Ako som už v mojom predchádzajúcom článku (4/2014) napísal, chodím síce už pár rôčkov rybárčiť na Dunaj, ale od minulej jesene mi dosť učaroval extrémny lov na ťažko v prúde nášho veľtoku. Z tohto dôvodu som už od Vianoc netrpezlivo čakal na prvú vhodnú príležitosť navštíviť opäť deltu rieky Hron a hodiť svoje montáže do plného prúdu našej krásnej rieky.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2014
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 22
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
No však poznáte to, nie všetko ide tak hladko a jednoducho ako by si človek prial. Rodinné záležitosti a pracovná vyťaženosť sú na prvom mieste a tieto dve veci mi dovolili navštíviť brehy Dunaja až na Sviatok práce – 1. mája, keď sme si napriek všetkým negatívam /o tom neskôr/ naplánovali s kamarátom Vladom jednodňovú rybačku na Dunaji pri delte Hrona. Čo čert nechcel, deň vopred som sa bol pozrieť na mojej „materskej“ rieke Hron, kde vysoká hladina, zakalená voda a množstvo plaviacich sa konárov neveštili nič dobré ani na Dunaji, kde sa Hron vlieva.
Napriek tomu sme ráno 1. mája spolu s Vladom a mojím synčekom vyrazili smer juh. Moje zlé predtuchy sa do poslednej bodky naplnili. Korytom Dunaja sa valilo množstvo konárov, tráv a odpadu, čo nás nútilo ťahať montáže z vody asi každých 15 minút. Za tohto stavu som ani neočakával nejakú enormnú aktivitu rýb, čo sa aj potvrdilo a okrem zopár boleních útokov pri brehu sme zostali do popoludnia bez záberu.
Balzamom na dušu bol príchod jedného z miestnych lovcov, ktorý nám povedal, že práve ide z pretekov a skoro nič sa tam nechytilo a „ryba nešla“ ani tam. Nakoľko sa ani naďalej nič nedialo, trochu sklamaní, ale popohnaní blížiacou sa búrkou, sme pobalili „saky-paky“ a zamierili späť domov.
DRUHÝ POKUS
Prešiel mesiac, medzitým sa „otvorili“ miestne vody, no moja pracovná a rodinná zaneprázdnenosť mi dovolila vyjsť na ryby až 30. mája. Ako drvivá väčšina priaznivcov Petrovho cechu pochytal som nejaké násadové kapríky, podaril sa aj menší amur, môj 6-ročný synček mi spravil náramnú radosť svojou učenlivosťou pri mojich „výukách“ o nastražovaní, kŕmení, zasekávaní a zdolávaní, čo pretavil do niekoľkých ulovených pleskáčov z miestnej vody.
Čerešničkou začiatku môjho rybárskeho leta bol tretí deň sezóny lovu dravcov, keď som s prívlačovým prútom v ruke zabodoval na Hrone vďaka môjmu skvelému hronskému sprievodcovi Jožkovi s dvoma slušnými sumcami. Ako sa hovorí, „duša už bola na mieste“, ale stále som túžil predsa len po Dunaji, jeho vlnách a krásnych silných rybách. Vlado brázdil brehy Dunaja skoro celý jún a podával mi správy o úlovkoch pekných pleskáčov, kaprov a amurov z jednotlivých lokalít. No, dá sa to vydržať?
Koncom júna sa už konečne aj mne naskytla možnosť vyraziť k tejto vode. Predpoveď počasia bola optimálna, tak sme si so synátorom „naplánovali“ trojdňovku na Dunaji a prípravy sa mohli začať. Ešte po návrate z minuloročnej jesennej minivýpravy som „zaúkoloval“ susedovu zváračku a výsledkom sa stali vertikálne stojany priamo šité na mieru mojich 300-gramových „drúkov“. Z e-shopu dorazilo 1 200 metrov silného monofilu, ktorý som hneď navinul na moje stroje, Vlado mi poskytol na začiatok zopár 170 g kŕmidiel a slušný základ bol na svete.
V zmysle vlaňajších vedomostí som navaril asi 25 kg kukurice, z toho som ešte doma asi 5 kg „prebehol“ mlynčekom na mäso, doplnil zásoby ochutených kukuričiek, nejaké halibuty, proviant, zvyšný „sersám“ a mohol prísť deň „D“.
