Tohtoročný jarný výjazd za kaprami sme naplánovali o niečo skôr ako minulý rok. Kvôli nepriaznivým prognózam o teplote vody sme ho však opäť posunuli. Priebežné informácie našich priateľov o slabej aktivite rýb nám veľa optimizmu nepridávali.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Minulý rok sa mi nepodarilo odísť s priateľmi Honzom a Martinom na vopred plánovanú výpravu za kaprami. SMS správy, ktoré mi od nich počas rybolovu chodili, boli veľmi provokujúce. Počas prvých 24 hodín strávených pri prútoch sa im podaril 17-kilový šupináč a niekoľko ďalších rýb nad desať kíl. Mrzelo ma, že sa toho nemôžem zúčastniť a každý deň som im aspoň prial ďalší podobný úspech. Ten tiež pravidelne prichádzal a ich sms-ky boli stále zaujímavejšie. Rok sa s rokom zišiel, čas odchodu sa blížil a ja som mal konečne po piatich rokoch stráviť pri vode viac než len predĺžený víkend.
Honza mal pravdu...
Na miesto sme prišli neskoro večer za nepretržitého dažďa. Vyložili sme všetku potrebnú batožinu na týždenné chytanie, naložili to do lode a člna, potom sa po vode premiestnili niekoľko sto metrov na vytypované miesto. Teda miesto pred rokmi vybrané Martinom. „Vďaka, kamaráde!“
Keď sme vystúpili na breh, ukotvili loď a čln, Honza mi ukázal dve možné miesta na postavenie našich príbytkov. Moje prvé slová boli: „Ty si sa snáď zbláznil, nie?! Ako sa mám usadiť v takomto niečom, nemám so sebou horolezeckú výbavu! Tu mám tráviť týždeň v kuse?!“ Honza len s úsmevom konštatoval, že to už mnohokrát absolvoval a ja to vraj zvládnem tiež.
Mal pravdu. Nakoniec som prístrešok postavil, hoci s vypätím mnohých síl. Víťazne som sa potom pozrel na môj G2 Oval Brolly, ako stabilne stojí v strmom kopci. To, čo bolo ešte suché, som schoval do jeho útrob. Z nebies sa na nás stále znášalo neskutočné množstvo vody. Všetky veci, ktoré neboli dostatočne schované, boli skrz na skrz mokré. S ohľadom na počasie, ktoré tam ďalších sedem dní panovalo, musím oceniť bundu Starbaits 3in1, ktorá po tento čas statočne odolávala silnému dažďu na jednotku.
Ďalším krokom bolo kŕmenie
Pre prvotné zakŕmenie sme použili 7 kilogramov boilies Signal 14 mm. V pláne bolo kŕmiť plošne, pokúsiť sa donútiť rybu hľadať potravu na väčšom priestore, primäť ju k tomu, aby stále prehľadávala lovné miesto. Pod háčik som umiestil nadipovanú 14 mm guľôčku Signalu s bielou popkou sardinka a čierna sardela. Prvá montáž letela do vody o 22.30 h. Keďže bol máj, mohli sme chytať len do polnoci a o štvrtej ráno nahodiť znovu.
Jeden prút smeroval do blízkosti brehu a druhý 20 metrov smerom na koryto. Na moje prekvapenie prišiel po krátkej dobe záber od brehu z deväťmetrovej hĺbky. Keďže som dostatočne nepoznal brehové partie loviska, pretože sme prišli skoro za tmy, kapor zašiel do prekážky v brehu a vypol sa. Súdiac podľa výpadov a vírov nešlo o malú rybu. Už som nenahodil, ale iba pripravil prúty na ranný lov, vzal na seba pár suchých vecí a šiel odpočívať.
Vstal som o tretej ráno, z neba stále padali povrazy vody. Do škatuľky som nakrájal po päťdesiat guľôčok Signalu a pridal Signal pelety 6 mm. Naplnil som niekoľko PVA pančúch, a tie nakoniec polial rovnomenným dipom a dokŕmil dvoma kilami boilies. Oba prúty som nahodil do rovnakých miest ako večer. Nebolo príliš teplo, zaliezol som do spacáku doplniť spánkový deficit.
