Dunaj
Určite so mnou budete súhlasiť, vážení rybárski priatelia, keď poviem, že jeseň je naše najväčšie „eldorádo“. Rekreanti pomizli, brehy riek a jazier osireli a všetko naokolo stíchlo. Keď sa k tomu pridá nažltnuté lístie na okolitej vegetácii, ťahá ma to nezadržateľne von k vode.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2015
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 26
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Dovoľte mi vrátiť sa zopár riadkami do minuloročnej jesene, keď som podnikol niekoľko rýchlych vychádzok k nášmu veľtoku v nádeji, že jeseň je predsa len to pravé pre rybačku a snáď sa niečo „lepšie“ podarí. Menšie úspechy striedali neúspechy až napokon na záver jesene ma Dunaj odmenil za moju trpezlivosť a výdrž mojím doposiaľ najväčším uloveným kapríkom. Jeho hmotnosť nemala príponu „-násť“ ani „-dsať“ ale pre mňa má táto ryba obrovskú hodnotu, nakoľko prišla po sérii neúspechov, keď som už fakt nevedel čo na tie dunajské šupinaté potvory vymyslieť. Ale poďme pekne poporiadku, od septembra.
Pokus č. 1
Moje jesenné potulky za dunajskými rybami som začal v septembri, keď bolo ešte relatívne teplo, ale chladnejšie noci a rána už dávali tušiť, že nastupuje jeseň. Chladná, sychravá, veterná ale aj krásna, farebná, no proste čarovná. Samozrejme, aj som dúfal, že toto obdobie mi prinesie aj nejaký väčší úlovok ako v sparnom lete. Predsa len ryby už cítia potrebu doplnenia zásob na zimu a je predpoklad, že budú viac „hľadať“. Na rýchlu jednodňovku som sa vybral za takmer ideálneho stavu hladiny Dunaja vo vodomernej stanici Štúrovo – 260 cm, pričom na mieste sa už nachádzali moji dunajskí parťáci Vlado a Laci spolu so svojou manželkou. Ako krmivo som zvolil klasiku, ktorá tu už veky funguje – varený mix partiklu v podobe kukurice a repky, na háčik pár zrniek medovej kukuričky doplnených jednou fúkanou kukuricou identickej príchute. No a do kŕmidla vnadiacu zmes pozostávajúcu z mletej varenej kukurice, strúhanky, kukuričného šrotu, ovsených vločiek a melasy. Po úvodnom zakŕmení raketou putovali montáže do plného prúdu a ja som zasadol do kresla. Na tejto rybačke som si tajne prial krst mojich nových „orechových obíjačov“, ktoré som si kúpil špeciálne na tento druh lovu na Dunaji. Ešte som ani nebol poriadne rozbalený a po približne hodinke sa rázne ozvala rolnička na ľavom prúte.
Vladov šupi.
Rybka ma, samozrejme, potešila
Po prekážkovom behu od auta k prútom som zasekol a zacítil ten známy plynulý ťah bez trasenia. Hneď som dúfal, že to nebude nejaký junior. Zdolávanie proti prúdu som si vychutnal a vzápätí sa v podberáku ocitol krásny šupík s mierami 62 cm/4,45 kg, na ktorého bola radosť pozrieť, krásna ryba bez jedinej chýbajúcej šupinky so symetrickou stavbou tela. Rybka ma, samozrejme, potešila, veď krajší začiatok som si ani nemohol želať. Následne som nastražil prút späť do prúdu a ja som pokračoval vo vybaľovaní a príprave obeda. Po výživnom obede všetci prítomní zadriemali, ale ja som si naplno v kresle vychutnával čaro skorej jesennej rybačky na Dunaji. Toto ročné obdobie vie vykúzliť fantastickú atmosféru, najmä keď už je slnko nižšie ako cez leto a pobrežný porast chytí žltkastý nádych. Zo snívania ma asi o hodinku prebral ďalší záber, tentoraz na pravom prúte. Nasledoval krátky boj, po ktorom sa v podberáku ocitol pekný 50 cm exemplár nosáľa, no nakoľko všetci trávili obed vo vodorovnej polohe, nemal ma kto odfotiť. Asi by som už mal začať používať samospúšť… Rybka išla, pochopiteľne, po opatrnom vybratí háčika späť do svojho živlu. Takže „drúky“ boli pokrstené. V ten deň chytil ešte Vlado ďalšieho pekného šupíka s mierami 65 cm/4,97 kg. Večer som sa pobral domov. Spokojný, nabitý novou energiou po krásnom dni strávenom v lone prírody.
Radosť bola veľká.
