Túto otázku som si prvýkrát položil na jednej zo svojich rybárskych výprav, ktorých v ostatnom čase podnikám žalostne málo. V dnešnom článku by som chcel zároveň kaprárov svojím spôsobom upozorniť na novovznikajúci fenomén. Tým sú rastúce počty sumcov a ich čoraz častejší návyk na konzumáciu boilies a peliet. Možnože po prečítaní týchto riadkov prehodnotíme niektorý zo svojich zážitkov. Keď ste bojovali s obrovským kaprom a po chvíli neskutočného ťahu ste oň prišli. Som si istý, že niektoré z takýchto súbojov a odtrhnutých rýb majú na svedomí veľké sumce...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Možnože po prečítaní týchto riadkov prehodnotíme niektorý zo svojich zážitkov. Keď ste bojovali s obrovským kaprom a po chvíli neskutočného ťahu ste oň prišli. Som si istý, že niektoré z takýchto súbojov a odtrhnutých rýb majú na svedomí veľké sumce. My, kaprári, máme tendenciu si túto myšlienku nepripúšťať a nad stratou ryby sa utešovať tým, že to bol obrovský kapor. Určite cez 30 kg. Veď to poznáte ...
Začneme, ale pekne poporiadku...
Svoju výpravu do Francúzska som podnikol na prelome októbra a novembra. Vedeli sme, že teplota vody v jazere bude stále ešte pomerne vysoká, a tým aj záujem kaprov o kŕmenie. Pred odchodom som si premyslel niekoľko kŕmnych stratégií, ktoré som počas svojej výpravy plánoval skúšať.
Jedným z variantov bolo silné rozkŕmenie lovného miesta. Automobil som kvôli tejto myšlienke zaťažil 30 kg boilies, 25 kg halibut peliet, 25 kg tigrích orechov, 50 kg kukurice, 50 kg repky a 20 kg method mixov. Celkom slušná dávka na to, že sme išli v osobnom aute dvaja a obaja sme mali rovnaký lovný plán.
Počas prvého zakŕmenia som k označenému miestu nahádzal do veľkého priestoru 10 kg partiklu, 2 kg boilies, 2 kg peliet a 5 kg method mixov. Masívnym vnadením, predovšetkým drobným partiklom a „methoďákom“, som chcel zaujať pozornosť najmä bielej ryby. Túto taktiku rád používam v prvých dňoch výpravy. Koncentrácia a pohyb bielych rýb upozorní kapry na prítomnosť potravy. Tie sa potom postupne začnú približovať do kŕmnych miest. Ak sa na mojom mieste pohybujú pleskáče, o pár hodín vo vode zostane len boilies, ktoré je určené v prvom rade pre kapra.
Elán na rozdávanie
Po dvoch hodinách od zakŕmenia a nahodenia sa mi prilepil swinger k prútu a vodil som prvého menšieho kapríka. Paráda. Elánu som mal v túto chvíľu na rozdávanie. Pri zavážaní novej nástrahy som na sonare videl veľké množstvo menších rýb, ktoré sa húfne pásli, zrejme na drobných semienkach repky. Mal som pod sebou toľko rýb, že ich sonar pomaly ani nestíhal vykresľovať.
Áno - to je presne ono. Mraky kŕmiacich sa rýb, ktoré upozorňujú kapry na to, že by sem mali aj priplávať a pozrieť si to tu. Prikŕmili sme ďalším vedrom napučanej repky, aby som udržal drobizg v plnej aktivite čo najdlhšiu dobu.
Ďalší záber ma zobudil v noci. Signalizátor len raz pípol a nasledovala dlhá neprerušovaná jazda. Prudký záber ma doslova katapultoval zo spacáka. Rev príposluchu ma nútil rýchlo bežať k prútu a dovolil mi obuť len jednu topánku. V krátkom okamihu som stál pri prúte a prisekol. Aj napriek vzdialenosti 200 metrov sa prút prudko ohýbal a z navijaka mizol vlasec. Skok do lode, odrazenie od brehu, ponorenie elektromotora, otočenie pákou na rýchlosť päť a už som štartoval za kaprom.
