Je 22.00 a mne zvoní mobil. Na jeho konci kričí kamarát: „Obliekaj sa, ideme pozrieť veľkého kapra. Chlapi chytili nejakého veľkého lysca, váhu majú iba do 22 kg a nestačí im!“ Tak takýto telefonát ma čakal na začiatku júna. Samozrejme, nechal som všetko tak, zobral váhu a foťák a tešil sa na pohľad na veľkého kapra, ktorých, bohužiaľ, v našich zväzovkách stále ubúda.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Keď chlapi kapra rozbalili zo saku a ukázalo sa jeho krásne čistučké, na výter pripravené telo, smutne som si povzdychol nad všetkými takýmito rybami, ktoré sa ešte stále a dosť pravidelne odvážajú z našich vôd, alebo sa prevážajú do súkromných rybníkov. Druhá myšlienka smerovala na všetky moje utrápené roky a výpravy na túto lokalitu, ktorá patrí medzi najväčšie u nás. Nech som robil, čo som robil, stále ma šťastie akosi obchádzalo a doslova som sa trápil. Nevychádzalo mi tu naozaj nič, a preto som na ňu na niekoľko sezón doslova zanevrel. Ukázal som sa tu iba občas pozrieť si dajakú peknú ulovenú rybu, alebo som vybehol za kamošmi na gulášik, ale väčšinou vždy bez prútov. Prakticky môžem povedať, že to bola asi jediná lokalita, kde som skoro vždy vyhorel...
Lysec ako prasa
Teraz tu však stojím nad obrovským lyscom a tajne si prajem, aby tu takýchto rýb plávalo a prežilo stále viac a, samozrejme, snívam, že si podobného kapra na tejto lokalite niekedy poťažkám aj ja vo vlastných rukách. Rybu ešte vážime, má presne 23,1 kg a po menších peripetiách a prehováraniach ju chlapi púšťajú nazad do jej domova...
Keďže bola tma a čo sa okolia týka som toho veľa nevidel, už po dvoch dňoch sa vraciam na miesto činu a na všetko sa pozerám aj za denného svetla. Stále však bez prútov. Jediným parťákom je môj synček, ktorého veľmi upokojuje hádzanie kamienkov do vody. Tu keby hádzal aj pol roka tak neubudne. Je takmer osem hodín večer a ja pomaly pomýšľam na odchod. Vravím si: „Ešte päť minút a ideme“. Vtom registrujem vpravo od nášho stanovišťa, asi 80 m od brehu, prevaliť sa veľkú rybu. O dve minúty to isté a o ďalších päť znova. Venujem tomu však len malú pozornosť.
Na druhý deň tam sedím s Martinkom znova a opäť sa to všetko opakuje. Prichádza čas okolo ôsmej a na tom istom mieste sa znova ukazuje veľká ryba. Tentoraz mám možnosť si ju obzrieť o trochu pozornejšie a hlavou mi prebieha myšlienka: „Lysec ako prasa“.
Na tretí deň mi to už nedá pokoja a znova tu sedím so synom v plnej kamienkovej pohotovosti a navyše vyzbrojený ďalekohľadom. Sledujem hladinu. Je však už úplne iné počasie. Rozfúkal sa dosť silný severný vietor, čo pozorovanie dosť komplikuje, ale aj tak verím, že rybu znova uvidím. Ako sa približuje dvadsiata hodina, som stále vo väčšom a väčšom napätí. Je asi 20.05 a ryba, alebo ryby sa opäť ukazujú. Tentoraz pozorujem dokonca až tri rozdielne vyhadzujúce sa a prevaľujúce sa ryby. Teda aspoň si to myslím.
Inštinkt lovca sa prebúdza naplno...
Priznám sa, že som už v takom tranze, že celý zvyšok večera, celú noc a aj celý nasledujúci deň nepremýšľam nad ničím iným, iba ako si tam nahodím oba prúty. Stále mi chodí po rozume milión montáží a rôznych taktík. Len už aby to tam ležalo. Všetko sa vydarilo a ja o siedmej večer už stojím na brehu s udicami v ruke a po pár minútach smerujú obe montáže tam, kde sa predošlé dni ryby ukazovali. Keďže mám na lov iba pár hodín, tak montáže som mal už pripravené z domu, dokonca aj boilies som si navliekol dopredu, len aby som mal udice čo najdlhšie vo vode...
