Je to už viac ako desať rokov, čo som sa začal pridržiavať tohto životného motta: „Čo zaseješ, to zožneš“. Ako roky ubiehajú, stále viac a viac sa utvrdzujem v tom, aké je dôležité nepozerať iba na seba, ale aj na tých druhých.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Keď sa tak poobzerám po brehoch našich vôd, priznám sa, že sa mi málokedy stalo, aby som sa stretol s usmiatym a milým človekom - rybárom, ktorý by pozeral aj na niečo iné ako len na to, ako naplniť mrazničku, alebo v tom lepšom prípade stránky svojho fotoalbumu. Všetko sa to stále nesie iba v duchu závisti a ohovárania. Preto sa už dlhšie snažím medzi rybármi roznášať pohodovú atmosféru a pravdu o tom, že rybačka má byť v prvom rade o priateľstve, pobyte v prírode a neposlednom rade aj o pohodovom odpočinku.
Bol som veľmi milo prekvapený
Medzi dospelými sa to však akosi ťažko presadzuje, a tak som bol nesmierne šťastný, keď ma Erik Voltemar spolu s Pištom Šušlíkom z CK Bombovo oslovili spolupracovať na detských rybárskych táboroch, kde som mohol chodiť deťom vždy raz za týždňový pobyt niečo porozprávať o rybačke, vode, ale aj živote a vlastne o všetkých tých myšlienkach, ktoré by im mohli na ich ceste do dospelosti pomôcť stať sa lepšími...
Bol som veľmi milo prekvapený, keď sa už po prvom turnuse ozývali hlasy spokojných rodičov, ako sa ich detičky doma predbiehajú v tom, kto viac pomôže a pod. Bola to najlepšia odmena za vynaloženú námahu. Viac a viac ma to utvrdzovalo v tom, aby som vytrval, stále chodil medzi deti a snažil sa ich naučiť niečo pozitívne, aj keď to často bolo na úkor rodiny a voľného času.
Ubiehali dni a týždne. Mne však začala chýbať rybačka, na ktorej si môžem aj ja sám nahodiť nerušene udice a poprípade si poťažkať nejakého pekného kapríka. Stále to akosi nevychádzalo, pretože starostí okolo táborov bolo vyše hlavy. Keď však raz prišla pozvánka od chalanov z Green Lakes, že ma pustia zachytať si na novo pripravovanom rybníku, kde predtým chytalo len zopár rybárov a aj to väčšinou na prívlač, neváhal som ani minútu a vyrazil za novým dobrodružstvom.
Čakala ma voda, kde majitelia pred jedenástimi rokmi doviezli niekoľko metrákov násadového kapra K3 z Pohořelíc a odvtedy to bolo tak ponechané svojmu osudu. Nikto vôbec netušil, čo môže táto cca 5 ha voda ukrývať. Nabudený novou výzvou som okamžite volal Karlovi do Kolína nech pošle dajaké dobroty na kŕmenie. Tak sa aj stalo a ja vyzbrojený novou testovacou Extázou a Nahnevanou Slivkou (Angry Plum) som vyrazil smer Nové mesto nad Váhom. Počas celej cesty sa mi hlavou premietali rôzne zážitky s deťmi z táborov a ja som akosi v kútiku duše veril, že by ma mohla príroda zasa raz odmeniť za vynaložené úsilie.
Vo mne sa začali biť dve osoby
Hneď na druhý deň za mnou prišli loviť na vedľajšie jazero aj viacerí kamaráti. Keď sa dozvedeli, že mám so sebou na chytanie novinky, ktoré tu ešte nikto nikdy nepoužil, okamžite prišli za mnou na „návštevu“. Vtip bol v tom, že ja som ich ani tak príliš nezaujímal, ako skôr obsah mojich kýblikov. Tu sa vo mne začali biť dve osoby. Jedna si chcela krmivo nechať, pretože som mal pred sebou ešte minimálne dva dni lovu a tá druhá si spomenula na životné krédo: pomáhať! „Čo zaseješ, to zožneš“ a chcel som im všetko krmivo podarovať, nech si aj oni odskúšajú a zachytajú...
