Poznáte to? Keď sa opäť začnete venovať niečomu, čo vám bolo veľmi blízke, cítite, akoby ste sa vracali v čase. Ožijú spomienky a príjemný návrat do detskej bezstarostnosti. Tak sa to dialo, keď som sa rozhodol vrátiť k muškáreniu. Opäť som cítil vôňu horského vzduchu, sledoval neutíchajúci tok rieky, jej zákutia, prúdy a to tajomno...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 14
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.02.2021.
Horské potoky a rieky sú akési iné, dravé a tok vody je rýchlejší, viac si ho uvedomujete, avšak ich priehľadná čistota poodhalí o nich trochu viac.
EC Caddis – muška,
ktorá oklamala
pár pekných rýb.
Späť k muškáreniu
Celý ten prechod z jednej rybolovnej techniky do druhej bol pomerne náročný, ale vďaka pár ľuďom a tomu, že som sa muškáreniu venoval v mladosti, bolo to relatívne rýchle. Ja sa učím rád a keď ma niečo baví, tak dvojnásobne. Janko Ballay, dvorný staviteľ prútov, pri ktorom taká materiálna vec, akou je muškársky, resp. rybársky prút, sa mení na niečo osobné. Vytvoríte si k prútu vzťah, stane sa vašou predĺženou rukou, vašou súčasťou – a tak to má byť. Nie som materiálne založený, ale tie prúty od Janka mám naozaj rád.
Popritom, ako prebiehala príprava výbavy, zároveň som sa snažil vstrebávať čo najviac informácií. Doma sme to s Lenkou preberali a vznikla myšlienka založiť taký menší, možno časom expandujúci projekt, ktorý by bol zameraný jednak na samotné muškárenie, jednak na ekologický aspekt lovu rýb a vanlife. Pre objasnenie: vanlife je vlastne bývanie v aute, ktoré si na to uspôsobíte („van“ je po anglicky obývací voz a „life“ znamená život). V našom prípade sú to niekoľkodňové tripy, ale množstvo mladých ľudí má vany prerobené tak, že v nich žijú dlhodobo.
Už máme kde vypiť kávu – VAN LIFE.
Prečo som sa „vrátil“
Pokúsim sa vysvetliť, aké pohnútky ma navrátili k muškáreniu. Uvedomil som si, aký obrovský priestor som venoval kaprom – čo je vo svojej podstate jednoduchá rybolovná technika, aj keď to nechcem znevažovať – kým o muškárení som mal informácie kusejšie, hoci je na vedomosti omnoho obsiahlejšie. Musíte nielen vedieť čítať vodu, ale aj perfektne ovládať techniku hodov, vedenia šnúry. Rovnako tak, ak chcete byť úspešní, musíte mať solídne entomologické znalosti a výborný pozorovací talent. Práve to málo priestoru venovaného muškáreniu bolo prvotným impulzom.
Druhou vecou, ktorú som si uvedomil, bol ten rozdiel. Uplynulo sotva pätnásť rokov odvtedy, čo som naposledy muškáril, a tak veľa sa zmenilo. Pstruhy už nie sú v každom potôčiku a rieke, lipňov tiež poriadne ubudlo, vari aj dramatickejšie ako pstruhov. Keď navyše vidím, za aký krátky časový úsek sa toto všetko udialo a trend sa ešte stupňuje, považujem to nie za svoju potrebu, ale skôr bytostnú povinnosť zaoberať sa tým a časom azda aspoň malým kúskom byť v tejto oblasti prospešný.
Lenka s dúhakom uloveným ako vždy na sucho.
Treťou vecou, ktorá z veľkej časti súvisí s tou prvou je, že ak človek chce toto všetko obsiahnuť, musí pri vode nejaký čas stráviť. Keďže žijeme na Dolniakoch, bolo zložité chodiť vyše sto kilometrov takzvane na otočku a niekedy tiež otravné stále hľadať ubytovanie a obvolávať priváty, kde sa nájde voľná izba. Tak vznikol nápad prispôsobiť si auto trochu na tento účel. Nebolo to nič extrémne zložité a teraz sa už odvezieme a vyspíme, kde chceme a spíme pohodlne pri vode. Takto teraz lepšie vidíme cyklus rieky, hmyzu, večer nám do auta nalieta kopec potočníkov a podeniek, a ja vždy pri plechovke piva alebo varení kávy premýšľam, ako to pretransformujem z pierok a srsti na háčik. Rána pri východe slnka hneď vedľa rieky sú tiež iné – akési osobnejšie, voda sa nám viac prihovára a ak máme chuť, iba sa oblečieme do prsačiek a hneď chytáme. Inokedy si to iba vychutnávame, pravdaže, pri šálke kávy. Zastaneme, kde sa nám páči, odídeme, keď chceme. Možno tam nie je taký komfort, ako keď sa človek ubytuje niekde na súkromí, ale tých pozitív je pre nás teraz jednoznačne viac. Preto na našom blogu bude časť venovaná „vanlife“.