Pokus č. 2 – skoro ma vytopilo
Dunajský „absťák“ na seba nedal dlho čakať, ale pracovné a rodinné povinnosti mi dovolili reálne pomýšľať nad dunajskou rybačkou až v druhej polovici októbra. Stanovil som si termín a už týždeň vopred netrpezlivo sledoval vývoj hladiny Dunaja. Večer pred odchodom hladina v Štúrove ukazovala približne 390 cm, čo bolo mierne povedané nie práve najideálnejšie. Povedal som si – nahadzovať sa dá, tak už len šťastie a málo plávajúcej špiny. Darmo, inštinkt lovca a volanie prírody bolo silnejšie ako zdravý úsudok. Tak som skoro ráno hodil veci do auta a nabral smer juh. Keď som na brehu pozrel na vodu, normálny človek pri vyslovení slova rybačka poťukal po čele, ale ja som sa nevzdával. Trochu krmiva do vody, postaviť stojany a šup prúty do vody. Spoločnosť pri čakaní na záber mi robila rodinka labutí, ktorým náramne chutila moja naboostrovaná kukurica rozsypaná na brehu. Záber neprichádzal, ale prichádzali plaviace sa trávy, vetvy, vetvičky, haluze, konáre, až nakoniec prešiel okolo mňa aj slušný asi 12-metrový vyvalený strom. Tento vodný sprievod sprevádzalo, prirodzene, moje neustále vyťahovanie montáží kvôli týmto plaviacim sa potvorám. Horšie však bolo, že Dunaj začal nebezpečne stúpať. Už keď som prišiel ráno bola hodnota niekde okolo 460 cm a stále to stúpalo. No čo už, povedal som si, dnes mi nie je súdené. V kútiku duše som dúfal v skorú kulmináciu čo by mi dovolilo zostať aj na noc ale matka príroda bola proti. Večer asi o deviatej, keď výška hladiny prekročila I. povodňový stupeň, teda 500 cm, som sa v záujme svojej bezpečnosti a kúsku zdravého rozumu pobalil a išiel bez záberu domov, predsa len nemienim piť raňajšiu kávu pod maďarským parlamentom s čajkami… Takže takto som dopadol v októbri. Ale aj to sa stáva, matke prírode ešte nikto nerozkázal.
November po prvé
Potom prišiel november. Oproti vlaňajšiemu teplému chladný, sychravý a veterný. Ale práve to ma ešte viac nabudilo. V prvej polovici novembra sme vyrazili skoro ráno v zostave ja, Vlado a Miloš. Tentoraz som si zobral aj náčinie na prívlač, predsa len by sa mohlo na konci krátkeho jesenného dňa niečo v šere podvečera podariť. Veď taký zubáč z Dunaja – hotový rybársky Oskar. Taktika lovu zostala nezmenená, akurát som krmivo vylepšil čiernou vnadiacou zmesou do studenej vody od mojej obľúbenej značky Timár. O 6.00 sme boli na mieste, raketou sme rozkŕmili asi 50-metrový pás, vypili rannú kávičku doplnenú cigaretkou a o siedmej išli prúty v ďalšej nádeji do prúdu. Popri čakaní na záber som debatoval s Lacim, ktorý tu je so svojím obytným autom „zakotvený“ 6 mesiacov v roku. Bola hmla, teplota asi 7 stupňov, jemné mrholenie. Približne o 8.30 mojím ľavým prútom zatriaslo akoby dostal ranu bleskom, špička sa prudko ohla, ozvala sa rolnička a cievka môjho DAM‑u sa začala pomaly točiť. Ihneď som vyskočil a zasekol.
Moje krmivo do studenej vody.
Raz mal navrch súper, raz ja
Opantal ma ten istý pocit ako v septembri, len tá tiaž na druhom konci bola akosi väčšia. Ryba si to namierila smerom do stredu koryta, kde sú zlomy a prekážky v podobe balvanov. Súboj kto z koho trval asi 15 minút. Raz mal navrch súper, raz ja. Bolo to úžasné. Keď som uvidel asi 10 metrov od brehu veľký chrbát, roztriasli sa mi kolená ako mladému teľaťu. To už za mnou Vlado nahrával zdolávanie na video a vedľa mňa stál Miloš s podberákom. Opatrne som dovíjal vlasec a získaval ďalšie metre na moju stranu. Ale kaprík sa rozhodol nepustiť svoju kožu lacno na trh. Spravil niekoľko výpadov na voľnú vodu, až sa napokon bezpečne ocitol v podberáku. Hneď ma prvé napadlo – podložka zostala doma. Neskutočne som sa na seba hneval. V rýchlosti som kapríkovi spravil na brehu „lehno“ z vankúša, ktorý som mal v kresle a položil som naň ešte igelitové vrece poliate vodou. Nakoniec si tam ľahol aj môj úlovok. Háčik AWA‑SHIMA č. 4 sedel pevne v spodnej časti tlamky kapra. Po jeho opatrnom vybratí a dezinfekcii som mu nameral 78 cm a hmotnosť sa ustálila mierne pod hodnotou 10 kg.
