Mám každoročný dobrý zvyk – svoje prvé kilometre po vode začínam na vodnej nádrži Ružín. Táto voda bude isto navždy mojou srdcovkou, preto začiatok sezóny dravcov patrí jej. Svoje poznatky z výprav však chcem ponúknuť čo najuniverzálnejšie, aby vám pomohli pri chytaní aj na iných revíroch...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 44
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.02.2021.
Kto už čítal niektoré moje články vie, že Ružínskej priehrade som zasvätil množstvo času, avšak narastajúca hromada povinností mi nedovolila pri vode tráviť ani zďaleka toľko času, ako by som si predstavoval. Preto som sa na prvú výpravu medzi Bujanovské vrchy nesmierne tešil.
Čaro večerného pokoja na lodi.
Príprava – čo so sebou?
Na lov sme mali vyhradených až päť dní, čo je z hľadiska prívlače primeraný čas na to, aby sme poodhalili niekoľko tajomstiev, ktoré táto voda ukrýva. Najviac starostí nám však robilo počasie. Prvá časť výpravy mala byť studená, čo sa dá zniesť, ako aj prispôsobiť štýl lovu. Druhá fáza predznamenávala silné búrky a všetko, čo k nim patrí, a to už bezpečný lov z člna dosť ohrozuje. No špekulácie museli ísť bokom a sústredili sme sa na prípravu najmä vybavenia, aby nič nezostalo doma.
Vždy sa držím toho, že mám pripravené aspoň dva prúty pre rôzne podmienky, plus jeden ultralight do zálohy, jednu tašku s nástrahami, jeden vak do člna na veci a fototechniku. Nie som fanúšikom toho, že si niekto do lode prinesie celý rybársky obchod a potom je miesta v lodi minimálne. Veď, priznajme si, koľko z tých stovák gúm reálne aj použijeme za jeden deň?
Šťučka, ktorej zachutilo tesne pred búrkou.
Mesto nechávame za sebou
V deň odchodu sa budím už o šiestej ráno, hoci viem, že štart je naplánovaný až na popoludňajšie hodiny, keďže parťák Filip ešte dnes musel ísť do roboty. Poobede si už spoločne varíme poslednú košickú kávu, ukladáme veci do auta a poslednou zastávkou je čerpacia stanica na okraji mesta. Tam dopĺňam palivo do Toyoty, kontrolujem veci upevnené na streche a môže sa vyraziť. Zaradenie piateho rýchlostného stupňa a jemný kúdol dymu z 30-ročného diesla signalizujú, že mesto nechávame za sebou…
Ostáva už len posledných 10 kilometrov do cieľa, rádiová frekvencia mizne, na prístrojovke svieti „4WD“ a blatom si razíme cestu k vode. Konečne! Slnko zatiaľ neukázalo svoje lúče, no to nič nemení na tom, že čln pokladáme na vodu a keď displej na mobile ukazuje 19:25 už sa kochám starými známymi miestami.
Najväčší zubáč výpravy.
Nástrahy podľa počasia a okolností
Počasie je dosť studené, čomu prispôsobujeme aj techniku prívlače. Neprechytávame úplné plytčiny, ani nehľadáme nové „horúce“ miesta, ale kotvíme na osvedčených loviskách a snažíme sa chytať v hĺbkach okolo 6-7 metrov. Vsádzam na prírodnejšie farby, v ktoré tu mám väčšiu dôveru, kým je dostatok slnečného svetla. Hoci, množstvo oblakov a studený vánok mi pripomínajú skôr októbrový podvečer. Snažíme sa nástrahy extrémne nepreťažovať, jigovky volíme od 7 do 12 gramov a dĺžka nástrah je v presne identickom spektre ako gramáž jigových hlavičiek.
Tak, ako neprikladám príliš prehnaný význam farebným odtieňom gumy, tak o to viac kladiem dôraz na hmotnosť a tvar nástrahy. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale je za tým celkom dosť, čo môže rozhodovať o našom úspechu, resp. neúspechu.
