Prinajmenšom polovicu roku 2020 si budeme viacerí pamätať ako obdobie silne ovplyvnené novodobým korona-fenoménom. Život sa spomalil, čo značne pocítil cestovný ruch. Dovolenka ďaleko za hranicami sa prestala skloňovať a za miesta oddychu Slováci volili slovenské, české či iné blízke destinácie. My sme sa rozhodli pre Prahu.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 76
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.02.2021.
Čím viac sa však blížil termín nášho odchodu, tým vyššie boli čísla pozitívne testovaných na Covid-19. Rodinná rada zasadla a rozhodla sa dovolenku v Čechách zrušiť. A tak sme zvolili plán B a vybrali sa k starým rodičom do Popradu. Okrem toho sme si pridali takmer týždeň navyše oproti plánovanému pražskému pobytu. Kraj pod našimi veľhorami máme radi a zvyčajne tam nie sme dlhšie ako tri štyri dni, no a teraz sa naskytla príležitosť užiť si ho do sýtosti. Pre mňa to znamenalo nielen chodenie po horách, ale aj zábavu na rybačkách.
Keď sú brehy husto zarastené, jediná cesta je brodiť sa korytom.
Nákup prvých hosťovačiek
Nemal som vopred stanovený lovný plán. Povedal som si, že budem improvizovať. Prispôsobím sa počasiu aj rodinnému programu a podľa toho si zakúpim hosťovačky na pstruhové alebo kaprové vody. Vo štvrtok podvečer sme dorazili do Popradu. Druhý deň sme si dali náš obľúbený cyklistický okruh zo sídliska Juh k lesu smerom na Kvetnicu, ďalej popod Vápenicu až do Lopušnej doliny. Odtiaľ do Svitu a po cyklochodníku popri rieke Poprad späť do Popradu. Cestou cez Svit sme mali krátku prestávku. Na mieste, kde sme si kupovali malé osvieženie, predávali aj hosťovačky na miestne vody. Po rýchlej konzultácii s manželkou som si zakúpil dve hosťovačky na „P“ vody na dva rôzne úseky (revíry). Jednu ešte na ten istý deň (piatok) a druhú na sobotu. Príjemne vyčerpaní sme prišli domov. Aj napriek únave som už bol myšlienkami po kolená v rieke. Rýchlo som sa snažil pobaliť a vyraziť k vode, aby som využil prvú hosťovačku. Vybral som si revír CHAP (chyť a pusť), kde som predpokladal, že sa mi môže dariť lepšie, keďže ryby sa tam nesmú privlastňovať.
Žeby to bol úsmev? Ty asi vieš, že neskončíš na panvici.
Pri zdolávaní akrobat, pri vypúšťaní pohoďák
Bolo asi sedem hodín večer, keď som zaparkoval auto vo Svite pri rieke Poprad. Bleskovo som si navliekol prsačky, odhalené časti tela som si ešte narýchlo namazal repelentom, prehodil cez plece brašnu
s nástrahami aj podberák. Schmatol som môj 1-5 g UL prút a utekal k rieke. Šťastie som začal skúšať pri najbližšej kaskáde
a začal som s malými voblermi. Snažil som sa byť nenápadný a čo najmenej hlučný, preto som ostal stáť nižšie, asi 5 metrov za kaskádou. Netrval dlho, možno štvrtý, piaty náhod a prút sa pekne rozochvel, hladina sa sčerila a onedlho bol v podberáku pekný potočák cez 40 cm. Pravdepodobne sú ryby v tamojších vodách zvyknuté na patričný rozruch, keďže okolie je dosť rušné, no opatrne som sa posunul bližšie ku kaskáde a začal nahadzovať viac pod splav. Zakrátko nato hladinu brázdil ďalší bodkovaný krásavec atakujúci hranicu 42 cm. Okolitý breh mi umožnil oprieť jednu stranu podberáka o breh a druhú o koleno, a tak, rovnako ako aj pstruha predtým, som ho šetrne zbavil háčika pekne vo vode a pohľadom som si vychutnával jeho pomaly neistý „výjazd“
z podberáka späť do riečneho koryta. Čakal som skôr bleskový odpich, no pstruhy akoby nevedeli, že sú opäť voľné a prvé centimetre, možno aj meter odo mňa sa posúvali pomaly. Niekedy som ich ešte stihol pod vodou aj pohladiť a trochu posunúť. Väčšinou až potom nasledoval očakávaný rýchly manéver
s cieľom vzdialiť sa do bezpečia.