Kde zazbiera?
Začíname s jarným nadýchnutím
Zima ubehla – nebudem klamať, že pomaly – ako každému rybárovi. No na druhej strane bolo toho veľa na prípravu. Na jeseň sme sa trochu zorientovali a jar sme chceli maximálne využiť. Postupne sme spoznávali rytmus rieky, miesta a jej obyvateľov. Skúšali sme rôzne prístupy, no suchá mucha nám proste učarovala; inšpirovaní škandinávskou muškárskou školou, nemohli sme inak. Nechcelo sa nám mechanicky prehadzovať úsek po úseku. Radšej aktívne hľadáme zbierajúce ryby. Nejde nám o ich počet, ide o zážitok z každej jednej...
Je skvelé to vzrušenie, keď zbadáte krúžok na vode, potom druhý, tretí...! Všetko stíchne a vy hľadáte ten správny rytmus, rátate čas medzi jednotlivými zobratiami a snažíte sa muchu odprezentovať tak, aby pôsobila čo najprirodzenejšie.
Zátišie s dúhakom.
Odmeňujúce úlovky
Prvé ryby sezóny na seba nenechali dlho čakať a teší ma, že ich veľkosť sa postupne zväčšovala. Lenka relatívne rýchlo na druhej či tretej rybačke zdolala krásneho potočáka cez 50 centimetrov, kým ja som síce mal viac rýb, no prevažovali lipne a dúhaky. Lenka má jednoducho dobrý inštinkt a vie vycítiť, kde by sa pekná ryba mohla ukrývať. Veľmi som jej to prial a tešil sa, akoby som ho mal ja. Ja som však bol spokojný a tie dúhaky medzi 40-60 cm, ktoré vedeli agresívne atakovať napodobeniny potočníkov a potom vytiahnuť metre šnúry, unikajúc dolu prúdom, mi to vynahradzovali. Avšak väčší potočák sa mi stále vyhýbal.
Meninový potočák, zobral moju obľúbenú EC Caddis.
Mám vysnívanú trofej!
Až začiatkom leta som zbadal na rozhraní pokojnejšej jamy a prúdnej časti peknú rybu, ktorá bola aktívna. Jej pohyb prezrádzal, že sa dá uloviť a vedel som, že je to potočák. Občas bral pupy, občas – aj keď celkom výnimočne – zobral aj z hladiny. Bol som od neho len asi tri metre, no nevedel o mne. Vystriedal som osvedčené suché vzory potočníkov a on nereagoval. Maximálne urobil pohyb smerom k muche, no ani nevystúpal k hladine. Zhruba po polhodine som to vzdal. Prelovil som prúd oproti, ale aj tak mi to nedalo a po chvíli som sa snažil priblížiť z väčšej diaľky odspodu. Neviem, či to bol druhý alebo tretí pokus, no pstruh sa zdvihol a už si to pamätám len ako vo sne – vyštartoval naprieč silným prúdom! Zdolávanie prebehlo relatívne hladko, dúhaky vedia rybára vycvičiť v tejto disciplíne, ale súboj to bol krásny. Lenka poniže mňa mi ho na druhýkrát podobrala a ja som bol od radosti celý bez seba.
Pri večernom rojení potočníkov.
Muškárska pohoda...
Odvtedy už všetko išlo akosi ľahšie. Zlomil som tú extrémnu chtivosť, ktorá zväzuje myseľ a ruky a užíval si to ešte viac. Nie že by som si to predtým neužíval, ale poznáte to – všetko zrazu ide samé od seba. Teraz som na dobrej vlne a sezóna je v plnom prúde, takže čo viac si možno želať? Minimálne z rybárskeho hľadiska.
Medzitým sa nám stalo veľa milých aj menej milých príhod, ale s odstupom času sú úsmevné vlastne všetky. O tom sa však už dočítate v ďalších blogoch a myslím, že po tomto trochu teoreticko-sentimentálnom úvode to bude aj zábavnejšie a akčnejšie. Hoci, ako už bolo spomenuté, budeme sa venovať aj vážnejším témam, no pre nás – ľudí spätých s prírodou – o to bytostnejším.
Podenky, ktorých najlepší čas prichádza práve v tomto období.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