Tak karty sú hodené a mnou stále lomcuje taký ten zvláštny vnútorný pocit, že sa niečo zaujímavé udeje. Ako však plynú minúty, tak sa ma začína viac a viac zmocňovať myšlienka, kde vlastne sedím, čo všetko som tu už zažil a ako sa mi tu nikdy nedarilo. Môj entuziazmus pomaly opadá a verte, či neverte začal som pomýšľať už nad tým, ako to o pol noci zbalím a spokojný a bez záberu odídem a zasa ma tu nikto dlhšie neuvidí.
Z tejto skepsy ma však vyrušuje krátke pípnutie ľavého prúta, kde je nastražený ananásový kaprí bonbónik s tenučkou vrstvou plávajúcej Pop-Up pasty rovnakej príchute. Swinger sa jemne pridvihol k prútu a asi po dvoch sekundách sa k nemu prilepil úplne a pomaly sa roztáča aj cievka navijaka. Je presne 19.50. Sprvu neverím vlastným očiam, ale inštinkt lovca sa prebúdza naplno a ja beriem prút do rúk, jemne prisekávam a som zaskočený silou ťahu na druhom konci.
Najcennejšia a najváženejšia
Ryba mi berie z navijaka stále ďalšie a ďalšie metre vlasca a mne hlavou prebleskujú myšlienky, že sa mi zavesila jedna z tých väčších rýb, ktoré som predošlé dni pozoroval. Pocity sú však hodne zmiešané, pretože sa mi pred očami odohrávajú všetky tie smoliarske okamihy, ktoré som tu zažil, a tak to veľké nabudenie strieda strach a nervozita. Tie dlhoročné skúsenosti mi vravia, že ťahám veľkú rybu, ale s pribúdajúcimi minútami som stále viac a viac nervózny.
Už to trvá viac ako desať minút a za mnou sa zbiera slušná kôpka rybárov aj okolo idúcich, ktorí sledujú celé toto divadlo. Po uplynutí ďalších asi desať minút sa mi konečne darí rybu dotiahnuť do plytšej vody, ibaže nastáva problém s rastlinami pri brehu. Preto prosím prítomných rybárov, aby mi vyzuli topánky, ponožky a vyhrnuli tepláky. Takto „odľahčený“ skáčem do vody aj s podberákom v ruke a kapra na prvý pokus podoberám. To čo zo mňa v tej chvíľu opadlo, by sa dalo prirovnať k tatrovke plnej obrovských skál. Kričím na celú priehradu „YES“.
Pot sa zo mňa leje potokom, srdce búcha ako o život a adrenalín stále funguje na sto percent. Keď kapra vynášam na podložku a rozbaľujem ho z podberáka, tak si doslova kľakám na kolená a som isto najšťastnejší kaprár pod slnkom. Je mi jasné, že má cez dvadsať kilogramov, je mi jedno koľko, ale som šťastný, že práve skončila jedna veľmi nešťastná etapa mojej rybárskej kariéry...
Rybu vážime, fotíme a obdivujeme. Miery sú 93 cm a 21,8 kg. Jedna z mojich najväčších rýb v živote, ale sto percentne najcennejšia a najváženejšia. Keď ju púšťam späť, som naozaj šťastný, že to vidia všetci tí rybári, ktorí sem často chodia loviť a nemajú problém takúto rybu odniesť od vody a vyúdiť ju. Kapríka púšťam so slovami, ktoré už v duchu hovorím každej svojej ulovenej rybe: „Šťastnú cestu a daj si pozor na rybárov!“
Rybári, púšťajme tieto poklady nazad do ich domova, aby sme mali čo chytať aj nabudúce!
Čo ku tomu dodať ešte na záver? Už hádam len to, že raz to muselo prísť...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