Milujem to!
Rýchlo som domotal vlasec, aby bol stále mierne napnutý. Po chvíli som sa dostal do tesnej blízkosti kapra. Vypol som motor a dopol vlasec. Prút sa ohýbal do plnej paraboly. Niekde pod loďou, v pätnásťmetrovej hĺbke, zúril kapor a chcel sa zbaviť háčika s vlascom. Sledoval som krivku môjho prúta a cítil, ako mi búši srdce.
Čln sa prudko stočil vpravo a vyrazil pomaly vpred. Podľa sily ryby som tušil, že ide o veľkého kapra. Opanoval ma strach. Bál som sa, že kapra stratím. Vnímal som každé neprirodzené šklbnutie. Napnutý vlasec prenášal do prúta a mojich rúk všetky pohyby ryby. Snažil som sa plne sústrediť na zdolávanie, ale cítil som veľkú nervozitu.
Prút stále nemenil svoje zakrivenie a pripomínal napnutý luk. V mysli sa mi vynoril statný kapor, ako sa hnevá a hľadá najbližšiu prekážku. V duchu som si hovoril: „To bude kapor, ako hovado...“ - a len som špekuloval nad jeho hmotnosťou: 25 kg? Nie, to bude viac, 28 kg? Alebo snáď preboha cez 30 kg? Nervozita, stres, nadšenie, zvedavosť, adrenalín, slasť. To sú pocity, ktoré sa vo mne striedali po sekundách. Pocity, ktoré zažijete len na rybách. Milujem to!
Je to strašné!
Po pätnástich minútach dochádzali kaprovi sily a konečne sa mi ho podarilo stĺpcom vody dvíhať k člnu. Presvietil som čelovkou vodu a oči zabodával do hlbín jazera. Tak, kde si? Ukáž sa, chlapče. Už sa objavil šokový vlasec.
Kapor pomaly vzdával boj a ťah povoľoval. Dvakrát som pumpol prútom a rýchlo zodvihol rybu ku hladine. Konečne sa mi ukázal. „Nieee! Čo to je?!“ Podlomili sa mi kolená. Adrenalín, nervozitu a všetky tie pocity vystriedalo obrovské sklamanie. Pri boku lode sa mi krútil sumec. Vážení kaprári! V tej chvíli som bol ten najsklamanejší rybár v celom Francúzsku. Možno na celom svete.
Toto sklamanie pochopí len ten, kto niekedy zažil túto situáciu. Je to strašné! Áno, chytil som peknú rybu. Dokonca osobák, ale moje presvedčenie, že ťahám veľkého kapra, bolo také jasné a silné, že sklamanie nad fúzačom bolo dvojnásobné. Sumcovi som vrazil ruku do kief a opatrne ho vtiahol do člna.„Au, to bolí!“
Sumec trhal hlavou sem a tam. Jeho kefy mi hobľovali dlaň. Spomenul som si na Jakuba. „Sakra, ako to ten Jakub robí?“ Z ruky mi tiekla krv. Moja vidina obrovského kapra bola rozhádzaná na tisíc kúskov a chuť do ďalšej práce dusilo sklamanie, ktoré som intenzívne prežíval niekoľko nasledujúcich hodín. Na brehu sa síce ocitol môj osobák, ale v podobe sumca 140 cm.
A znovu sumec!
Nastal čas vyhodnotiť vzniknutú situáciu. Sumec si to namieril do kŕdľa bielych rýb a náhodou zobral jednu guľôčku potápavého boilies. To sa proste občas stane. Nasledujúci deň som stál s lopatkou v ruke a rozhadzoval rovnakú dávku krmiva. Stovky bubliniek na hladine prezrádzali prítomnosť pleskáčov a iných rýb, ktoré prerývali dno jazera.