Pripisoval som to tomu, že lovím v revíri CHAP a pstruhy sú tak trochu zvyknuté, že občas skončia na háčiku... Ale asi to s tým nesúviselo, keďže moje ďalšie dve vychádzky boli v lovných revíroch a správanie rýb pri vypúšťaní bolo podobné. Vrátim sa však k piatkovej vychádzke. Onedlho som mal „spolulovca“ na druhej strane rieky. Zopárkrát som ešte nahodil, jeden záber som nepremenil a pobral som sa po prúde vyššie k ďalšej kaskáde. Jednak som chcel okúsiť aj iné časti rieky a jednak som chcel väčšiu voľnosť pri nahadzovaní. Jednoducho som sa nechcel „tlačiť“ na jednom mieste s inými rybármi. Rieka je tam široká približne 6 až
7 metrov. Pred premiestnením som ešte stihol zaregistrovať jedného pekného potočáka na udici môjho suseda.
Šťastnú cestu! Možno sa ešte niekedy stretneme.
Dostať nástrahu hlbšie nebolo jednoduché
Čas plynul a chcel som stihnúť ešte aspoň tri štyri iné úseky rieky. Priťahovali ma pochopiteľne kaskády a ich splavy, ale nechcel som vynechať ani tiahle prúdové úseky. A tak som to cestou hore prúdom striedal. Hlavou mi prúdili myšlienky, ako sa dostať na kobylku tým polmetrovým kusom, o ktorých som počul od miestnych. Predpokladal som, že tie budú hlbšie pod splavmi.
Dostať vobler hlbšie bolo veľmi náročné, keďže milióny bubliniek ho vynášali
k hladine alebo znemožňovali jeho dráždivý chod pod ňou. Ani gumy v tom neobstáli. Jedno- až dvojgramové hlavičky, ktoré som mal pri sebe, nestačili na dostatočné zanorenie pod splavom. Prúd ich vyplavil z kotla skôr, než stihli klesnúť hlbšie. Podobne dopadli aj malé plandavky. Začal som trochu experimentovať. Vzal som voblerík so širšou lopatkou a po nahodení som počkal, kým sa ako-tak zastabilizuje v úseku bez bubliniek alebo aspoň s minimálnym počtom. Až vtedy som ho silnejšie zatiahol, aby šiel hlbšie. Ďalej som sa snažil ťahať ho čo najbližšie
k „vriacej“ vode a udržať ho hlbšie. Občas sa to podarilo a prinieslo mi to úspech
v podobe bodkovaných fešákov blížiacich sa a dokonca aj presahujúcich hranicu 50 cm.
Jeden z malého množstva dúhových krásavcov.
Ryby ako z atlasu
Chytil som dokopy asi 25 rýb, no pravdepodobne aj viac. Potešiteľné bolo, že takmer 20 z nich boli pstruhy potočné a len zvyšok boli pstruhy dúhové. Iné druhy rýb som neulovil. Minimálne desať z nich atakovali hranicu 40 cm+. Asi len 3 kusy boli pod hranicou 30 cm. Jeden potočák mal 52 cm a jeden dúhak 50 cm. V priebehu asi dvoch hodín som si fantasticky zachytal. Ryby boli nádherne stavané a nevykazovali známky poškodenia až na jedného dúhaka, ktorého tlama zjavne dokazovala, že nie som prvý, komu sa ho podarilo preľstiť. Väčšie kusy dominovali skôr pod splavmi, menšie v prúdiacich úsekoch. Dvaja fešáci 40 cm+ prišli aj z prúdu. Tesne pred zotmením som sa vrátil k autu, zvliekol svoj brodiaci postroj, uložil náčinie a spokojný z vydareného celého dňa som sa pobral za rodinou.
Aj v takto zregulovanom úseku sa ukrývajú krásne ryby.
Oplatilo sa privstať si
Ďalšiu hosťovačku som mal vypísanú hneď na druhý deň. Keďže som nechcel narušiť rodinný program, tak som si musel privstať a loviť zavčasu. Veci som si nachystal už večer a uložil v chodbe, aby som ráno nikoho nerušil. Budík som si nastavil, no prirodzene som precitol pred jeho zvonením. Aj ja patrím k tým rybárom, ktorí majú pred výpravou za rybami ľahší spánok. Často sa mi nedarí ani zaspať, čo ma hnevá, lebo deficit spánku ma dobehne inde, ale zmeniť to, žiaľ, neviem.
