Mali sme pred sebou ešte dve noci. Dve noci nádeje, že si azda na nejakého obra siahneme. Večer sme teda nedočkavo čakali, či budú zas pri chuti. Za súmraku sa na náš sútok natlačili milióny čefalov, a tak sme verili v úspech. Hneď po zotmení bolo počuť zaloviť prvé sumce…
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.02.2022.
Výborne! Dalo sa očakávať, že bez záberu nezostaneme. Zrazu si ale Marek všimol, že sa mu na šnúre zachytil konár, ktorý k nám priplával z malej riečky. Marek rýchlo skočil do člna, aby poslal konár dolu prúdom tak, aby sa nám nezaplietol do ostatných šnúr. Naoko bežná situácia, akých sme na rybách zažili stovky. Tentoraz však bolo všetko inak.
Na rieke Pád sa stretávajú sumčiari z celej Európy.
Lanská posledná noc
Keď Marek dorazil k zachytenému konáru, rozsvietil čelovku a zhrozene zaveštil: „Tak toto bude problém.“ Zatiaľ som nerozumel, čo tým myslí… Keď však zasvietil čelovkou hore prúdom, hneď mi bolo jasné, že máme fakt problém. Rútil sa na nás doslova ostrov z dreva. Asi kilometer nad nami čistili priehradu a všetko, čo na nej bolo nachytané sa rútilo na naše šnúry. Marek sa snažil člnom oprieť o horu z dreva a túroval dvadsaťkoňový motor čo to dalo, aby odtlačil drevo k druhej strane rieky. Veľmi to však nepomáhalo, a tak som ja na brehu musel urýchlene odtrhnúť trhačky na všetkých udiciach a stiahnuť ich všetky na breh. V spleti stromov sa nám zatiaľ ukazovali uhynuté telá sumcov a kaprov. Tie akoby svedčili o tom, že dnes to nebude naša noc.
Keď už hora z dreva preplávala a zobral si ju so sebou prúd Pádu, Marek zakotvil pri brehu a rozhodli sme sa, že aspoň štyri udice vyvezieme. Začali sme teda nanovo všetko vyvážať. Keď boli nástrahy na svojich miestach, konečne sme si sadli a dali si pivko. Nedalo sa nevšimnúť, že voda, ktorá ešte pred hodinou doslova žila, je absolútne ticho. Po pol hodine neustáleho hukotu motora a svietenia čelovkami sa ani niet čomu čudovať. Ešte horšie však bolo, že Marekovi prišla správa s nečakanými pracovnými povinnosťami a my sme museli ráno urýchlene baliť. Do rána sme zostali bez záberu a s trpkou príchuťou sme sa pustili do balenia. Samozrejme, že každý z nás dáva vždy všetku nádej do poslednej noci. No nám nebolo dopriate počas poslednej noci skúsiť dostať na breh ešte jedného z miestnych obrov, takže nám bolo jasné, že sa na toto miesto musíme ešte vrátiť.
Jožko s Marekom a nádherná 217 cm ikernačka. Nikde na svete som nevidel vypasenejšie sumce ako práve v Taliansku.
Na rovnakom mieste ako vtedy
Rok ubehol ako voda a my sme začiatkom apríla nedočkavo nakladali veci do auta, aby sme si zase raz zmerali sily s riekou Pád. V tomto prípade sa mi, žiaľ, nepodarilo vybaviť dovolenku na druhý aprílový týždeň, ale na prvý. Tušil som, že by to mohol byť problém, no nebolo inej voľby, a tak sme využili termín, ktorý nám osud doprial. Pri rieke sme sa mali stretnúť aj partiou kamarátov zo Slovenska, ktorí sa chystali na rovnaký úsek rieky ako my. Všetko nasvedčovalo tomu, že zažijeme kopec zábavy. A veru sme aj zažili…!
Cestou sme sa zastavili nakúpiť nástrahové rybky, aby sme hneď v prvý večer mali kvalitné nástrahy. Po príchode do kempu sme ale dostali studenú sprchu – voda v rieke bola príliš nízko a s člnom sa nedalo dostať na vodu. Keď Marek volal vopred do kempu, majiteľ ho uistil, že prieplav dá prekopať, aby sa dalo dostať na vodu. Nuž, nevydalo… a my sme boli „nahratí“. Rovnako tak partia kamošov, ktorí dorazili chvíľku po nás. Nezostávalo nič iné, ako nájsť miesto, kde sa dá autom dostať k rieke a chytať len z nafukovacieho člna, respektíve vyvážať z člna a chytať z brehu. Pri predstave, že budeme zdolávať rybu cez sto kíl z dvaapolmetrového gumáku mi tuhla krv v žilách, ale nič iné nezostávalo. Vedeli sme, že chceme ísť chytať na naše miesto, ale tam sa autom nedalo dostať. Spomenuli sme si, že na brehu oproti bolo aj minulý rok niekoľko áut. Takže musíme len nájsť správnu cestu, ako sa tam dopraviť a bude to fajn. Chalani boli na tomto úseku prvýkrát, nuž išli s nami.
