Južná Morava ma do kolien dostala, to musím priznať! Kraj, kde akoby zastal čas, kraj, kde je zeleň ešte zeleňou a kraj, ktorý hostí ľudí s veľkým Ľ. Skrátka, takto som spoznal Moravu na ostatných výpravách za rybími druhmi, ktoré poslednú dobu naháňam kúsok viac ako predtým.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2016
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 72
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 01.03.2017.
Opäť ten nešťastný internet
Furt na ňom niečo hľadám, furt ho hreším, že mi žerie nervy a čas, no nakoniec skončím vždy na weborybacej stránke. „Veď prečo nie, bránim sa v duchu – som predsa rybár!“ V dnešnej dobe musím sedieť presne za ním, resp. za tým monitorom, ktorý mi podá informácie, hoci niekedy na to stačil poldecák s pivom a „šumy“ miestnej krčmy. Všetci vedeli, kde a na čo ryby berú! Bolo nedeľné popoludnie a moje oko spočinulo na www.sterkac.cz. Akože fajn, bežná stránka „súkromáku“, ktorý neodsudzujem, naopak, dráždi moje chabé nervy. Kochám sa fotogalériou, skúmam druhy a odrazu… skrat a totálny! Veď tam majú druh, ktorý nepoznám a nemám o ňom žiadnu informáciu! Morčiaka plus vyzu, ktoré v mojom herbári úlovkov chýbajú! Môjmu drahému počítaču dvíham krvný tlak, otáčky a pátram ďalej. Po dvoch minútach moja lebka hlási vyhodnotenie – ideš!
Kolesá sa točia
Za Brno si vystačím službami Student Agency, miestnym „parovlakom“, busom a pešky. Takto to mám rád a nemienim na tom nič meniť! S ruksakom na pleciach, nabalený príručnou batožinou sa už trmácam roky. V piatok ráno už stepujem v Brne, no s kamošom vlak, ktorý sme mali vygenerovaný, do obce Zaječí, nestíham. Mám však dostatok času. Dopĺňam pohonné hmoty na vlakovej stanici a pozorujem ľudí náhliacich sa do práce. Mne to našťastie nehrozí! V ďalšom sme už nasáčkovaní a podobne v autobuse do Zaječí. K „súkromáku“ prichádzame okolo ôsmej. Víta nás správca, jedným očkom sleduje a pýta sa na plechového tátoša. „Nemáme – prišli sme po svojich!“ Sme asi jediní blázni, ktorí šliapu od poslednej autobusovej zastávky k štrkovisku zaprášenou cestou a dôjdu aj s úsmevom na tvári! Po krátkej vrave správca vyloží karty: „Že kto to tu má ďalej – či mi z Košíc alebo on?“ Vysvitne, že je rodákom z Michaloviec a pre „východňarov“ má pochopenia až až! No prvé „poldeci“ ešte nehrozí a presúvame sa na lovné miesto.
Je len naše
Prechádzame okolo prvého „rybníčka“, za ktorým nasleduje druhý. Štrk je všade prítomný i rybári, ktorí tu poctivo sedia už pred nami. Pozdravy, štrikovanie okolo miest a konečne to naše. Vľavo máme susedov kaprárov s výbavou ako fras, napravo od nás je ešte pusto. Miesta je habadej, tak rozbaľujeme. Voda „žije“ a prvýkrát v živote vidím výskoky rôznych druhov jeseterov a čo je podstatné, v celej dĺžke. Motáme tri prúty, každý po svojom a nahadzujeme. Rybacie pelety, boilies. Po chvíľkach prípravy usadáme – kamoš na stoličku a ja kladiem svoju zadnicu iba tak, na podložku od kaprového stojana. Kocháme sa výskokmi rýb, no nič podstatné sa nedeje! Ako sa píše v podobných článkoch – keď tu zrazu… Kolega zasekáva a zdoláva menšiu rybu, no bojuje čudne. Strieborný lesk pod hladinou pár metrov od brehu veští pleskáča, no v podberáku sa naširoko usmieva prvý morčiak výpravy! Famózne! Tľapkáme si a fotíme neznámy druh. Má kilo desať. Morčiak nám kýva z vody na pozdrav, no my už degustujeme vlakovou stanicou ošľahanú „Moravskú slivovicu“. Veď sa patrí pripiť si na dosiaľ neulovený druh, nie?
Prvý a posledný morčiak výpravy.