Aj takéto ostrieže stále ukrýva Ružínska priehrada.
Aby dravec po nástrahe chňapol
Netrvá dlho a dostávame prvé kopance od dna a do člna sa prišli pozrieť krásne zdravé zubáče v priemere okolo 55 centimetrov. Žiadne obry, ale sila útokov viac ako slušná. Prvá vec, ktorú sme si okamžite všimli, bola tá, že všetky zábery prichádzali vo fáze klesania nástrahy. Nemyslím po nahodení, ale pri vedení nástrahy po dne, keď je návin prerušený, kopačky boli v čase, keď ripper opätovne padal na tvrdé kamenné dno. V praxi to znamená, že potrebujem natiahnuť, alebo teda udržať čas prepadu nástrahy. Preto vhodná kombinácia menšej jigovky a odporu nástrahy je nesmierne dôležitý faktor pri love na dne. Druhou vecou je, že ak použijeme príliš ľahkú záťaž a väčšiu gumu či odpor chvostíka, tak nástraha bude klesať prakticky bez pohybu. Významnú rolu totiž zohráva samotný chvostík, ktorý by mal byť schopný hýbať sa aj pri pomalom pohybe a takisto jig samotný ho musí svojou hmotnosťou pri klesaní rozhýbať. Len vtedy si môžem byť istý, že moja nástraha je pre dravca atraktívna.
Zubáč je nočný dravec.
Za šera aktivita zubáčov vrcholila
Striedavo sa nám darí zaseknúť niekoľko krásnych zubáčov, niekoľko rýb aj padá. Pri starom zatopenom dube vešiam na fluorocarbonové lanko 13 cm gumu od Delphin. Je to realistická imitácia ostrieža, čo síce nie je základom úspechu, ale mne sa pohyb a vzhľad tejto nástrahy páči a s obľubou ju skúšam predkladať šťukám. Švihom letí guma priamo ku kmeňu duba a jeden návin po dopade kopačka ako hrom. Po zaujímavom boji sa však namiesto šťuky ukazuje pod loďou masívny boleň. Jeden zo štvorice mojich obľúbených predátorov. Rýchle foto a už je nazad vo vode. Posledné zvyšky svetla využívame na presun k ďalšiemu miestu, kde sa chystáme loviť zubáče. Červená žiara končiacich lúčov slnka v spojení s tmavými mračnami je nádherná, škoda však, že svetlo nám ubúda rýchlejšie, ako by sme si priali. Ale čo už, deň nenatiahneme…
Vysoké kopce sú dominantou Ružína.
Tajomný bojovník z čiernej vody
K zátoke prichádzame za úplnej tmy. Rozoznávam jej obrysy a v mysli sa mi vynárajú rybačky spred rokov na týchto miestach. Filip taktiež zažil tieto „staré časy“, na ktoré radi spomíname. Dvíha sa vietor, čo je veľmi zvláštne na takúto neskorú hodinu v týchto pokojných miestach. Búrka však hlásená nie je. Z rozmýšľania ma vytrháva zvuk svištiacej šnúry a následné čľupnutie nástrahy. Kamoš veru nemrhá časom. Idem na to aj ja. Pre zmenu beriem do ruky druhú voblerovú zostavu s 10 cm hlboko potápavým voblerom a mierim to rovno až k brehu. Mám pocit, že takto prečešem pásmo plytčiny efektívnejšie. To sa ukazuje hneď ako správna voľba, keďže záber prichádza prakticky okamžite a na prvý hod. Prepínam čelovku na silnejší režim a zdolávam tajomného bojovníka z čiernej vody. Prudké trasenie hlavou vzbudzuje pochybnosti o tom, že by išlo o zubáča. Veru, zubáč to ani nie je a keď sa v kuželi svetla na hladine zjaví obria hlava ostrieža, adrenalín je v krvi hneď.
Už sú tu.