Jožko so svojím sumcom tesne pred príchodom dažda.
Nafúkať čln a vyvážať
Cestu sa nám do polhodinky podarilo nájsť. Bolo to síce cez prašné cesty, ale to nám nijako neprekážalo. Posledných sto metrov sme museli ísť cez čerstvo pooranú roľu, kde už bola vyjazdená cesta od áut, takže neboli sme prví. Navyše tam už parkovalo auto nemeckej partie, ktorá chytala kúsok dolu prúdom. Nikde sme žiadnu značku zákazu nevideli, tak sme spokojne zaparkovali a vyložili veci z auta. Chalani sa rozhodli ísť na pieskovú pláž a po prevezení celého tábora na druhý breh rieky odviezli auto späť do kempu. My sme auto nechali na roli, lebo Marek nemal so sebou bivak a rozhodol sa, že bude spať v aute. Ja som si bivak rozložil tradične hneď pri vode, aby som mal udice poruke. Bolo treba len nafúkať čln a do hodiny už sme vyvážali.
Prvý večer nás uvítal krásnym západom slnka, teplota vody bola trinásť stupňov – presne ako pred rokom, ale o týždeň skôr. Trochu nás znepokojovala predpoveď počasia. Na druhý deň hlásili dažďové prehánky, ale nič hrozné, tak sme boli pokojní. Po zotmení sme začuli prvé zalovenia sumcov smerom od pláže, na ktorej chytali chalani. Na našej strane bol pokoj. Dokonca ani čefalá sa neukazovali. Zato u chalanov začala doslova voda vrieť! Z našej strany sme pozorovali obrovské húfy čefalov, ako sa tlačia do plytčín na pláži a medzi nimi bolo počuť lovenie sumcov. Vraveli sme si, že aspoň chalani si chytia peknú rybu, keď už je u nás mŕtvo. A skutočne, okolo polnoci nám volal kamoš Jožo, že majú na brehu krásne tučnú ikernačku. Potešili sme sa aj za nich a zo srdca zagratulovali šťastnému lovcovi. Do rána už nikto záber nemal a hneď zrána išiel Marek skontrolovať, akúže to rybu chalani chytili…
Západ slnka je pre každého sumčiara magický okamih.
„Malá ryba“
Ja som zatiaľ chystal raňajky a už mi na telefón chodili prvé fotky. Extrémne hrbatá ikernačka, dlhá 217 cm, tak to už je ryba, aká sa ani v Taliansku nechytá každý deň. Nálada sa zlepšovala a dalo sa očakávať, že to nie je posledná ryba, ktorú na spoločnej výprave vidíme. Keď sa Marek vrátil, dali sme si raňajky a sledovali sme mraky blížiace sa od juhu. No nič, tak spŕchne… Zažili sme už stovky daždivých dní na rybách, nič nové na svete. Zrazu sa jeden z Marekových prútov, ktorý bol vyvezený asi dvesto metrov dolu prúdom, zohol a my sme mali prvú rybu na udici. Marek zasekol a skonštatoval, že to je malá ryba. Povedal, že sa s ňou ide povoziť na člne a ja zatiaľ nachystám trhací kameň a nástrahovú rybku, aby sme sa nezdržovali a vyviezli udicu, kým nezačne pršať. Skočil do člna a keď sa dostal nad rybu, už mi bolo jasné, že až taká malá zasa nie je. Z diaľky som sledoval, ako Marek vyťahuje do člna rybu okolo 190 cm. Nuž, ak toto považuje za malú rybu, tak máme latku nastavenú hodne vysoko. Sumca ani nepriviezol k brehu a ešte v člne ho vypol a pustil späť do vody. Hmmm, deň nám začal veľmi sľubne. Udicu sme hneď vyviezli na to isté miesto a dali sme si tradičné pivo po úlovku.
Dážď a vietor silnejú
Okolo obeda nás chalani z pláže pozvali na pohárik, keďže ešte stále oslavovali nočný úlovok. Marek neváhal a odvážne sa pustil do výzvy. Oblohu už pokrývali čierne mraky, preto sme naštartovali vysielačky a dohodli sa, že keby niečo, tak mu volám a o minútu je s člnom späť. Keď dorazil na pláž, začal sa zdvíhať vietor. O pár minút už hladinu Pádu pokrývali vysoké vlny s bielymi čiapočkami. Do toho sa pridali prvé blesky, dážď a vietor stále silneli. Už to začínalo pripomínať víchricu a hladina rieky vyzerala naozaj nebezpečne. Zdvihol som teda vysielačku a volal Marekovi. Spýtal som sa s úsmevom, či si trúfa vrátiť sa na tom malom gumáku po rozbúrenom Páde späť. Marek sa len smial a dodal, že na tú vodu ho nikto nedostane. Dohodli sme sa teda, že sa vráti po búrke, len čo sa vietor utíši. Začalo už dosť husto pršať, nuž som sa šiel schovať do bivaku.