Na záber som čakal ďalších dvanásť hodín od zakŕmenia. Opäť som vychutnával silný súboj a užíval si akciu prúta. Sústredil som sa na boj. Moje presvedčenie, že viem s čím bojujem, už ale predsa len nebolo také silné. Ryba sa nedržala toľko pri dne ako predchádzajúci sumec, ale stále si obhajovala svoju pozíciu v hĺbke okolo desať metrov.
Oprel som sa do prúta viac a na navijak pribudlo trochu vlasca. Kúsok po kúsku sa mi darilo rybu dvíhať. Zrazu sa na hladine okolo lode objavilo veľa bublín. Toto ale predsa kapry nerobia?! A je to tu. Sumec. Tipoval som mu okolo 130 cm. Spomenul som si na ranné fotenie.
Sumčie telo mi stále vykĺzavalo z rúk, všetko som mal od slizu a nebol som ušetrený nových škrabancov na dlani. S ľahkou mysľou som teda sumca vypol pri člne a vôbec netúžil po ďalšej fotografii. Po druhom vytiahnutom sumcovi ma napadlo, že som asi natrafil na oblasť, kde sa fúzače viac vyskytujú. Ich aktivitu som tu navyše podporil prilákaním veľkého množstva bielej ryby.
Treba čosi vymyslieť...
Rozhodol som sa presťahovať na iné stanovište, vzdialené asi kilometer. Zbaliť, nalodiť, doveslovať inam a zase rozbaliť mi zabralo pol dňa. Opäť som rozkŕmil veľkú plochu návnadami, ktoré som mal na tento účel pripravené. Toľkokrát som túto metódu s úspechom používal a nikdy som sumca nechytal. Kvôli dvom sumcom predsa nemám dôvod s tým prestať!
Tesne pred zotmením som vyvážal štvrtý prút do zakŕmeného miesta. Ďalšie tri montáže smerovali do iných, viac vzdialených miest, ktoré som nezakŕmil vôbec alebo len do priestoru rozhodil hŕstku boilies. Počasie bolo pre aktivitu kaprov ideálne, a tak s dobrým pocitom sa mi podarilo zaspať.
Prvé dva dni som bol bez kontaktu. Pokoj zbraní občas narušili príliš aktívne pleskáče, ktoré sa pásli na rozkŕmenom poli. Niekoľkokrát som videl alebo počul vyhodiť slušného kapra. Nikdy však nie na zakŕmenom mieste. Bola to známka toho, že kapry sú v blízkosti. Stačí len prísť na to, čo urobiť, aby nasali nástrahu. Skúsil som upravovať montáže, viac dipovať a prevážať nástrahy do rôznych hĺbok.
Konečne som sa dočkal ďalšieho záberu. Prišiel za ranného svetla zo zakrmovanej bójky. Po záseku ma upútal silný odpor. Skočil som do člna a vyrazil za rybou. Cestou som sa uistil, že tentoraz to už musí byť kapor. Počas zdolávania som však spoznal charakteristický ťah ryby, ktorú som tu už dvakrát ulovil.
Sumec číslo tri, štyri...
Áno je to tak. Aj z tretej ryby sa vykľul sumec, ktorý bol napchatý boilies. Háčik mal predpisovo pichnutý do spodného pysku, tesne pred spodným radom drobných zúbkov. Veľmi pekne zaseknutá ryba, ale zlý druh. Čo s tým? Rozhodol som sa, že ďalej budem kŕmiť veľkú plochu, ale ako návnadu použijem len sladké plávajúce boilies.
S novo zavezenou nástrahou som nabral aj pocit novej nádeje. Ďalší záber už musí byť od kapra! To je predsa jasné! Navliekol som voňavú plávajúcu jahodu, ktorá sa zdvihne 10 centimetrov nad dno. Po pokojnej noci prišiel opäť nad ránom záber a signalizátor jačal pod prútom, kde bola plávajúca jahôdka.