KONEČNE PRI VODE
Garde zúčastnených sa síce obrátilo, nakoľko teraz nemohol s nami ísť Vlado, ale k nášmu tandemu sa pripojil Šani zvaný Kormorán. Po príchode na miesto nás už po telefonickej predhláške očakával jeden z inventárov dunajských brehov – Laci spolu s jeho neoddeliteľnou súčasťou – Milanom. Pri úvodnom pokeci mi Laci podaroval niekoľko „ťažkotonážnych“ kŕmidiel a olov.
Po oboznámení sa s aktuálnou situáciou pri a vo vode sme zaujali „palebné pozície“ a začal som s prípravou krmiva. Do namletej kukurice som primiešal ovsené vločky, kukuričný šrot a strúhanku. Z tejto zmesi som vyrobil kŕmne gule, ktoré som hádzal po každom nahodení k jednotlivým montážam v počte 3-4 kusy spolu s 2-3 prakmi varenej kukuričky. Ako masívnejšiu verziu kŕmenia som zvolil nastreľovanie varenej kukurice kŕmnou raketou každé dve hodiny po 3-4 rakety nad kŕmne miesto.
Táto taktika sa ukázala ako úspešná, lebo nám celkom dobre dokázala ryby aj napriek prúdu udržať na lovnom mieste, ktoré sme si zvoli tradične približne 25-30 metrov od brehu, čo je na túto lokalitu bohato postačujúce. Čo sa týka montáží, oproti minulému roku som spravil na odporúčanie viacerých jednu zmenu a to výmenu koncového nadväzca z monofilu za splietanú 35 lb šnúru na konci doplnenú „G“ háčikom.
V podvečerných hodinách putovali prúty s nastraženou kukuričkou do vody a dejavu sa mohlo začať. Asi pol hodinku po nahodení sa rázne ozvala rolnička na jednom z mojich prútov a po záseku som cítil na konci niečo väčšie. Stalo sa však to, čo je na tomto mieste, okrem pekných rýb, tiež jeho súčasťou – ryba zašla neuveriteľne rýchlo medzi balvany, kde „zaľahla“ a bolo vymaľované. Nepomohli ani snahy o vertikálne alebo horizontálne vyslobodenie ryby s montážou. Vedľa loviaci starší manželský pár mi povedal, že okrem tých pekných rýb sú na tomto mieste vo vode aj tony olova.
No a takto som skončil aj ja, keď som po niekoľkých pokusoch prišiel o montáž aj o peknú rybu – dva v jednom. Nevadí, stane sa, ide sa ďalej. Naviazanie novej montáže, nastraženie kukuričky, krmivo do košíka a šup do prúdu s tým. V ten večer sa napriek mojej veľkej snahe žiadny kapor ani amur nekonal, ale ulovil som na vanilkovú kukuričku zopár pekných jalcov tmavých, v týchto končinách prezývaných jaseň.
Ako satisfakcia za nulový výsledok v snahe uloviť niečo lepšie je to však skvelá rybka, všetky kusy mali cez 50 cm a bojovali proti prúdu slušne. V tomto duchu sa niesli aj úlovky susedných rybárov z tohto dňa. Blížila sa polnoc, synátor už v aute spokojne odfukoval a nakoľko bol ešte jún, prúty išli z vody predpisovo von. Aj keď sa mi vo svetle čelovky pred očami hompáľali kŕmidlá s prázdnymi háčikmi vytiahnuté z vody napriek môjmu stavu po nočnej službe sa mi nechcelo spať a len tak som sám sedel na brehu a nasával magickú atmosféru nášho veľtoku v horizonte s prechádzajúcimi loďami.
Trocha ma mrzelo, že synček ešte nemôže v tejto dobe loviť, nakoľko ešte nebol čas prázdnin /júl, august/ a toto rybársky poriadok držiteľom detských povolení zakazuje. No, ale čo už. Aj on bol rád, že už je vonku, na Dunaji.
DEŇ DRUHÝ
Ráno som si privstal o 3.45, rozmiešal krmivo, nastražil a nahodil prúty a išlo sa ďalej. Hneď po štvrtej hodine ráno k nám dorazil ďalší z miestnych „matadorov“ Janko, ktorý svoje zbrane rozložil tesne pod posledným loviacim. Približne pred pol piatou pri varení rannej kávy sme započuli jeho prosbu o pomoc s veľkým kaprárskym podberákom. Nakoľko ten môj mal premiéru, nastal čas jeho krstu.
Samozrejme, všetci sme zo zvedavosti nabehli na jeho lovné miesto a sledovali, čo sa deje. Lenže stalo sa to, čo aj mne v predošlý deň. Ryba zašla do prekážok, čln ešte k dispozícii nebol, takže Jankovi neostávalo nič iné len sa snažiť všemožnými spôsobmi rybu, ktorá bola podľa jeho odhadu väčšia, vyslobodiť. Po približne 20 minútach sme to vzdali a išli si vypiť rannú kávu. To sme však netušili, že náš „súputník“ je človek trpezlivý a vytrvalý.