Z príjemného oddychu ma prebral zvuk hlásiča. Pomalá, plynulá jazda sa postupne menila na jazdu F1. Iba v mikine som vyliezol von a po prvom kroku z brolly sa dostal do šmyku na blate a zastavil sa až pri kroví v blízkosti vody. Uchopil som prút a zľahka dobrzdil šialený záber, ktorý prišiel z príbrežnej partie. Podľa silónu bolo vidieť, že ryba je približne 50 metrov od brehu, odkiaľ som sa ju spočiatku snažil zdolať. Vyzeralo to, že malá nebude. Obaja sme vyrazili loďou na vodu za rybou.
Doslova som žiaril šťastím
Nebudem sa rozpisovať o jej bojovnosti a neustálych výpadoch. Boli sme len sporo odetí. Teplota vzduchu 9 stupňov, z neba padal vytrvalý dážď podporovaný vetrom. Po 35 minútach sme už boli slušne prechladnutí a ja som do prebúdzajúceho sa rána zvolal: „Kámo, to nie je možné, čo to je na druhom konci?“ Podľa šokového nadväzca som zistil, že ryba sa nachádzala pod nami v štvormetrovej hĺbke. Aj po takej dlhej dobe sa ryba bez problému dokázala vrátiť späť na dno koryta do hĺbky takmer 16 metrov.
Ruky ma boleli, klepali sme sa od zimy. Utiahol som brzdu a rybu som sa ešte s väčšou vervou snažil dostať ku hladine. Z ničoho nič sa objavilo obrovské množstvo veľkých bublín. „Ja snáď zdolávam potápačov,“ prehlásil som a skoro prepočul Honzovu skeptickú poznámku znejúcu: „No snáď to nie je sumec.“
Pomaly som začal rozpoznávať rybie telo. To, čo sa objavilo pod hladinou, jasne komentoval Honza slovami. „Ty si blázon!“ Honza len ťažko podobral do podberáka obrovského šupináča. S rybou sme prišli ku brehu, opatrne ju vložili do vážiaceho saka. Ten mal veľkú výhodu, že bol tyčový, dal sa pohodlne niesť vo dvojici. Kapra sme uložili na podložku aj s vážiacim sakom. Prvé váženie ukázalo 24,7 kg.
„Robíš si vtip?“ – prehodil som a zobral druhú váhu, ktorá úplne presne potvrdila prvú nameranú hodnotu. Pri odpočte saku teda vysvitlo, že kapor vážil úctyhodných 23 kg s dĺžkou rovný jeden meter. Ryba bola v perfektnej kondícii a bez jediného zranenia. Papuľka bez známky predchádzajúceho vpichu. Niekoľko fotografií a kapor s veľkou opatrnosťou putoval späť do vodného sveta. Pár mávnutí mohutnej chvostovej plutvy a ryba bola opäť slobodná. Doslova som žiaril šťastím. Bola to moja prvá ryba cez 20 kg na zväzovej vode. Tento kapor sa stal do konca našej výpravy najväčším. Hovoril som si: „Na začiatku výpravy takáto ryba, druhý záber a hneď kapor 100 cm a 23 kg! Čože? Spím? Sen? Nie, realita!“ Bol som náramne šťastný, nahodil som a neveriacky si prezeral fotografie na displeji fotoaparátu. Absolútne som nevnímal, že som úplne mokrý, že stále prší a je zima.
Háčiky sedeli v papuľkách kaprov výborne
Ďalší záber prišiel po hodine a frekvencia záberov stúpala. Na brehu sa ocitli ryby v rozmedzí 7 až 10 kilogramov. Len Honza stále čakal na prvý záber. O pol deviatej sa konečne dočkal. Hodinu pred poludním zdolal krásneho šupináča s mierami 80 cm a 14 kg. V prvý deň rybolovu, v pondelok, sme zdolávali jednu rybu za druhou. S každým záberom sme aj dokrmovali. Čo znamená, že sme kŕmili prakticky celý deň.
