Moja prvá balkánska výprava v apríli tohto roku spôsobila v mojej hlave totálne šialenstvo. Priniesla mi bezsenné noci, keď som neustále bádal nad tým, čo by som mohol nabudúce urobiť lepšie, aké zvoliť nadväzce, ako dohodiť čo najďalej, aké nástrahy zvoliť a ako kŕmiť. Pred očami sa mi odohrali desiatky príbehov a zdolávačiek. Už sa to nedalo vydržať a 7. mája som opäť sedel vo svojom Carpmobile a spoločne s navigáciou hltal každý kilometer smerom na Balkán...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2011
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 32
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Nikam som sa neponáhľal. Tentoraz som bol dokonale pripravený. Už vopred som vedel, kde budem chytať vďaka môjmu balkánskemu priateľovi Tomášovi. Zoznámil som sa s ním na poslednej výprave a na jazere lovil už 14 dní. Boli sme dohodnutí, že ho v nedeľu po jeho odchode na mieste vystriedam a ostanem celý týždeň.
Cesta ubiehala rýchlo, prechádzal som miesta, ktoré som si pamätal z minulosti, a tak mi to celé prišlo omnoho príjemnejšie. Malý zádrh nastal na colnici, kde mi príslušníci prehliadali auto a keď videli nálož krmiva, ktorú som viezol, mal som čo robiť, aby som ich presvedčil o tom, že idem na ryby úplne sám. Podchvíľou som si dokonca myslel, že sa vrhnú pod tú hromadu vecí a budú hľadať parťáka. Proste 200 kg kaprích dobrôt je už pekná hromada a podľa výrazu v ich tvárach som mohol ľahko usúdiť, že toto asi ešte nikdy nevideli.
Pokiaľ išlo o nástrahy, mal som po minulej výprave jasno a nabral som predovšetkým kopu slivkovo-sépiového zabijaka Max Winter. K tomu som dostal na maxáckej základni čerstvo narolované Bugaboo a Devil Fish.
Užíval som si pokoj...
Na miesto som dorazil v sobotu okolo siedmej večer. Tomáš práve kŕmil. Nijako som to nepreťahoval, vytiahol som fľašu Jägermeistra a v priebehu pár minút sme spečatili naše čerstvé priateľstvo. Bol pomerne chladný, ale krásny večer. Správy ohľadom brania rýb však neboli nejaké optimistické. Za 14 dní lovu bol Tomášov najväčší úlovok šupináč s hmotnosťou 13 kg.
O niečo veselšia bola informácia, že v priebehu sobotného dopoludnia sa na vedľajšom „štande“ chytil veľký kapor a Tomáš prišiel o dve ryby, ktoré neudržal a zašli mu do potopeného stromu na brehu ostrova. Z jeho pohľadu to, samozrejme, vôbec veselé nebolo, ja som v tom videl šancu pre seba a vidinu slušného úlovku v nasledujúcich dňoch.
Ten večer som si len nanosil všetky veci na miesto. Nestaval som ani bivak, dokonca som ani nerozložil prúty, čo sa mi asi nikdy nestalo. Spokojne som nasával atmosféru jazera, ktoré skrývalo poklady, o ktorých som sníval doma v Prahe. Ďaleko od všetkých pracovných povinností som si užíval pokoj, ktorý tak milujem a bez ktorého by som nemohol žiť. Ticho noci rušili iba všadeprítomné kvákajúce žaby a jedna úplne hlúpa kačka, ktorá nezavrela zobák asi ani na minútu počas celého týždňa.
Veril som, že sa dočkám. Môj čas mal iba prísť a navyše tam, kde som chcel loviť, nebolo miesto pre šesť prútov. Nechal som tam Tomáša dokončiť svoj boj a čakal na nedeľný večer, keď sa do toho pre zmenu pustím zase ja. V noci mal Tomáš jeden záber, ale ryba sa tesne pri brehu vypla. Jej veľkosť sme mohli len odhadovať.
Toto bol presne ten čas
Nasledujúce ráno nastal rutinný kolotoč. Stavba bivaku, stojana, vybalenie prútov, vyladenie montáží až do posledného detailu a sem-tam pivo a panáčik, aby som sa udržal v tom správnom tempe. Z minulej výpravy som vedel aká drina ma čaká. Tentoraz som to bol iba ja a voda. Parťáka som nemal, všetko sa malo odohrať iba v tejto úplne osobnej rovine. Niekedy takúto rybačku osamote potrebujem. Toto bol presne ten čas.
