadol, a tak musel pomôcť rybár s druhým hákom. Spoločne sme raju dostali von. Chvost vie používať obratne aj na suchu, a preto sa musel mať Greg na pozore i pri fotení. Je to naozaj skvost medzi rajami. Má zvláštne tvarovanú hlavu, špicaté plutvy, ktorými dokáže priam až „lietať“ vo vode. Je veľmi vzácna pre rybárov, a preto mal Greg veľkú radosť. Vážila 83 kg. Ešte bolo svetlo a večer pred nami.
Ďalší záber – Ferči zdolal žraloka kladivohlavého – 14 kg. Už aj som prichystal BIG systém a použil ho ako živú nástrahu, ale zasa bez výsledku, hoci ma utešovali, že mám nádej na veľmi veľkého zubatého.
Neuveriteľné – znova zubatý!
Zvečerievalo sa. Niektorí rybári museli odísť, lebo im vyprázdnilo cievky. Vtom ďalší záber a Ferči začal zdolávať. Máš zubatého, upozornil Greg. Ryba sa podivne blížila a synátor začal pochybovať. Dávaj pozor, lebo len teraz začne bojovať, dostával rady. A naozaj to prišlo. Občas to vyzeralo, že zdolávajúci je zdolávaný, ale predsa po hodine vyhral rybár.
Pomocníkov bolo na okolí dosť, a tak sa 100 kg zubatý fotil so svojim súperom. Žralok prišiel o jeden zub – na pamiatku pre lovca. Dostal značku a rýchlo späť do oceánu. Pri fotení zaznel zvuk z terasy- gŕŕŕŕŕ. John bol pri udici, tak začal zdolávať. Bola už noc, a preto sme radšej ostatné udice vybrali, aby zdolávanie bolo istejšie. Neuveriteľné – znova zubatý! Ani tento sa nechcel vzdať bez boja. Ten trval hodinu a 40 minút. Vážil 145 kg. Pri vyberaní sme už boli zohratá partia, a tak sme vedeli kto kde má miesto. To, že sme boli vždy celí mokrí, bola samozrejmosť a domáci dávali pozor, aby sme sa nedostali do oceánu. Blížila sa polnoc a my sme boli príjemne unavení. Nikto z nás nečakal, že posledný deň rybačky bude taký vydarený – proste deň D!
Rozlúčili sme sa s rybármi, ktorých sme tam spoznali a poďakovali za pomoc pri zdolávaní nádherných úlovkov. Vrátili sme sa do kempu. Ráno sme začali baliť karavan. Pri lúčení som Gregovi povedal, že je rovnaké počasie aj tlak ako včera a že nastal opäť žraločí deň. Idem si oddýchnuť - znela jeho odpoveď. Neverím, odpovedal som pri rozbiehaní auta.
Do Kapského mesta nás bral John, lebo Greg zostával na preteky v love kaprov. Až v lietadle sme dokázali so synom prebrať posledný deň lovu. Pristáli sme v sobotu vo Viedni za sychravého chladného počasia. Došla mi SMS od Grega – zubatý 233 kg a biely vyprázdnil cievku! Hm, vedel som, že to nevydrží!
Za nezabudnuteľné zážitky v JAR ďakujeme Gregovi Nailovi a jeho otcovi Johnovi Nailovi.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