Trofejný zježený starý pán
Opatrne, ale zároveň šikovným chvatom Filip podoberá rybu a následne ma fotí s veteránom zátoky. Hlavu má riadne veľkú, porovnávame ho s black bassom. Pre zaujímavosť ho ešte narýchlo odmeriam a s úžasom zisťujem, že tento zježený starý pán dosiahol hranicu magických 40 cm. Vraciam ho do vody s tichou prosbou, aby podobných ostriežov bolo v našich vodách opäť viac. Takýto trofejný ostriež si zaslúži slobodu a napriek svojmu chutnému mäsu ho vidím omnoho radšej vo vode ako na grile. Studený večer, vietor a nulový život rybiek pri brehu nás núti dnes zložiť zbrane a pokračovať na druhý večer.
O pár ďalších dní…
Na jún chladné dni sa niesli v znamení menších zubáčov, sporadicky ostriežov a, bohužiaľ, žiadnych šťúk. Tento článok sa rodí priamo na rybách, a tak si vravím, že zmena počasia konečne na letné je ten správny moment otvoriť notebook a zapísať udalosti teplých dní. Vonku je úplne iný svet. Cez deň horúco, čo využívame na oddych na brehu pod chatou alebo na čistenie člna a prípravu nástrah na večernú prívlač. Keď slnečné lúče opúšťajú spodnejšie kopce a v ich žiare sa kúpe už len vrch Sivec, vyrážame na vodu. Už od počiatku nás nasledujú roje otravných mušiek, ktoré divže nejeme zaživa, no je to znakom toho, že teplý letný večer je tu.
Ďalšia finta – vertikálny lov
Opäť skúšame naše známe fleky. Pri brehu sa už premávajú kŕdle beličiek, no aktivita dravcov akosi naopak – upadá. To nás, pravdaže, neteší, ale naďalej vytrvalo vláčime. Popri brehu sa nám lov nedarí, a tak volím ďalšiu fintu, ktorú som často praktizoval kedysi, ale za posledné roky som sa viac venoval jigovaniu a lovu na voblery. Ide o vertikálny lov. V tejto chvíli by bol ideálny nejaký baitcastový prút a multiplikátor, avšak musím tentoraz využiť to, čo čln ponúka. To je čo najkratší prút s krátkou rukoväťou, ľahký navijak a smáčik. Jigová hlavička Delphin Bomb vo verzii s krátkym ramienkom háčika je to pravé. Keďže nejdem použiť drop‑shot, ale klasickú záťaž, tak je krátke ramienko háčika nevyhnutné, aby smáčik správne fungoval. Zapínam sonar, stmavujem jas a kým kamoš chystá kotvu, ja robím esíčka po vode a zisťujem dno a pohyb rýb. Zaujímajú ma kŕdle beličiek, ktoré s ústupom slnečných lúčov zmizli z hladiny, no nestiahli sa ku dnu, ale zomknuté v akýchsi elipsách sa držia v stĺpci zhruba asi 4 metre nad dnom. Samozrejme, šmuhy na displeji pri okrajoch húfov znamenajú útočiace dravce, ktoré narážajú do rybiek a lovia ich. V túto chvíľu zatiaľ obaja iba dúfame, že to budú zubáče alebo ostrieže.
Moje najobľúbenejšie nástrahy.
Úspešné overenie teórie
Naše dohady musíme potvrdiť, preto ako prvý spúšťam do približnej hĺbky bieleho 10 cm smáčika. Na prvé ponorenie sa nič nedeje, na tretie, štvrté piate či šieste rovnako, ale nerezignujem a na ďalší pokus už kopačka a ku hladine sa prišiel pozrieť ostriež opäť cez 30 cm. Takmer okamžite dostáva záber aj Filip, a to už od zubáča. Ostriež mu zatiaľ akosi súdený nie je. Tak predsa sme objavili recept na ne! Keď klasika zlyháva, je dobré vytiahnuť pomyselné eso z rukáva a experimentovať, ak to situácia dovolí. Napokon sa aj Filipovi darí premeniť ostrieží záber a takýto pruhovaný bandita je krásnou bodkou za naším ružínskym dobrodružstvom…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