Nemohol som sa dočkať večera, keď pri vode zostanem úplne sám. Tomáš ostal dlhšie ako som čakal, a tak som svoje montáže nahadzoval až za tmy. Od začiatku som nasadil brutálnu kŕmnu kampaň a hneď na prvýkrát som nahádzal k druhému brehu na vzdialenosť 120 m raketkou Red Mamma celkovo 15 kg návnady. Na začiatok som zvolil mix boilies, repky, kukurice a 6 mm peliet.
Prvý raz som sa s raketkou Red Mamma stretol na predchádzajúcej výprave. Ide o chorvátsky produkt, ktorý vychádza z populárnej rakety Spomb. Keď som ju videl prvýkrát, musel som sa zasmiať. Red Mamma je vyrobená z jedného kusa plastu. Žiadne perá, pružiny, nič. Iba umelá hmota, ktorá sa tvári tak, ako keby sa mala každú chvíľu zlomiť. Lenže opak je pravdou. Jednoduché spracovanie tejto rakety sa nakoniec ukázalo ako jej hlavné plus. Je v podstate nezničiteľná.
Môžete sa spoľahnúť na to, že viem o čom hovorím. Pri minulej výprave sme si vzali niekoľko rakiet Spomb. Naspäť sme nepriviezli ani jednu! Mali problémy pri extrémnom zaťažení. Tu sa ukázalo na čo kto má a kto nie. Nahadzovali sme do maximálnej vzdialenosti s plnou raketkou. Red Mamma vydržala všetko. Okrem toho, že som ju raz odtrhol pri hode, som celý týždeň odchytal s jednou raketou. Jej ďalšou výhodou sú dvierka, ktorými môžete naplniť raketku úplne do plna, čo nie je pri Spombe možné. Celkovo do Red Mamma napcháte až 270 g krmiva, čo vám ušetrí mnoho síl a času. Pri hode drží krmivo aj smer a lieta tak, ako má.
Prebrala ma besná jazda
Večer som chytil jedného malého kapríka na Devil Fish, inak bola noc úplne pokojná. Druhý deň ráno som na jednu guľôčku Bugaboo ulovil lysca 13,5 kg a potom nasledoval pôst až do večera. Podvedome som sa tešil na noc. Jednak nebude tá hrozná horúčava a rybačku osamote proste milujem.
Mojím parťákom sa pre tieto nočné príbehy stal môj kamarát Jägermeister, a tak som zotrval hore pri prútoch až do neskorých nočných hodín. Do polnoci som zdolal tri menšie kapry. O pol druhej ma zo spacáka vytiahla besná jazda. Po nie príliš presvedčivom súboji som podobral lysca, ktorý ma v podberáku celkom prekvapil. Váha ukázala 18,20 kg. Kapor opäť zobral jednu guľôčku nadipovaného Bugaboo a prišiel z miesta, ktoré som tipoval najmenej. Bol som spokojný.
Nasledujúci deň sa, okrem šialenej horúčavy a úplného bezvetria, vôbec nič nedialo. Všetko odštartovalo okolo ôsmej večer, keď začalo zapadať slnko. Vôbec som nespal. Do rána som mal 14 záberov, väčšinou od malých rýb. Hmotnosť tých najväčších sa pohybovala medzi 12-13,5 kg.
Všetko bolo tak, ako má byť
Z nástrah fungovalo úplne všetko. Rozbehol sa Max Winter aj Devil Fish. Zábery prichádzali zo všetkých lovných miest. Všetko bolo tak, ako má byť. Úplne gumený a nevyspatý som okolo piatej ráno bilancoval noc. Piata ranná bola hodinou kŕmenia a ja som mal dosť. Vzhľadom na veľký počet malých rýb som mal tendenciu sa na kŕmenie vykašľať a ísť si ľahnúť, ale rozhodol som sa držať taktiky, ktorú som zvolil už pred odchodom. Jednoducho ich zbláznim, za ten týždeň to musí prísť.
Vsádzal som predovšetkým na kvalitné nástrahy a návnady. Miestni lovia prevažne na kukuricu, ich boilies je nie príliš kvalitné. Ja som sa spoliehal na produkty, o úspechu ktorých som bol presvedčený na 100 %. Bolo otázkou času, kedy sa osmelia aj tí miestni „hoväďáci“. Prvý z nich sa ozval o druhej popoludní, keď sa mi z horúčavy a nedýchateľného vzduchu robilo zle. V tomto prípade to bola paľba so všetkým čo má byť. Dlhé jazdy, lietal som s prútom ako ratlík z jednej strany na druhú. Váha nakoniec ukázala 17,20 kg pri 80 cm dĺžky. No, „hoväďák“. Opäť zlizol jednu ťažkú guľôčku Bugaboo. Nádherná, ešte nevytretá ryba. Bohužiaľ, bola z tých nevytretých, ktoré som do konca týždňa ulovil, jediná.
