V predošlej časti sme popísali históriu vábenia, ako vlastne vábenie funguje a predstavili sme pár teórií, prečo sumce na vábničku spôsobujúcu zvuk reagujú. Tiež sme sa dozvedeli, že nesprávnym vábením sa dá aj veľká voda za pár rokov „zničiť“. Teraz si povieme niečo o samotnej vábničke a o spôsoboch vábenia.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.02.2021.
Vyskúšané materiály a skúsenosti generácií
Už sme uviedli, že prvé zmienky o vábení hovoria o vábničke z kravských rohov. Zdá sa úplne logické aj to, že v dávnej minulosti bolo najbežnejším materiálom na výrobu vábničiek drevo. Na svojich prvých výpravách za sumcami na Balkán a do krajín bývalého Sovietskeho zväzu som však zistil, že vábničky môžu byť aj z kovu či plastu. Mnoho zaujímavého o výrobe a vhodných materiáloch na vábničky som sa dozvedel od môjho priateľa – sumčiara z juhu Slovenska – Jóžiho. Jeho predkovia sa na Tise živili lovom sumcov už od 18. storočia. Je jasné, že ak chceli prežiť, museli sumce chytať, a tak robili všetko pre to, aby sa im darilo. Aj ich empirické skúsenosti mi pomohli uloviť prvé sumce na vábničku už pred takmer 25 rokmi.
Vábenie na legendárnej tureckej Červenej rieke.
S čím všetkým som vábil?
Priznám sa, že moje prvé vábničky boli z dreva. No svojho prvého sumca nad 230 cm som ulovil na vábničku v kombinácii drevo‑kov. A mojou najobľúbenejšou vábničkou, pomocou ktorej som chytil desiatky sumcov, bola vábnička, ktorú mi darovali na výprave na Dnepri moji ukrajinskí priatelia. Bola vyrobená z leteckého duralu a ako materiál bol použitý plech z ruského Migu 21. Tieto kovové vábničky mi prirástli k srdcu aj keď mali jednu zjavnú nevýhodu – nedokázali plávať. Preto dnes jedna leží na dne priehrady v blízkosti tureckého Çorlu, jedna skončila na dne Domaše a jedna, hoci bola urobená tak, aby plávala, sa pobrala dolu Pádom do Jadranského mora. Tretím materiálom, ktorý vyhovuje kritériám, a ktorý som často používal, je textit. V kombinácii s korkom sa z tohto veľmi pružného a trvácneho materiálu dajú vyrobiť skutočne fungujúce vábničky. Dokonca jeden svetoznámy sumčiar po vyskúšaní textitovej vábničky vyhlásil, že tento typ by som nemal nikomu ukazovať, pretože s touto vábničkou dokáže sumca vyvábiť aj úplný amatér.
Textitové vábničky.
Poďme si povedať niečo o prvom materiáli – dreve. Všeobecným kritériom pri výbere toho správneho dreva je dostatočná pevnosť, dobrá pružnosť a jedným z dôležitých kritérií je aj hmotnosť. Používa sa drevo z jaseňa, hraba, smreka, orecha či javora. Samozrejme, je možné použiť aj drevo z iných druhov stromov. Mne sa mimoriadne osvedčila vábnička vyrobená z koreňa vŕby kučeravej. Je mimoriadne ľahká a pružná. Pomocou nej som dokonca vyberal zachytené háčiky z potopených stromov tak, že som okolo rúčky omotal mnohokrát aj 100 kg šnúru a mŕtvym ťahom oslobodzoval zachytenú nástrahu bez toho, aby som vábničku akokoľvek poškodil.
Pri drevených vábničkách je nevýhodou krehkosť dreva. Preto sa musia tieto vábničky lakovať a raz za čas aj dobrusovať, pretože dlhodobým vábením sa ostré hrany klobúčika a čepele vábničky zaobľujú a vábnička tým stráca pôvodný „tón“. S týmto problémom sa nestretávame pri vábničkách kovových.
Drevené vábničky
s medeným klobúčikom.
Vábničky z kovu, textitu i karbónu
Tie držia tvar a ostrosť hrán veľmi dobre. Tu je skôr problémom hmotnosť a tiež to, že tieto vábničky neplávajú. Ako som už vyššie uviedol, ideálnym materiálom, aj keď ťažko dostupným, je ľahký a pevný letecký dural. Nevýhodou je jeho relatívne vysoká cena a tiež skutočnosť, že na duralovú vábničku musíme dorobiť rukoväť z vhodného plávajúceho materiálu. V podstate tie isté vlastnosti a aj problémy musíme riešiť pri textitových či karbónových vábničkách. Nie je absolútne žiadny problém, ak sa jednotlivé materiály pomiešajú, takže napokon môžete mať drevenú či textitovú vábničku s kovovým klobúčikom…
Novembrový sumec ulovený v 35-metrovej hĺbke.