Neskôr, s odstupom času som bol veľmi rád, že nakoniec vyhrala tá osoba, ktorá chcela krmivo rozdať, pretože čo sa potom udialo, bola asi najkrajšia odmena za všetko. Ale poďme pekne poporiadku. Chlapcom som nakoniec všetko rozdal a nechal si pre seba naozaj iba nutné minimum, nech mám čo našiť pod háčik. Doslova mi v kýblikoch zostalo maximálne po 15 guľôčok Slivky a Extázy. Keď som však videl tú radosť v očiach chlapcov a to ako sa už nevedia dočkať, keď si tie novinky nahodia, bol som spokojný, že som sa podelil.
Chlapci nasadli do auta a pomaly odchádzali. Auto sa však na prvej zákrute zastavilo a Gejza sa za mnou ešte na okamih vrátil. Dnes už ani neviem kvôli čomu to bolo, jediné čo si pamätám boli jeho slová: „Dnes si bol obzvlášť štedrý, za to chytíš 25-ku“. Len som sa pousmial a cítil akýsi hrejivý pocit pri srdci, pretože bolo naozaj vidieť, že to myslí vážne a že mi to úprimne praje.
Chalani odišli a zostal som sám. Prešlo cca 45 minút a roztočila sa cievka navijaka, kde bola nastražená nová Slivka (Angry Plum). Doslova len precvakávala a silon sa odvíjal len po centimetroch. Nasledoval zásek a na jeho konci niečo, čo som ešte nezažil. Cítil som obrovskú tupú hmotnosť, ktorá sa len pomaly presúvala po dne štrkoviska. Došlo to až do toho štádia, že som musel naskočiť na loď a dostať sa priamo nad rybu, pretože som ju nevedel pretiahnuť cez hranu vyvýšeniny na dne.
Príroda nás skôr, či neskôr odmení
Po cca pol hodinovom preťahovaní som kapra konečne odlepil od dna a mohol sledovať, čo za obludu mi to vlastne pristálo na háčiku. Okamžite sa mi rozklepali kolená a ja som prosil, aby všetko vydržalo a mohol som si poťažkať túto ponorku. Našťastie sa tak aj stalo a kapra som na druhý pokus podobral. Na celé jazero sa okamžite niesol doslova rev: „Je tam, mám ho“. Už keď som ho privážal ku brehu, tajne som dúfal, že bude mať cez dvadsať kilogramov, ale to, že sme mu potom za asistencie chalanov a aj ďalších svedkov navážili 24,7 kg, bolo ako z rozprávky a každého nás to totálne zaskočilo. Už predtým sa mi tu podarilo na Devill Krilla zdolať jedného veľkého šupináča s hmotnosťou 19,7 kg a už ten nás prekvapil. Že sa tu však nájde až také prasiatko, sme nečakali ani v tých najtajnejších snoch...
Keď som si kľakal k rybe na zem a pozeral sa do „plnej“ podložky, prebehlo mi hlavou viacero myšlienok, ktoré ma zasa len utvrdili v tom ako dokonale funguje myšlienka „Čo zaseješ, to zožneš“ a keď sa človek snaží v dobrom pre niekoho niečo urobiť, tak ho príroda skôr, či neskôr odmení...
Po návrate domov som sa opäť vrhol do práce a keďže sa stále kopili kladné reakcie na našu činnosť a výchovu detí v táboroch, napadla ma nová myšlienka: venovať sa deťom nielen cez prázdniny, ale aj počas školského roka. Vymyslel som nový projekt s názvom: „Zober udicu, nie drogu“, ktorý bude prebiehať popri škole formou krúžku, alebo podobne. Je to ešte len v plienkach, ale už mi na to prisľúbili pomoc Karel Nikl, Vlado Žúbor, CK Bombovo a časopis Slovenský RYBÁR. Takže vy, menší, sa máte isto na čo tešiť. Verím však, že to postupne osloví aj tú staršiu generáciu a budeme sa opäť všetci stretávať na brehoch rybníkov a riek nie so závisťou, ale s úsmevom...
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
