Volám sa Samo, mám 14 rokov a rád by som sa chcel podeliť o tú neskutočnú rybársku eufóriu šťastia, ktorá ma ako mladého rybára postretla tento rok. Ryby chytám jeden rok a stále sa pokúšam vylepšovať si svoju rybársku techniku, či naštudovaním si danej problematiky na internete, pozeraním CD, čítaním rybárskych časopisov.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2017
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.09.2017.
Ale najviac si obzerám techniky rybárov loviacich v mojej blízkosti, nakoľko ako mladý rybár potrebujem mať pri love dozor staršieho rybára. Vždy som požiadal niekoho náhodného, ktorý bol práve pri vode, či môžem pri ňom chytať. Až som si raz všimol pravidelne chodiaceho rybára vo veku cca 50 rokov na to isté lovné miesto chytajúceho systémom na boilies. Práve tomu sa snažím aj ja pričuchnúť a napredovať v danej technike čo najlepšie, nakoľko na priehrade, kam chodím, sa tejto technike veľa rybárov nezaoberá a prevláda tam skôr chytanie klasicky na kŕmidlo.
Priateľstvá od vody
Slovo dalo slovu a po nesmelom zoznámení sa s „boiliesákom“ sme začali živú rybársku diskusiu, ktorú som nevedel ani skončiť, lebo otázka nasledovala otázku, ukážka ukážku a myslím si, že Peter, tak sa daný rybár volá, bol zo mňa dosť zaskočený, ale držal sa statočne čo sa týkalo jeho odpovedí a vysvetľovania toho či onoho, či ukážok svojich systémov. Taktiež mi ukázal jeho tajné zbrane, čo sa týka lovu veľkých kaprov i nastraženie boilies, montáže, čo poniektorí iní rybári nechcú nikomu inému ukázať, ale jemu to evidentne nerobilo žiadny problém. Rovnako mi ukázal aj zakrmovanie kobrou a iné praktiky. Myslím si, že v ten deň bol Peter asi aj rád že som išiel domov, lebo ako som sa neskôr dozvedel, je to skôr rybár samotár chytajúci v noci a moje sústavné zvedavé otázky mu nedali pri vode ani dýchať. Na moju neodbytnú žiadosť sme si teda vymenili telefónne čísla s tým, že keď pôjde k vode, nech sa mi ozve a ja sa pokúsim, ak ma rodičia pustia, prísť za ním. Veľmi som tomu neveril, ale v kútiku duše som dúfal, že zavolá a dohodneme sa na spoločnej rybačke, čo sa aj následne stalo a stáva sa to teraz už pravidelne. Aj takto môžu vzniknúť priateľstvá od vody.
Išiel som podľa pokynov
Jedného dňa mi Peter zavolal, že sa konajú dorastenecké rybárske preteky na priehrade Svinica a že či by som za jeho asistencie nešiel vyskúšať rybárčinu aj z pohľadu pretekára. Okamžite som súhlasil, ale ešte som to musel nenápadne povedať doma rodičom, nakoľko na ten deň mali naši už pripravený úplne iný program. Rodičov mám OK a keď videli môj zápal pre rybárčinu, tak po chvíli prehovárania som dostal súhlas, že si Peťo v deň D môže pre mňa prísť a hor sa na preteky. Celý ostávajúci čas som chystal novučičkú tenučkú udicu s navijakom, čo mi kúpili rodičia (samozrejme, že takú ako má Peťo – len novší model), varil som partikel, kukuricu, repku, žito, konope až strinná zalamovala rukami, že z toľkého žrádla by aj kačku vykŕmila, bol som s maminou kúpiť aj nejaké tie rybacie granulky. No, ale čo, rybačka je rybačka a ja som nechcel nechať nič na náhodu. Išiel som podľa pokynov a ako sa neskôr dozviete vyplatilo sa to. Nastal deň D, sadol som nabalený do auta a vyrazili sme za mojím prvým rybárskym dobrodružstvom. Na miesto sme prišli niečo okolo šiestej, nakoľko pretekárske čísla a sektory sa mali žrebovať až o pol siedmej. Prvé, nielen moje, sklamanie bolo hneď po vystúpení z auta, keď sme videli, že celá lúka pri hrádzi je už obsadená rybármi a veselo každý zakrmoval, taktiež druhá strana pod horou sa už zapĺňala mladými rybármi. A tak sme sa teda predčasne aj my pobrali losovať. Ušiel sa nám sektor neďaleko vtoku potoka medzi dvoma výsekmi bujne rastúcim tŕstím. Miesto vo vode sa Peťovi aj mne pozdávalo, nakoľko vďaka šachorine sme nemali v blízkosti seba žiadne rušiace elementy. Trocha sme zapracovali na prístupe k vode, keďže sme stáli po členky v blatisku, čo nám rybárom však nemôže predsa prekážať. Začal som zakrmovať hneď vedľa tŕstia cca 7 m od brehu, kde sa nám ukazovali vyhadzujúce sa kapríky, čo sa neskôr ukázalo ako správna metóda, nakoľko ako som si všimol, veľa rybárov chytalo spôsobom na položenú, ale ja som zvolil spôsob na plávanú v blízkosti spomínaného tŕstia. Pochopiteľne, mal som nachystanú aj lovnú udicu na ťažko, keby plavačka zlyhávala a kapry by brali z väčšej vzdialenosti.