Bol to proste skvost
Bol som mimo reality… Typická dunajská dlhá šupinatá forma, žiadne chýbajúce šupiny, žiadne rany, proste skvost. Jediné, na čo som myslel, bolo rybe neublížiť, nezraniť ju a opatrne vrátiť do svojho domova. Po niekoľkých fotkách Vlado opäť zapol video a ja som opatrne rybku pustil späť do svojho živlu. Tváre niektorých miestnych rybárov pri pohľade na moje počínanie hovorili jasnou rečou… S ešte trasúcimi rukami som nalieval mojim asistentom „frťana“ slivovice a ďakoval za pomoc. Bol som neskutočne, neskutočne šťastný. Ihneď som tento úspech musel oznámiť rodine a kamarátom rybárom doma. Bol to fantastický pocit po tých všetkých vychádzkach bez záberu, trápení, špekulovaní, taktizovaní a beznádeji. Proste Dunaj mi spravil satisfakciu ako sa patrí. V duchu som ďakoval svätému Petrovi za túto krásnu rybu a vynikajúci zážitok. Dávku rybárskeho šťastia som si na ten deň vyčerpal aj napriek podvečerným pokusom s prívlačovou zostavou a večer nasledoval návrat domov.
November po druhé
V druhej polovici novembra sme sa opäť rozhodli pokúšať jesenné šťastie na Dunaji. V nezmenenej zostave sme skoro ráno vyrazili k vode. Keďže je v tejto lokalite všeobecne známe, že mrenky, mreny a mreniská sa tu začínajú v tejto dobe lepšie „hýbať“, rozhodol som sa tento deň venovať lovu týchto úchvatných a krásnych tvorov. Do parku udíc pribudla aj jedna feederka, s ktorou som plánoval pomocou živej nástrahy dráždiť fúzaté atlétky. Jeden prút som nechal nastražený klasickým spôsobom. Predsa len kapríky by ešte mohli niečo povedať. Krmivo značky Timár s príchuťou parmezánu som vylepšil lahôdkovou kukuricou, kostnými červami, kukuričným sirupom a hlinou kvôli pomalšiemu odplavovaniu. Z tejto zmesi som spravil kŕmne gule, ktoré som prakom nastrieľal asi 10 metrov nad lovné miesto do prúdu. Na háčik putovali kostniaky doplnené kvôli vztlaku cesnakovou pufinkou a do kŕmidla namiešaná vnadiaca zmes. Vedľa nás si prisadla dvojica mladých rybárov, ktorí súdiac podľa ich nástrah a návnad tiež chceli „hodiť reč“ s fúzatými krásavicami. Kapríky a ich príbuzní v tento deň odmietli spoluprácu, ale odmenou za výdrž v teplote tri stupne Celzia nám boli úlovky pekných mrien od 50 do 70 cm; vyššie sme sa, žiaľ, nedostali, ale cieľ bol splnený. Bolo úžasné zažívať a sledovať zdolávania týchto mocných atlétov, ktoré na začiatku takmer vždy pripomínali kapra a až pri brehu vysvitlo, že na druhom konci je vlastne naša cieľová ryba. Všetky išli, pochopiteľne, späť do Dunaja. Toto bola ďalšia úspešná „rýchlovka“ na Dunaji.
Jesenná dunajská mrena.
A čo na záver?
Niekto by si povedal, že ryby týchto proporcií ani nestoja za zmienku. Veď dokola čítame reporty v rybárskych periodikách, kde sa píše o rybách 15+, 20+ a viac. Poviem vám, že na Dunaji je to trochu ináč. Tu si rybári cenia každú chytenú šupinu bez rozdielu či má pol kila alebo viac. Dôvod? Jednoduchý. Dunaj nie je jazierko s rozlohou zopár hektárov kde kladiete nástrahu takpovediac rybe „pod nos“. Je to rieka. Obrovská rieka, ktorá každý rok na mnohých úsekoch mení reliéf svojho dna a podľa toho migrujú aj ryby. Tam kde ste minulý rok nachytali, tento rok môžete pokojne vyhorieť. V úseku, kde najčastejšie lovím, má Dunaj šírku približne 640 metrov, takže ryba má kde putovať a nie sú zriedkavé prípady keď sa záberu nedočkáte ani po dvoch týždňoch napriek kŕmeniu, špekulovaniu, taktizovaniu… Takže toto je ten pravý dôvod, prečo si tu ľudia cenia každú jednu rybku. Druhá strana mince je to, že kde tá ryba končí, niektorí vyznávame myšlienku chyť a pusť, niektorí chyť a… Večná téma. Nikdy nepochopím zmýšľanie ľudí, ktorí neváhajú od vody odniesť trofejné staré ryby, ktoré v rieke žijú niekoľko desiatok rokov. Ale je to proste realita, s ktorou ja nič nenarobím a zastávam názor, že sa musia zmeniť ľudia, ich hodnoty a určite by pomohla aj zmena legislatívy napríklad v podobe hornej lovnej miery. Toto je aj moje zbožné prianie, nakoľko ani rieka nie je čo sa týka množstva rýb bezodná. Avšak toto si veľa ľudí neuvedomuje. Všetkým vám, milí priatelia rybári, prajem úspešnú jesennú sezónu, veľa krásnych zážitkov pri vode a Petrov Zdar. A nezabudnite – to, čo vezmete domov, už nikdy viac nechytíte.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