Asi o 5:20 som už sedel v aute a smeroval k vode. Tentoraz na lovný úsek rieky Poprad. Charakter toku bol iný. Takmer žiadne kaskády, iba prirodzené výmole
s hlbšími zvírenými úsekmi a prevažne prúdiace úseky. Často s mierne meandrovým charakterom a množstvom prirodzených prekážok, akými sú pováľané stromy alebo balvany. Aj mi trochu trvalo, kým som si našiel vhodný prístup k vode. Brodil som sa korytom a prechytával úsek za úsekom. Výsledok bol podobný ako deň predtým na revíri CHAP. Akurát pomer veľkých a malých rýb bol opačný. Opäť som ulovil asi 25 rýb. Z toho iba jedného menšieho dúhaka. Zvyšok tvorili naši potoční šprintéri. Štyri kusy mali okolo 40 cm. Najväčší krásavec meral 43 cm. Zvyšok v rozmedzí 18 – 30 cm. Všetky ryby som s úctou pustil späť na slobodu. Opäť krásny deň, ktorý mi dodal energiu napriek skorému rannému vstávaniu.
Nahodené a môžu sa ohýbať.
Torpédo ukryté v prúde
Ďalšie dva dni sme trávili turistikou v Tatrách. Piaty deň pobytu bolo premenlivé počasie. Ráno sme vybehli do lesa na hríby. Bol to veľmi príjemne strávený výlet v prírode. Poobede sme len tak leňošili. Rozhodol som sa, že by som ešte vybehol
k vode. Zbalil som si veci a pobral sa zakúpiť si ďalšiu hosťovačku. Podarilo sa. Teraz zase na iný revír – na pstruhový lovný. Charakter toku bol sčasti kaskádový, zregulovaný bez meandrových úsekov. Dominovali tiahle prúdiace úseky. Tri pstruhy som chytil v kaskádach a zvyšných zhruba 10 ks v prúdiacich úsekoch. Maximálna veľkosť dosiahla 33 cm. Opäť som vytasil overené voblery, no celkom úspešne sa javili aj malé gumové twistre. Zopár pstruhov sa nechalo vyprovokovať práve nimi.
Raz, a to práve v prúdiacom úseku, na mieste, kde by som veľkého pstruha ani nečakal, mi za twistrom vybehol nádherný kus. Tipujem od 50 cm vyššie. Pravdepodobne ma zaregistroval, keďže sa otočil asi necelé 2 metre predo mnou. Nasledujúce pokusy prekabátiť ho už nevyšli. Obmieňal som rôzne nástrahy, ale už som ho neprehovoril. Už len pohľad naň bol vzrušujúcim zážitkom.
Bola to moja tretia vychádzka za týmito nádhernými rybami v priebehu našej dovolenky. Potešil som sa, že tamojšie vody ukrývajú tieto bodkované klenoty a podľa všetkého ešte v celkom hojnom počte.
S jemným náčiním som si krásne vychutnal každučký boj s nimi a s úctou ich vrátil všetky späť. Každá ryba je jedinečná
a krásna. Tieto naše lososovité klenoty sú však akousi extra kategóriou, ba priam až aristokraciou medzi rybami. Pohľad na ne vzbudzuje rešpekt a úctu. Nie nadarmo patrí ich veľkej sesternici, hlavátke podunajskej, titul kráľovná našich vôd.
Zlatistý double.
Ani feedrovky nezapadli prachom
Naša dovolenka na Slovensku pokračovala. Okrem turistiky a cykloturistiky sme zorganizovali grilovačku na svokrovej záhrade. Pricestovali za nami aj môj otec s bratom a priateľkou. Strávili sme príjemné chvíle v rodinnom kruhu. A ani moja feedrová výbava neostala nepovšimnutá. Stihol som ju využiť na jednej hosťovačke na Vrbovskom lovnom rybníku. Deväť kapríkov a tri liene sa postarali o príjemnú zábavu pri vode.
Príroda si zaslúži viac
Precestoval som vo svojom živote už pomerne dosť krajín a videl veľa zaujímavých miest. Vyskúšal som si, aké je to loviť lososy na Aljaške alebo pstruhy na Novom Zélande. Sú to fascinujúce okamihy a nezabudnuteľné zážitky na celý život. Aj na Slovensku máme pekné možnosti športového rybolovu hodné tých zahraničných a mnohí nám môžu závidieť. Otázkou však je – dokedy? Kedy si uvedomíme, že prírodu treba chrániť, nie drancovať a robiť z nej smetisko. To je ten markantný rozdiel, v čom je rybačka, napr. na Novom Zélande alebo v Škandinávii iná ako u nás. Tam nepláva vo vode plastový ani iný odpad. Pravidlá
i ľudia navzájom sa rešpektujú. A u nás? Aj v národnom parku objavíme neuveriteľný brajgel, ktorý ukrývajú mnohé naše vodné toky a ich brehy. Mnohí z nás sú netolerantní, nadávajú si, robia si napriek.
Želal by som si, aby aj naši rybári dosiahli kultivovanosť, napr. tých novozélandských a správali sa ohľaduplne k prírode
i k sebe navzájom. Koronakríza ukázala svetu, že prírode sa ešte dá pomôcť.
Petrov zdar
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