Chytené kapry už ani nerátam
Konečne zaznel vytúžený signál na začiatok pretekov a ja prvýkrát nahadzujem nástrahu do vody. Do vody dopadá na háčiku zrnko sladkej kukuričky s jedným múčnym červom. Po dopade na hladinu sa plaváčik ani nevynoril a následne ťahám svojho prvého kapríka. Peťo ma pochválil a hecoval k čo najrýchlejšiemu nahodeniu pokiaľ sú kapríky pri chuti. Opakuje sa ten istý scenár a ďalší kaprík cez 50 cm je meraný rozhodcom. Po každom zábere prikrmujem partiklom a peletkami tak, ako mi bolo poradené a ťahám z vody kapra za kaprom a ani nestačím počítať koľko ich vlastne mám už chytených. To nechávam na Peťovi, ktorý taktiež mapuje okolitú situáciu a na moje potešenie ryby berú ostatným súťažiacim len sporadicky, ale ja ich mám priamo pred sebou, tak sa to snažím využiť v môj prospech. Po dvoch hodinách ma bolí už ruka a o nohách ani nehovorím, nakoľko stoličku, ktorú som si priniesol na sedenie, nemám čas ani používať a slúži tak akurát na odkladanie udice počas odopínania, merania a púšťania rýb späť do vody. Blíži sa dvanásta hodina a očakávaný výstrel je tu. Až teraz si uvedomujem, aké vedia byť rybárske preteky náročné, keď to človek berie poctivo a nečaká unudený v stoličke na náhodný záber. Ani som nestačil sledovať, aké veľké obecenstvo sa za nami zhromaždilo, lebo som mal oči upnuté len a len na plavák. Počúvam zo všetkých strán, že by som mal tieto preteky s prehľadom vyhrať, ale pokiaľ to nebude oficiálne, snažím sa mať chladnú hlavu, no veľmi sa mi to nedarí, nakoľko také niečo, ako chytiť 26 kaprov za 4 hodiny na jednu udicu som ani v najväčšom sne nerátal a rybársky adrenalín mi chveje celé telo. Peťo už asi vie ako to celé dopadlo, lebo sa tajuplne usmieva popod nos. Čas vyhodnotenia je tu a ja sa stávam oficiálnym víťazom rybársky pretekov Svinná 2017, za čo by som sa chcel poďakovať hlavne Peťovi, že ma na takéto stretnutie mladých rybárov vôbec prihlásil a mal so mnou neskutočnú trpezlivosť a taktiež rodičom, že majú pre moju záľubu „veľké“ pochopenie. Preberám si pekné ceny, ako parádny pohár, ktorý som v kútiku duše vždy túžil mať, kaprársky navijak, medailu, diplom, knihu, rôzne krmivá… Nasleduje fotenie, žrebovanie tomboly o horský bicykel, varenie gulášu + občerstvenie a po obede sa táto neskutočne vydarená akcia pomaly ale isto končí. Tento článok som sa rozhodol napísať preto, lebo na takýto zážitok sa nezabúda po celý život a ešte by som chcel odkázať doma sediacim mladým rybárom – šup šup k vode, lebo doma pri telke rybu nechytíš.




Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.