Taktika plošného zakrmovania fungovala perfektne. O štvrť na deväť večer Honza zdolal ďalšieho veľkého šupináča: 89 cm a 15,6 kg. Kapor bol doslova prepchatý Signalom. Po dvadsiatich minútach kontroval kaprom 88 cm a 11,80 kg. Za prvý deň sme zdolali dohromady 18 kaprov, jeden kapor nad 20 kg, jeden cez 15 kg, štyri kapry ťažšie ako 10 kg a dvanásť kaprov od 7 do 10 kg. Háčiky, ktoré sme obaja používali, teda SB4 veľkosti 6, sedeli v papuľkách kaprov výborne. Za celý čas sme prišli len o štyri ryby.
O polnoci sme stiahli prúty, dokŕmili a ľahli si. Pred štvrtou ráno som vstal a zistil, že ubudla voda o pol metra! Táto skutočnosť sa určite prejaví na početnosti záberov, hútam. Od rána do poludnia sme mali len štyri zábery od rýb do 10 kg. Postupne som premýšľal nad tým, prečo ryby prestávajú byť aktívne. Všetky zábery prichádzali od brehu do maximálne 20-metrovej vzdialenosti. Breh sa úplne odmlčal, že by sa ryba s úbytkom vody sťahovala ďalej od brehu na koryto?
V podvečer sme každý nahodili po jednom prúte ďalej od brehu smerom na koryto a druhý bližšie ku brehu do 20 metrov. Skoro okamžite Honzovi prišiel záber z väčšej vzdialenosti, o ďalších 20 minút aj mne. V priebehu chvíľky sme tak zdolali dva kapry nad 10 kg. S úbytkom vody sa ryby skutočne začali sťahovať do väčších hĺbok. O desiatej večer sme nasadli do lode v ústrety ďalšiemu súboju. Honza si pripísal ďalšieho nádherného 90-centimetrového lysca s hmotnosťou 16 kg. Išlo o jedno z mnohých splnených prianí, pretože pár hodín pred týmto záberom vyhlásil, že by rád zdolal ešte lysca nad 15 kg.
Celkom slušná nádielka
Voda v rieke stále klesala, do polnoci to bolo o ďalších 20 cm. Keďže sme mali zábery len z väčších vzdialeností, kŕmili sme ráno piatimi kilogramami Signalu 30 až 50 metrov od brehu. Jeden prút napriek tomu mal každý nahodený pri brehu, odkiaľ spočiatku zábery prichádzali. Všetky kontakty s rybou boli momentálne však len zo vzdialenejších miest.
V piatok o druhej popoludní som zdolal ďalšieho nádherného kapra s mierami 95 cm a 16 kg. Tentoraz celý súboj prebiehal z brehu, pretože Honza zdolával z lode. V sobotu, deň pred odchodom, bol rozdiel vo výške hladiny od príchodu 130 cm. Do sobotňajšieho rána sme mali nachytaných 60 kaprov; 42 ich bolo do 10 kg, 14 kaprov do 15 kg, 3 ryby cez 15 kg a jednu rybu nad 20 kg. Celkom slušná nádielka.
Za posledné tri dni sa z neba bez prestania znášal dážď, priemerná teplota sa pohybovala okolo 10 stupňov. Od sobotňajšieho rána sa voda začala značne kaliť. O jednej popoludní som zaregistroval pomalú jazdu. Cesta smerom k stojanu sa stala opičou dráhou. Bral som na seba bundu, ktorá bola značne mokrá! Zvonku sa dala žmýkať, vo vnútri bola len mierne vlhká. Vnútorná fleece mikina, ktorá sa dá z tejto bundy samostatne odopnúť, bola suchá. Obul som si topánky a hurá ku stojanu.
