Ani jeden z nás si už nepamätá, koľko času prešlo. Boli to možno dve, tri, dokonca aj štyri hodiny, čo nás sužoval neutíchajúci vietor. Aj na leto pomerne chladný severák, ktorý úzky laminátový čln dokázal slušne roztancovať na nepokojnej hladine.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2019
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.02.2020.
Naraz to akosi celé utíchlo. Rytmické hojdanie, pískanie splietaných šnúr vo vetre a rovnako tak aj nadávky na tento živel. Oboch nás to potešilo. Za vysokými kopcami sa nám z vody zjavil pohľad na oranžovú žiaru, znak miesta, kde zapadalo slnko. Konečne!
Víťazoslávne som zdvihol dvojlitrovú fľašu od minerálky, kde boli už len posledné zvyšky vody, napil sa a začal preväzovať systémy na blížiaci sa dlho očakávaný lov zubáčov. Môj klasický parťák Filip, s ktorým sme už na lodi roky zohratá partia, si zas spokojne otvoril plechovku piva, položil ju na stredovú lavicu a kým si motal cigaretu, vychutnával si pohľad na pokojný večer.
Popoludňajší oddych v zátoke.Z oblohy sa spustilo peklo
Ja som však bol ponorený do viazania
karabínok a výberu nástrah, keď práve Filip celkom znepokojivo ukázal, že spoza protiľahlého brehu, práve tam, kde vyrážala žiara, sa dvíha sivá kopa oblakov. Bolo to vzdialené možno 5-6 kilometrov. Za normálnych okolností by som testoval prvé nahodenia. Tentoraz bolo všetko inak, obloha v momente stmavla, a to sivé v diaľke sa razom zmenilo na hnusný čierny závoj, ktorý klesol tak nízko, až som si myslel, že sa mi dotkne špice vzpriameného jigovacieho prúta a spustí sa peklo.
To sa aj spustilo. Síce som v tej chvíli už zúfalo štartoval motor, obom však bolo jasné, že tomu neunikneme. Myšlienky na krásne zubáče sa razom rozplynuli a zmenili na jedinú: Dostať sa čo najskôr preč z toho šialenstva. Veľké kvapky nepadali, doslova striekali z mohutných oblakov a zmáčali všetko čo sa dalo. Zanikal aj rev malého štvortaktu, ktorý šiel na plný výkon a ja som mocne zvierajúc rukoväť
motora viedol
čln do bezpečia. Čas, ktorý prešiel, kým som zbadal mólo na vode, bol ako večnosť. S veľkou námahou sme všetky už aj tak mokré veci spolu s nami vyniesli do tepla chatky a následne spoza okien sledovali túto ďalšiu letnú megabúrku. Na zubáče môžeme pre dnešok zabudnúť... Poďme však pekne po poriadku, vráťme sa o dva dni naspäť.
Už pri plánovaní našej letnej výpravy za dravcami bolo jasné, že počasie bude spôsobovať problémy. Už pár dní, či dokonca týždňov to bolo ako na hojdačke. Horúce dni striedali prudké búrky, neraz sprevádzané aj nebezpečným krupobitím. Pri prezeraní predpovedí a neustálej kontrole modelu Aladin bol celý osud cesty neistý. Ísť či nie? Napokon, samozrejme, sa rozhodlo v prospech rýb, veď klasickú letnú výpravu a lov z lode si nemôžeme nechať ujsť ani tento rok. No nedalo sa povedať, žeby vtedy zvíťazil práve zdravý rozum. Skôr taký rybársky.
Prvý zubáč, ktorý ako tak stál zato.Pohľad na krásnu vodu bol priam vykúpením
Nasledujúci deň už na horúcom slnku sa celá výbava, motor, aj
oblečenie ukladali do kufra a na strechu auta. Ešte posledná zastávka dokúpiť zvyšné potraviny a zásoby vody a tridsaťročná terénna legenda nás statočne viezla opäť raz ďaleko za hranice mesta. Čo už bolo menej závideniahodné, bolo neskutočné dusno a horúco v kabíne. Napriek otvoreným oknám vrátane strešného, sme sa v čiernej škatuli doslova varili. Po dlhých kilometroch bol nápis miestneho občerstvenia a pohľad na krásnu vodu priam vykúpením. Zastali sme pri vode, vydýchlo si aj predpotopné turbo a my pijúc čapovanú kofolu sme už aspoň takto z diaľky čítali vodu a hádzali svoje prvé vízie, ako by to mohlo ísť.
Počasie nás stále krotilo v divokých snoch o nerušenej rybačke a už nás od cieľovej destinácie, teda konkrétneho miesta, delilo iba päť kilometrov asfaltu a zhruba ďalších päť kilometrov kosti trasúcej lesnej cesty. Keď som konečne vyradil redukovanú dvojku a na voľnobehu sa skotúľal posledné metre k vode, bolo asi šesť hodín večer. Akurát. Pol hodinka na prípravu člna a môže sa vyraziť.
