Príhovor
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2012
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 5
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ako vraví nadpis – Ja a príhovor? Čo som komu urobil!
Veď všetko, čo na tejto Zemi je, už bolo povedané a každému je „vsjo jásno“.
Lež predsa len, keď mi Andrej Lábaj (snovateľ to každého čísla Slovenského RYBÁRA), vďaka ktorému tento „príhovor“ čítate zavolal,: „napíš niečo!“, tak „píšem“. A vy – „ čítate“. Akosi treba začať. Nuž začnem. A úprimne. Chcem sa poďakovať komusi za to, že žijem... Je úžasné mať tú možnosť prebudiť sa do nového dňa. Niekto za to poďakuje Bohu, niekto Strane, poniektorí Sebe, ale podstatné je, že poďakujú. Lebo sú aj takí, čo... Ja ďakujem...(viem komu). Ale nebudem na stránkach tohto skvelého mesačníka (a tobôž nie na tretej) filozofovať. Na filozofovanie, a v úplne iných „vodách“, tak na to sú iní borci (ale prečo z našich daní???) Ja, teda ak mi dovolíte, sa chcem s vami, milí to slúžni cechu Petrovmu, podeliť o moje radosti.
Ako ste iste postrehli, trímate v ruke septembrové číslo Slovenského RYBÁRA. September je úžasný! Už pomerne zrelý mesiac, spomedzi svojich jedenástich bratov, dokonca prvý v tom neustálom kolobehu, čo sa končí na „BER“. Áááj veru, BER, BER, BER...Každý komu česť, tomu česť, by len bral. Ale ako ma môj nebohý tato celý život učil: „Synak, aby si mal čo brať, najsamprv musíš dať!“ To je ako s tým nekonečným – Chyť a pusť!“ Ale, aby bolo čo pustiť, najsamprv treba chytiť a aby bolo čo chytiť...Nie, netreba pustiť, treba plodiť, tvoriť, vážiť si život a mať úctu a pokoru. Lebo ako povedal náš priateľ, rybár Jan Werich,: „Lidičky, uvědomte si, že sme tady pouze vypujčený. Tak jim to vraťme alespoň v takém stavu jak jsme to dostali. Když né v lepším.“
A tak je to so všetkým...
Ak tento môj príhovor čítate 8.9.,teda ôsmeho septembra, nuž mi v duchu zavinšujte. A nie len mne. Každému, kto sa v tento deň narodil. A hlavne Panenke Márii. Spolu oslavujeme. I stalo sa, že vstupujem do Abrahámových vôd. Ale ako sa v jednej peknej pesničke spieva: „Čože je to päťdesiatka, keď sa páčia nám... Vedzte, že páčia a verím, že ešte dlho páčiť budú, aj keď už to nie sú – popravde – riavy, bystriny či zurčiace potoky, ale prísť na čaro tôní, pokojných tíšin či plání... Viete koľko tam čaká rýb? Ale jednej „rybke“ chcem vzdať hold ten najvyšší. Môjmu najväčšiemu a najvzácnejšiemu úlovku, mojej Márii. Zavše vie byť ako šťuka, čo ma popreháňa v pomyselnom rybníku, no vie byť i lenivým kaprom, ako aj neposedným potočákom, či lipňom, bo skutočne má obrovskú chrbtovú plutvu. Ale najrozkošnejšia je ako Belička. Nežná, jemná, zamatová. A preto apel (trt – prosba) vážme si svoje beličky, zaslúžia si to!
Šťastný ten rybár, čo si rybárku vzal alebo naopak. Ale MY, teda väčšina, musíme s pokorou „svúj klobouk odhazovati v dáli“, aby sme sa svojim manželôčkam za ich bezbrehú trpezlivosť a toleranciu zavďačili. No na druhej strane, stačí doniesť pekného kapra, zubáča, sumca, či pstruha a hneď, že... „láska Bože láska“...
Na záver toť toto vyznanie. Veľká vďaka tým, čo povili tých, pre ktorých sa „čas strávený na rybách do života prožitýho nezapočítává“,Jan Werich a my všetci, ktorí ešte máme lipňovú plutvu.
Poteru krásny „Novij školnyj god“, vám, moji priatelia, dlhého žitia a vám, naše manželky – nerybárky veľké ďakujem a božtek na líčko a na plutvu.
Petrov zdar.
P.S.: A poďme všetci do Mlyna na halászlé!
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