Bojujem ďalej
V priebehu nasledujúcich nocí som opäť ulovil niekoľko kaprov medzi 10-13 kg. Korunu všetkým úlovkom nasadil mohutný lysec s hmotnosťou 17,5 kg. Škoda len, že som na túto ikernačku narazil až po ich sexuálnych hrách. Táto ryba bola ulovená v roku 2010 s hmotnosťou 21,75 kg. Úspešnou nástrahou bolo boilies Max Winter, silne predipované a nastražené na panáčika.
Počas ďalších dvoch dní som chytil asi 30 kaprov. Niekoľko rýb bolo medzi 13-14 kg, väčšina sa pohybovala medzi 10-12 kg. Vzhľadom na to, že som bol nútený všetko fotiť samospúšťou, ryby som hneď púšťal a čakal na rybu, kvôli ktorej som sem prišiel. Cez neskutočne dlhé a tropické dni som v kríkoch, alebo v klobúku, až po krk vo vode pod stojanom spomínal na posteľ, chládok, pohladkanie od Jitky a mokrý ňufák mojej beaglice Sáry.
Naozaj som bol nalomený a v hlave sa mi preháňali predstavy o klimatizovanom carpmobile na ceste domov. Nefúkalo, bolo to šialené a nedalo sa kam ukryť. Dal som si rýchle tri pivá, ktoré len zasyčali a bolo rozhodnuté. Bojujem ďalej.
Vedel som, že je to on
Nastala sobota. Rovnako horúci ako tie ostatné. Opäť som sa premiestňoval každých 20 minút podľa svitu slnka, aby som našiel aspoň kúsok tieňa. Nachytal som neskutočné množstvo rýb. Krásnych rýb. Spokojný som však nebol. Ostávalo mi necelých 24 hodín do odchodu a ja som prišiel pre kapra ťažšieho ako 20 kg.
V horúčave som sedel v tieni kríkov, keď sa to stalo. Bolo pravé poludnie a mne sa „rozbehol“ pravý prút, kde bol nastražený Max Winter na panáčika. Jazda, ako... ako ja hovorím „ako krava“. Zodvihol som prút a hneď mi bolo jasné, ktorá udrela. Vedel som, že je to on. To som si v duchu vravel asi 15 minút. Po tomto čase mi už bolo jasné, že je to ešte o level vyššie, a tak som zavolal na kolegov, ktorí lovili hneď vedľa. Bolo zrejmé, že toto len tak sám do podberáka nedostanem.
Je ťažké to opísať. Nejaké ryby som už naťahal, ale toto?! To bolo proste veľa. Táto ryba bola silnejšia ako ja a spoločne s mojím Fatboyom sme sa mohli len dohovárať, čo sa vlastne bude diať. Pomalé odjazdy tam, kam sa kapor rozhodol ísť. Brzdil som čo som mohol, nemalo to zmysel, hrozilo vyrezanie ryby, alebo zlomenie prúta, neviem.
Toto som ešte nevidel!
Takto beznádejne som sa cítil, ale snažil som sa zachovať si čistú hlavu. Po 40 minútach ma už bolelo úplne všetko. Obdivujem lovcov, ktorí sú schopní biť sa niekoľko hodín so sumcom. Ja som mal toho po 40 minútach dosť, modriny na trieslach a drevené ruky. Kapor bol v hĺbke pod brehom. Niežeby som ho tam dostal, skôr tam po tom čase nejako doplával.
Miestni, vybavení podberákom, stáli v strehu a čakali na vhodný moment. Ten sa naskytol vo chvíli, keď sa mi zdalo, že ryba akosi spomalila. Napadlo ma, že si skrátka potrebuje vydýchnuť a máličko povolila. Ja som už mal úplne dosť, tak som vsadil všetko na jednu kartu a do ryby sa oprel s tým, že ju teraz musím vypumpovať hore. To sa mi skutočne podarilo, ale vďaka veľkej hĺbke pri brehu bol sklon vlasca pri mojom rozhodnutí mätúci a kapor sa vynoril vo vzdialenosti 10 m od brehu, kde na neho podberák nedosiahol.