Každý z nás má po dva prúty ako vždy. Jeden mäkší – jemnejší na lov prevažne zubáčov a ostriežov a druhý tuhší a dlhší pre naháňanie boleňov na hladine a na chytanie šťúk. Nástrah máme primerane, jedna taška s
boxmi, kde sú
gumy,
voblery a
lanká pre každú príležitosť a druhý vak je určený pre jedlo, oblečenie a foto techniku.
Samozrejme, keď bolo všetko pripravené na vyplávanie, spustil sa dážď, ktorý nás zahnal dnu. Neskôr však ustal a my sme sa konečne vydali po stopách miestnych dravcov. Sondujeme osvedčené miesta, a kým nie je úplné šero, bavíme sa lovom menších boleňov z hladiny. Ich plachosť sa s príchodom večera vytráca, no napriek tomu to nie sú všežraví predátori, ktorí sa len tak nenechajú oklamať.
Opäť je dôležité triafať sa presne do miesta zalovenia, kým je ryba v amoku. Takisto nefunguje ani bezhlavé švihanie, keď nástraha dopadá hocikde. Je to ako poľovačka. Stojím vpredu na prove člna, oči striehnu na každý pohyb.
Prút prehodený cez rameno, otvorený preklápač navijaka pripravený okamžite vystreliť vobler do „kotla“. Takýmto systémom sa nám darí zdolať niekoľko pekných boleňov.
Malé zubáčiky tiež robili radosť.Veľké nástrahy akosi nejdú
Ak tento systém nefunguje, používam metódu nehybnej nástrahy. Tá spočíva v tom, že hladinový
vobler nahodím blízko brehu, kde sú drobné rybky. Viem, že tadeto bolene plávajú. V momente ako nervózny boleň začne útočiť, z nehybného kusa plastu sa mojim potiahnutím stáva vystrašená rybka a záber zväčša príde okamžite a to razantný. Keď sa začne ozaj stmievať a roj múch krúži každému pri hlave, prichádzajú ku brehu aj zubáče. Nesmelé zalovenia sú čoraz hlučnejšie a my do horúcich miest pálime naše zbrane v podobe
gumených kopýt vo veľkosti od 5 do 12 cm, čo je celkom široká škála.
No veľké nástrahy akosi nejdú. Jednak je to tým, že ku brehu dorazili menšie zubáčiky a za druhé celkové zloženie koristi v týchto miestach odpovedá tak približne 8 centimetrom. Lovím v plytkej vode, je úplné ticho, a tak volíme ľahké olovené hlavy, ktoré po dopade na hladinu nerobia hluk. Zábery v malej vode sú úžasné, kopance do prúta v tme sú až elektrizujúce a keď sa v kuželi svetla baterky zjaví ostnatá plutva, je to ten najlepší pocit. Vždy zopár rýchlych fotiek a dravčeky putujú naspäť do vody. V diaľke blesky predvádzajú na oblohe neskutočné divadlo, niekde ďaleko zúri ďalšia búrka. Chvalabohu nás sa to netýka, a tak prechádzame na svetlejšie nástrahy. Tie sú opäť oživením lovu a do jedenástej hodiny večer, kým neutíchla aktivita, sme si zachytali do sýtosti. Zajtra nás čaká lov šťúk.
No nevychádza to celkom. Búrky nám opäť krížia cestu.
Lov šťúk nám úplne nevyšiel podľa našich prianí.Končíme túto krutú výpravu
Ráno vstávame do tmavého dňa, hrmot hromov a šum lejaka nás nenechávajú dlho spať. Kým rozvoniava praženica a varí sa čaj, spoza okien sledujem stekajúce kvapky na skle a rozmýšľam, kedy sa nám podarí vyraziť na vodu. Búrka ustáva o hodinu. Hladina opäť pokojná, všetko vonku vonia čerstvosťou, už vykúka aj slnko. Nasleduje rituál vylievania vody z člna a následne plní zásob vyrážame prechytávať brehy, zátoky a spadnuté stromy dúfajúc v úlovky šťúk.
Tie aj prichádzajú, ale akosi lenivejšie ako sme predpokladali. Hlavne v zatopených konároch plných potravy zahryzne vždy nejaká zubatá okolo 50-60 cm, čo nám robí radosť, hoci nejde ani zďaleka o miestne krokodíly. Striedavo využívame ako voblery, tak aj
gumové kopytá a držíme sa zväčša prírodných tmavých farieb, čo v kombinácii s čistou vodou a slnkom tvorí ideálnu kombináciu.
Člnom sa presúvame asi 2-3 kilometre, kde si dávame aj pauzu a pri vychladenom pivku v prístave sa bavíme s ostatnými posádkami člnov ako sú na tom. Žiadna sláva, ale čosi sa pochytalo, nejaké dravce sa vždy dajú vypátrať. Poobede nás čaká posledných pár hodín lovu, potom nekonečné balenie a ako inak, za masívnej búrky so stieračmi naplno končíme túto krutú výpravu.
Zježený krásavec.Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