Čas horúčav, radosti a veselosti
Koniec augusta bol poznačený horúčavami aj na tomto „súkromáku“. On sa síce nebránil, no naša rybobijúca dvojica naozaj trpela! Žiaden prístrešok, skrátka celodenné suchoty na lovnom mieste v ústrety ohnivému Oskarovi. No dalo sa. Súkromáčik je vybavený bufetom, kde sa dá zakúpiť poživeň i niečo tekuté pod zub. No bolo to hlavne o rybách. Ráno z ubytka v Zaječí pešo k štrkovisku a večer naspäť. Zábery od kaprov prichádzali hlavne v podvečerných hodinách a v mojom prípade iba na „gule“ z dielne Starbaits – Hot Demon. Paradox – vedľa chytajúci kaprári, ktorí aj súťažia, mali síce viac rýb, no nižšej hmotnostnej kategórie. Čo sa týka kaprov, na heavy feeder sa podaril po masívnejšom vnadení v blízkosti brehu aj kapor s hmotnosťou 10 kíl. Zobol si halibut pelety (3x 20 mm) na prívese, určené pre jeseterí druh.
Skrátka bolo fajn
Skrátka bolo fajn až na to slnko počas dňa. Piekli sme sa doslova vo vlastnej šťave a tešili sa na večerné moravské vínko v dedine. Tam nám však rýchlo spadla sánka, po ozrejmení si faktu, že šéf miestnej reštaurácie mal horší prehľad o vínach ako my, východniari (ešteže to nevedeli domáci – bol by hriech). Tak sme rýchlo zakapali na „ubytku“ a tešili sa na ďalší „rybodeň“.
Nepatrí sa čitateľov naťahovať – prišlo sobotné ráno, klasika a pár záberov od „kaporčíkov“ do šesť kíl. Popoludní prišla na môj heavy feeder a halibut pelety už ozajstná rybia zver! Všetko začalo plynule, záberom cez cievku a zásekom. Odvíjanie vlasca z cievky a bla, bla…veď to poznáte! Cievka s vlascom 0,38 mm, a tak asi dva výpady po 50 m. Potom som feeder mocno zovrel do pazúrov a hľa – pár metrov od brehu sa pomaličky vynáral klenot štrkoviska – vyza! Miestny poriadok zakazuje sa s vyzou dokumentovať mimo vody, a tak som to učinil v nej. Polovica Geoffových gatí šla dolu! Pár fotečiek, ja šťastný ako blcha a ona, cca 35-kilová krásavica, tiež! Nastávajúcu nedeľu som doslova odflákol! Kamoš šiel ráno na „súkromák“ sám a ja som si pochrupkával na ubytku. Nemal som už čo riešiť – slnko pálilo, ja som mal vyzu (nový druh do herbára), a tak som radšej volil oddych na lôžku. Nič vážnejšie sa už neudialo a popoludní sme mašírovali smer Košice. Autobus zo Zaječí chýbal, šlo sa v horúčave pešo, neskôr vlakom do Brna a z Brna polnočným žltým autobusom do Košíc.
Vyza svoj súboj prehráva.
Dôvetok
V pondelok merač krvného tlaku vyhodnotil stav mojej telesnej schránky za vyhovujúci pre patológiu. Krvný tlak 186/100 hovoril za všetko, no ja som to nevnímal. Kotníky na nohách boli naliate z horúčavy, sedenia vo vlaku, a žltého do Košíc. Zrejme daň za niečo, čo sa už nezopakuje. Kamoš mal v „herbári“ močiaka a ja vyzu. Túto srandu sme opäť prežili spolu, ako predtým na Morave na iných revíroch, keď sa na breh pred foťák prišli pozrieť druhy ako vyza veľká, jeseter sibírsky, biely, či ruský a to hneď viackrát. Skrátka Morava a jej súkromáky ma lákajú stále, majú čo povedať a stále sú pred tými slovenskými! V ponuke rýb, prostredia, a hlavne tých prívetivých ľudí, ktorých som spomínal na začiatku. Veď taký Luděk na vrátnici na Štěrkáči je iba príkladom toho, ako má správca fungovať! Je funkčný, mobilný, vie poradiť, a hlavne má rád ľudí, ktorí vedia skrotiť svoje rybárske prúty, vedia ako sa zachovať k ulovenej rybe. Skrátka, ako tu my na východe nášho malého Slovenska hovoríme – „šrác na správnom mieste!“ Vďaka Luděk za všetko… (aj za ten pokec pri päťdesiatdvojke).
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