Po ďalších asi 20 minútach snahy o vyslobodenie Janko víťazoslávne zakričal, aby sme prišli podobrať. Do môjho novučičkého podberáka s vyše metrovými ramenami vkĺzol nádherný dlhý šupináč, ktorému Janko nameral 88 cm a navážil 12,50 kg. Tomu hovorím pekné ráno. Po gratuláciách sme všetci pokračovali v rannom kŕmení seba aj rýb a v samotnom love. Celý tento deň sa niesol v znamení pekných jaseňov a pleskáčov do 55 cm. Počas mojej debaty s Lacim a Šanim večer o 21.00 padla reč aj o tom, že nemá zmysel po večeroch sedieť na tomto mieste pri nahodených prútoch, nakoľko najväčšie eldorádo kaprov a amurov je ráno a popoludní. V tom momente sa ozvala rolnička môjho pravého prúta s nastraženou medovou kukuricou a jeho špička sa začala nebezpečne ohýnať. Okamžite som zasekol a zacítil slušný odpor. Po asi 10 minútach boja proti prúdu sa v mojom podberáku ocitol krásny lysý kaprík, typické dunajské slniečko. Nameral som mu 55 cm a vzhľadom na stavbu jeho tela som ho pre zvedavosť odvážil. Nechcel som veriť, že kapor tejto dĺžky môže vážiť rovné 4 kilá, ale dve váhy sa nemýlili.
Moja radosť bola veľká – konečne kapor z Dunaja. Do záverečnej sme opäť pokračovali v duchu pekných jaseňov a pleskáčov. Tentoraz som po vytiahnutí prútov z vody zaľahol do spacáka, nakoľko som chcel naplno využiť ešte posledný nadchádzajúci deň lovu.
DEŇ POSLEDNÝ
Skoré ráno sa nieslo v podobnom duchu ako to predošlé, len bez Janka a veľkého kapra. Pri popíjaní rannej kávy a jedení raňajok som asi o 5.30 dostal tentoraz na ľavý prút razantný záber a hneď som utekal zaseknúť. Opäť krásny boj proti prúdu Dunaja, ale v tomto prípade som bol obdarovaný zatiaľ najväčším pleskáčom, akého som kedy chytil. Nameral som mu 64 cm a navážil niečo cez 3 kilá, krásna ryba. Nebolo to síce to, na čo som čakal, ale ráno mi spravil skvelé.
Celé nasledujúce dopoludnie sa vyznačovalo opäť v znamení menších bratrancov môjho ranného úlovku a, pochopiteľne, nesmeli chýbať jasene. Nakoľko sa blížilo poludnie, a tým pádom aj čas nášho odchodu, začal som, ako to všetci milí priatelia poznáte, s najnepríjemnejšou činnosťou na rybačke – s balením. V popoludňajších hodinách som pohľadom na hladinu rieky poďakoval Dunaju za pekné úlovky a zamierili sme 50 kilometrov na sever.
NIEČO NA ZÁVER
V čase písania týchto riadkov som už po ďalšej dunajskej štvordňovke a o týždeň ma čaká ďalšia 5-dňová výprava na našom veľtoku, tak sa snáď zadarí. Týmto článkom by som chcel opäť poukázať na čaro riečnej rybačky bez ohľadu na množstvo a veľkosť úlovkov.
Nesmierne si vážim každú rybu ulovenú na rieke, či už na Hrone, Ipli alebo na Dunaji, nehľadiac na jej veľkosť. Dôvod je jednoduchý – ide o ryby v špičkovej kondícii, ktoré sú vo svojom prostredí pri hľadaní potravy odkázané len a len na svoje pudy, zmysly, silu a životaschopnosť. Týmto rybám nikto nehádže z člna kŕmnu zmes do rybníka rovno pred ústa, ale svoju silu, krásu a veľkosť nadobúdajú celoročnou drinou pri získavaní prirodzenej potravy v doslova „divočine“.
A tieto veci dávajú podľa mňa týmto rybám obrovskú hodnotu v športovom rybolove. A čo sa týka môjho obľúbeného Dunaja, je to krásna, veľká, ale aj nesmierne ťažká voda. Ale keď mi podaruje niečo zo svojho bohatstva, cením si to nad zlato. Takže dovidenia, milí rybárski priatelia, opäť niekde na brehu nášho veľtoku.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