No, kapor. Toto som ešte nevidel! Pred pár rokmi som fotil rybu 99 cm/28 kg, ale tento bol strašný. Neskutočne vysoký a dlhý lysec sa položil na hladinu pár metrov od nás. Domorodci začali okamžite pokrikovať meno ryby, ktorú spoznali. Pán jazera neostal v rozpakoch, rýchlym lopingom sa vnoril späť do hlbín a pokračoval ďalej na voľnú vodu. To bol môj posledný kontakt s miestnou obludou. Po 45-minútovom súboji vystrelila montáž s olovom z vody a bolo po všetkom. Bolo mi zle. Hrozne. Najhoršie na svete.
Bez slova som vzal prút, hodil ho do krovia, bežal do auta a odišiel do neďalekého marketu kúpiť si fľašu niečoho, čo mi pomôže zabudnúť. Bolo to nutné. Víťaz dnešného dňa mal pri poslednom ulovení 29 kg...
Kŕče v prstoch, chrbte, všade...
Keď som dorazil, stál pri mojom stojane opäť rad. Na jeden z prútov bol opäť záber; kamarát, ktorý prúty strážil, rybu neudržal a tá zašla do stromu. Mozog sa mi pretriasol. Poď do toho, vravel mi hlas v hlave. Sú tu! Prehodil som všetky prúty.
Počas ďalšej hodiny som mal opäť záber. Tentoraz som mal kapra, ktorý atakoval hranicu 20 kg asi meter od podberáka. Spadol mi. Celý deň som sa chystal previazať nadväzce. Celotýždňová únava si však vybrala svoju daň. Všetko som mal pripravené, len to urobiť. Bol som však úplne grogy. Red Mamma a ja sme už skŕmili 150 kg návnad. Kŕče v prstoch, chrbte, všade, no hotovo. Previazal som nadväzce. Začalo pršať.
Jazda na Max Winter a 18,80 kg! Ďalšia vytretá ryba, ktorá by ešte pred pár dňami atakovala 20 kg hranicu. Bolo mi jasné, že prišiel môj čas. Šľachta miestnej vody sa dostavila na záverečnú hostinu. Ostával posledný večer. Zmieril som sa s tým, že nebudem pred cestou spať. Posledné zvyšky krmiva putovali do hlbín. Je to tu! Ďalšia ryba 17,80 kg a hneď na to prenádherný 16,20 kg kapor. Všetko opäť na Max Winter. Na lovných miestach sa mi pásli „hovädá“.
V noci som vytiahol dve menšie ryby: 12 a 13,70 kg. Prišlo ráno a ja som musel baliť. Vedel som, že keby som zostal ešte pár dní, bola šanca na niečo veľké. Ja som mal však úplne dosť. Navyše pracovné povinnosti volali, veľa šancí som nemal. Napriek tomu som za dažďa ráno zdolal ďalšieho krásneho, ale vytretého „naháča“ cez 18 kg a ďalšie dve veľké ryby stratil. K záberom som behal 300 metrov od auta, keď som balil, raz dokonca s batohom a spacákom upevneným na chrbte, ktoré som v tom zhone nestihol ani zhodiť.
Zostanem radšej pri zemi
Bol to ďalší nádherný týždeň. Bola to veľká skúsenosť a lekcia. Nachytal som ohromné množstvo rýb. Keby boli na jazere preteky, stal by som sa určite víťazom s veľkým náskokom, ale o to tu tentoraz nešlo. Moja taktika sa vo finále ukázala ako správna, ale chýbal čas. Dôležité bolo, že som nepoľavil a až do poslednej chvíle veril, že všetko čo robím, robím správne.
Svoju šancu som dostal, ale ryba bola silnejšia. Snáď je to dobre. Odkedy som sa vrátil, nežijem ničím iným, ako tým, že sa na jazero vrátim znova. Môj termín sa zase blíži. Kvôli nahadzovaniu som zdokonalil svoju výbavu. Mám iné prúty aj navijaky. Nadväzce sú už tiež hotové. Predstavu o taktike a lovnom mieste mám jasnú. Skoro by som zase povedal, že som pripravený.
Po minulej výprave však zostanem radšej pri zemi. Môžeme si myslieť, že máme navrch a že sme pripravení, ale je to matka príroda, kto tomu velí. Spoločne s ňou tí jej služobníci. Poviem vám, že ten lysec z Balkánu mi zamotal život na ďalších pár rokov dopredu. A to je krásne a tak to má byť. Veď keby sa toto nestávalo, nebolo by o čom hovoriť, ani písať. Tento macher, čo mi tak dal, je vlastne dôvod na tento článok. Dúfam, že sme vás spoločne aspoň trochu pobavili a ak sv. Peter dá, tak vám do budúceho čísla venujeme aj spoločnú fotku.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