Tvar a rozmery
Poďme k tomu, ako by mala takáto vábnička na sumce vyzerať. Tvar rukoväte môže byť variabilný od úplne rovného až po tvar tureckej šable či dokonca písmena S. Dĺžka rukoväte sa pohybuje zhruba od 30 do 60 cm. Tvar klobúčika môže byť okrúhly, elipsovitý aj obdĺžnikový, spodok klobúčika môže byť rovný, vypuklý alebo s vybratím dovnútra. Platí všeobecné pravidlo: čím hlbšia voda, tým väčší klobúčik. Tu sa priemer klobúčika vábničky pohybuje zhruba od 2 do 8 cm. Vábničky s malým klobúčikom sa používajú v plytkých vodách či riekach. S úplne malými klobúčikmi, aj keď si to vyžaduje určité majstrovstvo, sa dá vábiť od hĺbky približne 2 metre. Najväčšia hĺbka, s ktorou som sa stretol pri reagujúcom sumcovi bola 65 metrov.
Majstrovstvo vábenia
Teraz sa tu v krátkosti pokúsim popísať, ako má vyzerať práca s vábničkou. Musíme sa naučiť pracovať so zápästím, lakťom aj ramenom. Pohyb vychádzajúci z palca sa začína ohnutím zápästia, pričom vnárame klobúčik vábničky do vody. Neponárame ho príliš hlboko, ideálna hĺbka je cca 5 cm. Tu prichádza zapojenie lakťa a ramena. Pohyb maximálne zrýchľujeme a najväčšia rýchlosť by mala byť pri vyberaní klobúčika z vody. Súbežne s vynorením klobúčika by mal zaznieť zvuk podobný výstrelu z fľaše šampanského. Dosiahnutie istého majstrovstva si vyžaduje desiatky hodín tréningu. Zloženie maturity príde vtedy, keď dokážete vábiť aj vo väčších vlnách.
Čo sa týka frekvencie úderov, tú musíme prispôsobiť reálnej situácii. Najnižšia by mala byť na stojatej vode pri bezvetrí – tu môžeme vábiť aj frekvenciou 2 až 3 údery za minútu. Najvyššia by mala byť na rýchlo tečúcej vode. Tu musíme vábiť s frekvenciou 30 až 40 úderov za minútu. Často sa stáva, že začínajúci sumčiari vábia na stojatej vode s príliš veľkou frekvenciou a ak sa ich tam stretne viac, je to najrýchlejší spôsob, ako takúto vodu „zničiť“. Časom sa naučíte pracovať s jednou vábničkou tak, že dokážete ovplyvňovať hĺbku tónov s meniacou sa hĺbkou vody.
Prvý vyvábený turecký sumec.
Stojatá voda
Vábenie na stojatej vode je pomerne jednoduché. Problémom je úplne bezvetrie a tiež silný vietor. Zatiaľ čo v prvom prípade presun z miesta na miesto vieme riešiť veslami či elektromotorom, v prípade veľkých vĺn je vábenie podstatne ťažšie a začínajúcim sumčiarom aj s ohľadom na vlastnú bezpečnosť odporúčam radšej ostať na brehu a venovať sa iným metódam.
Ako na to v tečúcej vode
Na riekach sa musíme prispôsobiť podmienkam. To znamená, že sumce síce môžu reagovať na naše vábenie, avšak vzhľadom na rýchlosť prúdu sa dostanú do tej „správnej“ hĺbky v čase, keď je už naša nástraha niekoľko metrov nižšie dole prúdom. Tento problém sa dá riešiť troma spôsobmi… Môžeme použiť špeciálny brzdiaci vak pripevnený za loďou. Ďalšou možnosťou je chytanie s dvoma loďami, kde spodná vábi a horná chytá. Najelegantnejším riešením je použitie plavákových montáží, ktoré necháme plávať nad člnom vo vzdialenosti zhruba 10 metrov. Takto docielime, že sumec reagujúci na našu vábničku sa dostane k našej nástrahe práve v čase prechádzania nástrahy nad jeho stanovišťom. Týmto tretím spôsobom môžeme riešiť podobnú situáciu na stojatej vode pri silnom vetre. Nevýhodou posledne menovanej metódy je, že nemôžeme meniť hĺbku ponúkanej nástrahy, a tak reagovať na pohyb sumcov. To však môžeme robiť len za predpokladu, že máme k dispozícii potrebného pomocníka pri vábení – sonar.
Vyvábené trio sumcov.
V ďalšej časti sa dočítate…
O použití sonaru ako veľkom pomocníkovi pri love sumcov budeme hovoriť nabudúce.
Petrov zdar, priatelia!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