Cestou dole dva oblúčiky doľava, dva doprava a všetko som zavŕšil záverečným skokom s telemarkovým dopadom, uchopil prút do ruky a začal zdolávať. Ryba sa držala v koryte a nehodlala mi dať ani meter silonu zadarmo. Po 5 minútach som nastúpil do lode a vydal sa za rybou. Keď som sa dostal nad ňu, rozbehol sa mi aj druhý prút v stojane. Honza neváhal, nahradil ma a zdolal kapra okolo 10 kg, zatiaľ čo ja som stále nemohol určovať a diktovať tempo súboja. Ryba mala aj po 25 minútach stále značne navrch! V pokoji ma i s loďou vozila po vodnej hladine sem a tam bez menších problémov.
Jedným slovom - škoda
Stále pršalo a fúkal silný nárazový vietor. Adrenalín, ktorý sa mi vlieval do krvi, mazal všetky nepriazne počasia. Honza na mňa volal: „Čo sa deje? Ako si na tom?“ Odpovedal som mu, že zatiaľ nemám vôbec šancu. Rozhodol som sa utiahnuť brzdu a silou rybu odtrhnúť od dna. Tú sa mi týmto spôsobom podarilo odlepiť vždy len približne 5 metrov, to je maximum, čo mi dovolila a znovu sa vrátila späť ku dnu.
Vnímal som len tento urputný súboj. Po chvíľke som sa rozhliadol, kde to som a zistil, že ma ryba odtiahla 200 metrov od našej bivakovej základne. Keď už som si myslel, že začínam mať pomaly navrch, povolil spoj medzi silonom a šokovým nadväzcom. Koniec súboja po 30 minútach napovedal, že nešlo o žiadnu rybičku. Chyba nebola v materiáli, ale najskôr v spoji. Mal som si spoj riadne skontrolovať! Na túto zostavu som od začiatku zdolal cca 20 rýb; za ten čas sa uzol trel o očká prúta, mohla sa tým jeho pevnosť znížiť. Jedným slovom - škoda.
Ku brehu som dorazil celý rozklepaný a snažil sa nahovoriť si, že to bol len veľký sumec... Do zotmenia sme zdolali už len štyri ryby. Voda v rieke bola značne zakalená, nestúpala, ale zrýchlil sa jej prietok, po hladine plávali hŕby nečistôt. Stále pršalo. Vietor zosilnil, preto som posťahoval prúty. Skontroloval som ukotvenie lode i člna a šiel spať.
„Vstávaj, musíme preč!“
Ráno som sa prebudil o štvrtej. Dážď prešiel do búrky. Pozrel som von a nevidel loď! Tak ako som bol, letel som k vode. Loď sa len tak-tak držala na zavŕtanej vidličke. Voda v rieke počas 4 hodín stúpla o meter a pol! Na hladine vo veľkom prúde plávali pne, konáre, stromy a bóje. Okamžite som zobudil Honzu: „Vstávaj, musíme preč!“ Začali sme baliť, dážď neustával, vietor silnel. Postupne sme naložili všetko do člna a lode. Bol to doslova útek, evakuácia, toto už nebola zábava.
Keď sme nasadali do lode, voda medzitým stúpla o ďalších 50 cm. Našťastie naše autá boli zaparkované po prúde rieky; keby to bolo naopak, nebolo by možné sa k nim dostať. S pomocou vesiel a elektromotora sa nám podarilo so šťastím prekonať rozvodnenú rieku. Všetko bolo mokré. Hlavné bolo, že sme v poriadku...
Tento výlet dopadol nad očakávania dobre. Zdolal som si svojho najväčšieho šupináča a veľa ďalších jedinečných rýb. Výprava bola bez preháňania tým najnáročnejším, čo som kedy v rybárčine prežil. Anabáza začínala v tme, za nepretržitého dažďa. Sedem dní sme bojovali s blatom, silným vetrom a doslova padali na zadok v teréne pre horské kozy. Za celú dobu pobytu nám svietilo slnko len niekoľko málo hodín. Návrat nám sťažoval opäť neustály dážď a nebezpečne rozvodnená rieka. Domov sme sa však vrátili bez úhony. Oddýchli sme si. Sme spokojní a tešíme sa, dovidenia...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
