V malebnej doline stredoslovenského kraja pokojne a často aj rýchlo meandruje potok, ktorý je rybármi zabudnutý a pravdepodobne ho nepoznáte. A na čo ľudia zabudnú, si žije svojím prirodzeným a prírodným životom. Nebudem teda uvádzať jeho meno ani presnú lokalitu, kde sa nachádza, lebo ľudia, vrátane rybárov, už majú tendenciu viac konzumovať, ničiť, znečisťovať ako zveľaďovať a chrániť.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2019
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 70
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Potok či malá riečka je dlhý niekoľko desiatok kilometrov, zarastený a ešte stále plný života. Popadané stromy, hlboké zákutia a relatívna čistota potoka i brehov z neho robia miesto pokoja a krásy. Ešte stále je takým, akým ho Boh stvoril. Bez elektrární, len s pár splavmi vybudovanými pred desiatkami rokov v jednej dedine. No vody v ňom pomaly ubúda. Tak ako všade v našej slovenskej vlasti.
Pstruhy, raky, rôzne vtáky, kuny, srny, diviaky môžete stretnúť počas rybačky celkom často. Stačí mať srdce zálesáka a správať sa tak.
Objavil som ho len nedávno
Po mojich životných peripetiách a rôznych životných skúsenostiach som sa vrátil k mojej životnej láske, ktorú pestujem od útleho detstva. Rybačke. Začal som ho objavovať s
prívlačovkou. Je to najlepší spôsob, ak chcete objavovať takúto vodu. Je lepšie, ba nevyhnutné, zvoliť krátky prútik. Najmä kvôli pohybu okolo vody a tiež kvôli jeho neveľkej šírke. Začal som teda s prútom dlhým 180 centimetrov s gramážou 0 až 5 gramov a dvanástkou
vlascom.
Na začiatku pstruhovej sezóny som na radu kamaráta, ktorý býva pri ňom, šiel na úsek, kde nasadili dúhakov. Pstruhy boli vidieť voľným okom na úseku pár kilometrov a tých pár rybárov si spočiatku prišlo na svoje. Aj tých pár rybárov však spôsobilo taký tlak na vodu, ktorý bol cítiť. Nuž malý potok. Nasadené dúhaky, ako to už zvyčajne býva, brali takmer všetko a takmer nikto neodišiel bez ryby.
Potočák vo výbornej kondícii vzal mokrú mušku.Strímriky, ktoré ma nesklamali
Mal som pripravené gumové
nymfy a najmä moje naviazané
strímriky, ktoré ma nesklamali. Ryby sa nachádzali v tôňach a hlbočinách a bolo všetkým jasné, kde ich treba loviť. Na moje strímre bez protihrotu som ulovil do dvadsať dúhakov do 35 centimetrov. Výborné bolo, že mi nespadla ani jedna ryba. Po prvotnom „návale“ sa situácia zmenila už počas troch týždňov. Ošiaľ opadol rýchlo, lebo ryby sa bleskovo vychytali a bolo čoraz ťažšie niečo uloviť. Rybári mäsiari prestali chodiť a prišiel môj čas. Začal som skúmať, hľadať a skúšať. Moje úsilie stálo za to. Na potoku sa dajú uloviť aj potočáky do 50 centimetrov, hoci takého som tam zatiaľ neulovil. No mám pred sebou ešte pár desiatok kilometrov. Uvidíme. Potočáky sa však nemusia báť. Všetky pôjdu späť.
Realita je však taká, že organizácia v tomto roku potočákov nenasadila. Asi kvôli peniazom, alebo zlyhaniu ľudského faktora. Potočák do tejto vody jednoznačne patrí a oprobujem prehovoriť miestnych, aby skúsili použiť nové moderné spôsoby zarybňovania prostredníctvom malých klietok s ikrami pstruhov potočných tak, ako písali v Slovenskom RYBÁROVI a aby zvýšili ich lovnú mieru. Najlepšie by však bolo potočákov úplne chrániť. Loviť, ale vracať späť. Nech sa množia prirodzene a tešia oko nielen rybárov. Uvidím, či sa stretnem s porozumením.