Ryba na udici a adrenalín v krvi
Len čo som si sadol na lehátko, všimol som si, že zas tá istá Marekova udica, vyvezená na dvesto metrov, hlási záber. Vyletel som z bivaku a v sekunde zasekával. Okamžite mi bolo jasné, že mám na udici tank. V navijaku bolo maximálne tridsať metrov šnúry, čln s Marekom na druhej strane rieky a vysielačka v bivaku na lehátku. No paráda! – vravím si a kráčal som so sumcom na prúte popri brehu, aby som ušetril čo najviac šnúry v navijaku. Našťastie, Marek s Jožom akurát vyšli z bivaku, a tak som pískal, kričal, rozhadzoval rukami, aby si ma Marek všimol. Vďakabohu, pozrel sa mojím smerom a v sekunde skákal do člna! Ešte pred pár minútami tvrdil, že ho na tú vodu nikto nedostane a teraz doslova letel po vlnách ku mne. Keď dorazil, okamžite som skočil do člna. Kľakol som si na špičku člna a proti vlnám sme sa vydali za sumcom. Marek ovládal takmer neovládateľný čln a ja som vlastným telom rozrážal vlny. Po minúte som bol kompletne mokrý, ale mali sme na udici veľkú rybu a v krvi toľko adrenalínu, že všetko ostatné išlo bokom…
Marek a nádherný sumec ulovený cez búrku. Na túto rybu určite nezabudneme do konca života.
Takto sfarbenú rybu som ešte nevidel
Keď sme sa dostali nad sumca, bolo evidentné, že ryba bude mať okolo sto kíl a my sme v tom malom gumáku pozerali na seba, ako ho tam asi dostaneme. Našťastie, asi tristo metrov dolu prúdom bolo mólo a o mólo priviazaný veľký sumčiarsky čln. Ani nebolo treba diskutovať, čo spravíme a Marek naviedol náš čln k člnu neznámeho Taliana. Len čo sa člny dotkli, Marek ich lanom zviazal a ja som s udicou preskočil do veľkého člna. Marek skočil za mnou a ja som mu konečne odovzdal jeho udicu. Kameň mi spadol zo srdca, že v tomto prípade bol sumec stále tam. A tak Marek ešte dobrých desať minút bojoval so sumcom v prúde… Nad hlavou nám duneli hromy a čierne mraky zatienili oblohu tak, že to vyzeralo už na večer. Náhle sa nám sumec prvýkrát ukázal na hladine a ja som od úžasu takmer vypadol z člna. Neuveriteľne krásne sfarbená ryba! Hnedý chrbát, oranžové telo a zelená hlava. Videl som už veľa sumcov v živote, ale takto krásne sfarbenú rybu ešte nie. Keď ho Marek dotiahol k člnu, ešte som ho pre istotu párkrát potľapkal po hlave a spravil ešte dva výpady. Ale potom už bol náš!
Úžasne do zelena sfarbená hlava sumca, ktorá mi doslova vyrazila dych.
Svätý Peter, stoj pri nás
Chytil som sumca za spodnú čeľusť a vtiahol do člna. Pri vyťahovaní som sa pošmykol na mokrej podlahe člna a sumec spadol na mňa. Ležal som pod sumcom a kričal od radosti a Marek vrieskal rovnako ako ja! Museli sme vyzerať ako starí lovci mamutov, keď sa im vydaril úlovok. Nuž, adrenalín v krvi robí svoje. Kričali sme a smiali sa ako malé deti. Ak sa dá niečo nazvať extrémnou rybačkou, tak asi toto. Ak by mi niekto predtým povedal, že budem ochotný vo víchrici naskočiť do dvaapolmetrového člna a na vlnách najdivokejšej rieky v Európe zdolávať stokilovú rybu, asi by som mu neveril. A pochybujem, že Marek to mal v pláne tiež… Sumca sme opatrne preložili z Talianovho člna do gumáku a rýchlo sme sa vracali do tábora. Dohodli sme sa, že hneď ako sa počasie trochu umúdri, nafotíme rybu a pôjdeme umyť čln neznámemu kamarátovi. Neviem si predstaviť, čo by sme si počali, ak by tam ten čln nebol. Zrejme by sme museli ísť k brehu a zdolávať tak. Lenže tam bol príliš strmý breh, takže by to bol veľký problém. Lenže, kto má svätého Petra na svojej strane, ten má šťastie. A tentoraz sme ho mali pri sebe!
Ako naše dobrodružstvo na divokej rieke Pádu pokračovalo ďalej, to vám porozprávam nabudúce…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