Bežal som k udicu s jasným presvedčením, že je to kapor, ktorý uniká kamsi do hlbín jazera. Ryba nabrala takú rýchlosť, že som sotva zdvihol prút. Aj po záseku si brala ďalšie metre vlasca. Znova som zažíval adrenalín a všetky tie pocity. Lenže po pár minútach som si bol takmer istý, že vodím ďalšieho sumca.
Do poslednej chvíle som dúfal, že pod hladinou uvidím poriadneho kapra, ale množstvo rozptyľujúcich sa bublín na hladine hovorili jasnou rečou, že po chvíli uvidím ďalšiu fúzatú hlavu s veľkou papuľou. No jasné! Fúzač.
Skúsil som inú ovocnú príchuť. V taške spočívala od Vision skvelá reflexná oranžová popka Tutti-frutti. Opäť som položil zostavu na známe miesto. Ďalší záber a fotenie sumca. Navliekol som pod háčik pop-up Ananás. Záber a ďalší sumec. Na rad prišli aj iné nástrahy a stále len sumce. Experimentoval som s kdečím, ale efekt bol rovnaký. Ako keď si zadok vytierame igelitom. Snaha bola, ale výsledok bol zlý. Kapry nikde.
To je sila!
Každý sumčiar by mi v tú chvíľu závidel, pretože nešlo o žiadne omrvinky a intenzita záberov mala stúpajúcu tendenciu. Najkratšiu čakaciu dobu na záber mal Petr Kalach, s ktorým som niekoľko dní prežíval sumčiarsky súboj na rovnakom mieste. Spomínam, že jedno ráno previezol nástrahu do zakŕmenej plochy, nasadil swinger a do minúty už zdolával sumca. Samozrejme, že chytal na boilies. Rozhodnutie o potrebe zmeny miesta definitívne padlo v momente, keď som nadišiel loďou nad kŕmne miesto a raz, len tak mierne, som plesol veslom o vodu. Na sonare sa v okamihu ukázalo niekoľko stúpajúcich sumcov v podobe šikmej čiary. Ďalšie plesnutie znova dvíhalo sumca z dna. Tak tu je to„presumcované“, uvedomil som si vážnosť situácie. Ani nepotrebujem vábničku, aby som ich dvíhal ku hladine. To je sila! Zasa mi na um zišiel Jakub. Mám pre neho nový zlepšovák... Už ani neviem či sa zhoršilo počasie alebo sme sa s chalanmi rozhodli, že pri tomto sumčom hniezde zotrváme ďalšie dva dni.
Aby som sa vyhol sumčím štetkám, začal som sa sústrediť na udice, ktoré sme mali ďaleko od kŕmnej kampane. Prúty boli zatiaľ bez kontaktu a hlavne v ich okolí nebol žiadny silurus. Boli to pozitíva i negatíva. Predovšetkým tu ale bola najväčšia šanca na chytenie tak vytúženého kapra a prelomenie mojej sumčiarskej kliatby. V noci ma zobudil príposluch. Nesmelý záber ma upozornil na ďalšiu akciu. Žeby ďalší sumec? Tepová frekvencia sa mi výrazne dvíhala, pretože som uvidel, ako mi svieti signalizátor pod prútom, ktorý je vyvezený mimo kŕmnu plochu. Konečne som sa dočkal. Moja akcia nabrala na rýchlosti a dramatickosti. Zakričal som na Petra: „Ideme, to je kapor!“ Ten ale tvrdo spal. Bol usumcovaný. Natrénovaná anabáza: nalodenie, odrazenie a jazdu za rybou som už zvládal s rutinou. Kapor smeroval do boku, takže zatiaľ som nepoznal jeho veľkosť.
Batéria v člne mala dostatočnú kapacitu a roztáčala vrtuľu motora na najvyššie otáčky. Rýchlo plávala k cieľu. Čím viac sa približovala, tým kolmejšie sa vlasec ponáral nad rybu. Keď bol monofil takmer vo zvislej polohe, oprel som sa do prúta. Až v tej chvíli som pocítil veľkosť ryby. Znervóznel som. To musí byť pekný kapor!
Ako sa to všetko skončilo, si dopovieme nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