Všimnite si veľké červené bodky, ktoré sa pomaly stávajú vzácnosťou.Spôsob vedenia nástrahy som menil
Dúhaky na prívlač brali na zlatohlavého ducha, zlatohlavé čierne pijavičky, ale aj lesklo-zelené strímre. Dúhaky často vyrazili spod spadnutého stromu, kde bol problém nahodiť a ešte väčší problém rybu zdolať. Bolo potrebné byť pripravený a pokojný. Dúhaky niekedy brali takmer pod špičkou prúta. Vyleteli z hlbočiny ako strela. Dôverčivé, neskúsené a hladné. Aspoň spočiatku. Málokedy v živote sa mi stalo, že som lovil dúhaky „na oči“ ako jalce, či lipne. Na niektorých miestach ich bolo krásne vidieť vďaka
polarizačným okuliarom. Stačilo im to správne hodiť. Videli ste aj to ako pstruh zabral. Niekedy len „ovoňal“, či krúžil okolo nástrahy. Ako jalec.
Spôsob vedenia nástrahy som menil. Na úplnom začiatku sezóny to bolo jedno. Postupne však boli rýchlosť a spôsob vedenia nástrahy rozhodujúce.
Rotačky prestali fungovať a rybári, ktorí ich používali, odchádzali s dlhým nosom. Ba dokonca aj nahnevaní a nadávali. Akoby zapísaný úlovok bol najdôležitejší a rozhodujúci. Nuž, keď sa idú k vode najedovať, tak je to ich voľba. Asi si myslia, že vypijú jed a otrávi sa niekto druhý.
V júli som vytiahol muškárku
Mäsiari to vzdali asi po dvoch týždňoch. Dvaja, traja vytrvalci ešte sem-tam prišli. Máj bol pekne daždivý a potok kalný. Napriek tomu Bohu vďaka. Za vodu. Aj preto som tiež obmedzil vychádzky, bo začali rásť huby, bylinky i záhrada potrebovala svoje. V júnových horúčavách sa v tieni potoka zhromažďovali komáre, čo tiež neprispievalo k pokojnému rybolovu. Naobliekať som sa nechcel, lebo o pár minút som bol spotený. Začal som teda chodiť neskôr, keď sa ochladilo a voda vyčistila. Stále bolo a je čo objavovať.
V júli som vytiahol muškárku. A to som nemal robiť. Šiel som vyššie do dedinky, kde je zopár splavov.
Prvé nahodenie v splave. Potočák. Druhý. Ďalší... Parádna rybačka. Akoby tam nikto na mušku už roky nechytal. Brali všetko. Zlatohlavé červenoritky s mokrým palmerom, či zelené zlatohlavé nymfy. Bolo to takmer jedno. Dokonca aj neočakávane som vysoko proti prúdu chytil aj jalce a mrenu! A mrenu som videl ako mi vzala nymfu v stĺpci. Malá, úzka, zelenkavá a na prvý pohľad som si myslel, že lipeň.
Potešila každá ryba. Úplne malých potočákov som nechytil. Potočáky boli pekné, dobre živené s nádhernými veľkými červenými bodkami. Bojovali srdnato. Skákali, snažili sa dostať do hlbočiny. Na štvorkový muškársky prútik úplná paráda.
Je veľmi dobré, že potok nepreteká cez veľa dedín. Väčšinou tečie v hlbokej a riadne zarastenej doline. Je tam veľa ťažko prístupných miest a ryby majú pokoj a väčšiu šancu prežiť a dorásť. Som hlboko presvedčený, že tam sú úseky, na ktorých nechytal nik už zopár rokov. Mám sa teda na čo tešiť. Veď objavovanie novej vody je pre každého rybára skvelý zážitok.
Sústava starých kaskád v obci je na potoku veľkou výnimkou.Určite je čo zlepšovať
Nuž aká je teda realita zabudnutého slovenského potoka? Ešte žije. Svojím pomalým životom. Ešte má pred sebou možno desiatky, možno stovky rokov. Ale určite je čo zlepšovať. V prvom rade chrániť vodu. Jej čistotu i množstvo. Hlúpym rúbaním v okolitých lesoch o ňu prichádzame. A bez vody môžeme na rybačku zabudnúť. Viem, zdá sa vám to jasné a samozrejmé. Lenže tento potok nie je jediný, ktorý o vodu pomaly prichádza. V okolí, najmä vo vedľajších dolinách, je mnoho lesných potokov, ktoré sú celoročne suché alebo končia v máji. V júni už chodíte po suchých kameňoch. A v júli už ani blato nenájdete. Je to smutné. A môžeme za to všetci. Asi dobre viete prečo.
Ja zatiaľ budem objavovať, študovať a, samozrejme, chrániť realitu zabudnutého slovenského potoka. Aj dnes poobede budem. Na nových miestach. Určite ma čaká mnoho prekvapení. Je dobré mať sa stále na čo tešiť.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
